Bezmála šesť rokov som býval pri Nepela aréne. Za ňou, na mieste bývalého cyklistického štadióna, vznikol športpark Jama. Ja osobne okrem toho, že ako každý celkom prirodzene vyžívam “životné” možnosti okolia, snažím sa troška angažovať v dianí okolo mňa. V “domovom” aj v takom tom “komunitnom”. Ako tie dve veci súvisia? (Aktualizované 19.11.2020)
Nedávno ma jemne podráždil článok v Bratislavských novinách, list istého čitateľa, ktorý sa ním ohradzoval voči
výstavbe parku pod názvom Športpark Jama
vedľa kúpaliska Tehelné pole. Doslova čo by kameňom dohodil od Zimného štadióna a tým aj od môjho bydliska. Podľa tohto človeka by podstatne väčší zmysel bývala mala výstavba parkovacieho domu či niečoho podobného. Jednoducho, zasadzoval sa vo svojom vyjadrení za riešenie
parkovania na úkor zelene, športu, rekreácie
a podobných atribútov. Bez ďalšieho (zbytočného) komentára nasleduje moje vyjadrenie, ktoré som predmetným novinám zaslal a ktoré v krátenej verzii uverejnili vo vydaní zo šiesteho apríla 2017:
“Nedá mi nereagovať na vyjadrenie ing. Huttu k výstavbe Športového parku ‘Jama’ na mieste bývalého cykloštadióna neďaleko Nepela arény.
Nakoľko vážne myslia páni primátor a starosta mestskej časti parkovaciu politiku pre obyvateľov, netuším. Na predmetný stĺpček reagujem preto, lebo som šokovaný razantnosťou, s akou sa v dnešnej dobe masovej výstavby budov na každej voľnej ploche stavia niekto
proti plánovanej výstavbe parku a výsadbe zelene.
V žiadnom prípade nechcem byť útočným a kritizovať postoj pána Huttu. Len mu prosto nerozumiem.
Viac ako dobre chápem potrebu a túžbu môjho kvázi suseda, obyvateľa tejto zóny (sám bývam oproti zimnému štadiónu). Dnes už síce auto nevlastním a teda túto potrebu priamo nezdieľam, ale ešte donedávna som dennodenné pátranie po parkovacom mieste zažíval na vlastnej koži a viem, čo to znamená, musieť parkovať doslova kilometer od domu. Napriek tomu som šťastný, že na mieste cykloštadióna
vyrastie športpark Jama a teda pribudne zeleň.
Dehonestovať jeho potrebu s odvolaním sa na (keď aj onedlho už tri) okolité štadióny a zopár maličkých parčíkov mi pri všetkej úcte príde neprimerané. Štadióny mali kapacitne dostatočným spôsobom riešiť svoju vlastnú parkovaciu politiku pred ich výstavbou, jej veľmi nešťastným neriešením by spätne nemal nikto trpieť. A čo sa zmienených parčíkov v lokalite týka: sú príjemné a dostatočné na trávenie času na vzduchu a s deťmi, možno aj na nejaké to cvičenie. No nie na reálny pohyb, akým je napr. beh. Na ten sú jednoducho zúfalo miniatúrne, ‘technicky’ nevhodné a spravidla majú dokonca prevádzkovú dobu. A Kuchajda, tá sa nachádza viac ako kilometer ďaleko.
Domnievam sa, že rozloha Bratislavy má zatiaľ ešte stále dosť ďaleko od rozlohy nejakej Viedne, aby sme si mohli ‘dovoliť’ mať väčší park len na každých povedzme 5 km štvorcových.
Aj z ekonomického pohľadu majiteľa nehnuteľnosti: čo viac zvyšuje hodnotu nehnuteľnosti pri predaji a jej atraktivitu na prenájom?
Parkovací dom alebo bohatá zeleň s vodnou plochou
a s tým všetkým, čo je v ‘Jame’ plánované? Som hlboko a úprimne presvedčený o tom, že pán Hutta myslel svoje vyjadrenie maximálne v dobrom.
Boom výstavby ma však tvrdo núti zamýšľať sa nad prioritami
Pre ‘šikovný’ parkovací dom je v podstate vyčlenený priestor uvoľnený po basketbalovej hale na rohu Trnavskej cesty a Jégého ulice. Priestorovo nádhernej plochy po cykloštadióne by podľa môjho názoru na podobný projekt bola srdcedrásajúca škoda.”
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
