Hovorí sa, že ženy si prajú, aby sme sa my, chlapi po svadbe alebo po vstupe do vážneho vzťahu zmenili. A že my, muži si naopak prajeme, aby naše ženy zostali rovnaké. Žiaľ, prianie ani jednej ani druhej skupiny nebýva naplnené.
Ako status pre facebook je to postreh možno zábavný, lenže pri komentároch v diskusii, ktorá sa rozvinula pod iným mojim statusom nedávno som si práve v tejto súvislosti uvedomil malú vzťahovú záhadu. Ženy skutočne majú
tendenciu hásať, že “tí blbí chlapi” sa nie a nie zmeniť
v zmysle ich predstáv – uznávam, že spravidla rozumných a relatívne správnych. Aspoň z takého nejakého spoločenského hľadiska.
Ja osobne akceptujem toto tvrdenie a súhlasím s ním v tom zmysle, že ak si si predstavovala, že človek, ktorý práve s tebou podvádzal svoju bývalú partnerku, bude tebe v manželstve už do smrti verný – je mi ľúto, si naivná a nasadila si si okuliare ešte ružovejšie, než nosí sir Elton John. To je skutočne nezmyslom podobným ako predstava, že len na podklade tvojho denno-denného dohovárania (nech aj z tvojho pohľadu akokoľvek milého, pre chlapa je to takmer vždy psycho, pri ktorom vypína vnímanie v tom lepšom a v duchu ťa škrtí v tom horšom prípade) bude tvoj manžel od zajtra hádzať svoje špinavé ponožky do koša s bielizňou na pranie. Napriek tomu, že dodnes sa povaľovali všade po byte.
Že sám od seba umyje riad po nedeľnom obede napriek tomu, že doteraz existoval preňho po nedeľnom obede iba “leh na gauči hore kokotom”. Že už nikdy vám pred vchodovými dverami nebude niekoľko dní ležať vrece s odpadom, ktoré mal pán domu vyniesť napriek tomu, že ešte dnes ráno ani netušil, že to smetie neodnášajú spred vašich dverí smetiari osobne.
Nie, nemeníme sa. Určite nie týmto spôsobom
či v tomto duchu a celkom určite nie po vstupe do manželstva. Zostávame rovnako nevernými, lajdáckymi, pohodlnými a vyhýbajúcimi sa všetkým domácim prácam, akými sme boli počas tých piatich rokov, čo sme spolu žili v prenajatom byte v Petržalke. A rovnako budeme do konca života odvrávať a papuľovať vám, ako ste nás počas rokov chodenia s vami videli a počuli
odvrávať a papuľovať našim vlastným matkám.*
Nemyslím si, že som vyššie uvedenými faktami nejakú zrelú ženu aspoň s minimom skúseností s mužmi nejako zvlášť šokoval. Sú to všetko predsa
fakty notoricky známe, omieľané v ženských časopisoch
s neochvejnou trpezlivosťou každým štvrťrokom.
Čo mi teda zostáva záhadou, je nasledovné. Pri argumentácii v zmysle, kde mala nejaká ženská rozum, keď si nechala urobiť dieťa od alkoholika, násilníka, vyvrheľa s asociálnym chovaním?! To všetko stelesnené v jednej osobe, samozrejme. Tam zvykne byť
odpovedané, že “on taký predtým nebýval, zmenil sa”.
Fíha. Naozaj?! A to kedy…?! … sa stihol tak zmeniť? V deň pôrodu jeho potomka? To ho tak vzal fakt, že sa stal otcom? Stúpol mu do hlavy pocit moci, že jeho spermie dokázali uštvať vajíčko tej mrchy? Tej, s ktorou sa dovtedy doma nežne miloval a odteraz ju bude už len drsno klátiť zakaždým, keď sa nadrbaný a v agresívnej nálade vráti niekedy medzi polnocou a siedmou hodinou rannou z krčmy?
Pretože to
sa naozaj za doterajšie roky spolužitia nestalo?!
Nedošlo k jedinému excesu, nepadla jediná facka? Neprišla jediná fotka holého rozkroku jeho kolegyne na jeho messenger, keď nechal na stole v kuchyni smartfón, ktorý sa ešte nestihol zamknúť? Lebo veď ináč by si sa doňho, samozrejme, nemohla dostať. Veď ako by si, preboha, mohla poznať manželov pin…?
A že ste spolu chodili pomerne krátko a spoločný život v samostatnom byte je niečo, čo ste si skúsili “dokonca až dvakrát” na týždňovej dovolenke v Chorvátsku? A teda nemohla si vedieť, čo ťa v spoločnej domácnosti čaká? Naozaj?! Týmto chce žena argumentovať?
Slovo “zodpovednosť” by sa dalo vygoogliť,
prosím? Niekde by sa, verím tomu, našla aj definícia v zmysle, že to znamená “nenechať sa zbuchnúť chlapom, ktorého prakticky vzaté poznám menej než ktoréhokoľvek spolužiaka zo základnej školy, s ktorým som sa vlastne nikdy ani len poriadne nerozprávala, lebo mu smiešne odstávali uši”.
Tak menia sa tí chlapi alebo sa nemenia? Či závisí to od kontextu a od toho, za čo je práve v tej chvíli potrebné argumentovať…? Lebo tak sa mi to niekedy zdá.
Každopádne, milujeme vás a nemohli by sme bez vás žiť
A nebojte sa alebo sa traste (tiež závisí od kontextu a od skúseností): nemáme ani najmenej v úmysle čo i len skúšať učiť sa to.
* Čím ani omylom netvrdím, že by to snáď bol môj prípad – odvrávať či papuľovať vlastnej mamičke. Spýtaj sa tej mojej. Naozaj rád ti na ňu dám číslo a verím, že ona ti rovnako rada vysvetlí, že veru tak ma ona nevychovala. Lebo len a len o tom to je. O výchove.
