Blogy

Relativita hodnoty honorárov a provízií za sprostredkovanie

Prečo v dnešnej dobe niekomu vadí, keď si niekto iný neúčtuje za sprostredkovanie práce či obchodu prehnane vysoké provízie. Alebo o tom, že „za dobrotu na žobrotu“ platí aj v oblasti erotického priemyslu. Možno dokonca viac, než inde.

Jednoduchá a stručná, ale o to dôležitejšia poznámka k nasledujúcemu textu: vo chvíli, keď ho čítaš, je moje

pôsobenie v oblasti erotického priemyslu definitívne ukončené

a teda celý obsah blogu ber ako záležitosť z mojej minulosti. Napriek tomu všetky moje tvrdenia a postoje z neho platia a pevne si za nimi stojím.

Svojho času som sa hneď viackrát stretol s verbálnymi útokmi voči mne a môjmu fungovaniu v oblasti erotiky. Človek by očakával pre podobné správanie rôzne dôvody. Nepochopenie zo strany vlastnej rodiny alebo hnev nad tým, keď priateľ či dokonca manžel odhalí partnerkinu spoluprácu so mnou. Čo samo osebe – aj bez poznania detailov – muselo byť prinajmenšom podozrivé. S ohľadom na oblasť, o ktorú išlo. Tomu všetkému by som v podstate rozumel.

Čomu ale nerozumiem, resp. čo ma vyslovene zarmucuje, je fakt, keď som nahneval konkurenciu. Tým, že som si

neúčtoval za moju prácu poplatky podľa jej predstáv.

A úplne choré (doslova) mi prišlo, keď táto konkurencia nemala zábrany a hanbu prezentovať tento svoj hnev „nahlas“, v písomnej forme na internete.

Bolo by to možno bývalo v poriadku, ak by išlo o to, že si účtujem honorár privysoký. Opak je však pravdou a do mňa sa jeden konkrétny človek na viacerých miestach (kde o tom viem – lebo ktovie kde všade ešte, o čom ani netuším) obul v tom zmysle, že moje provízie sú prinízke. A to že (mu) kazí kšeft. Budem citovať jeho slová z diskusie na sociálnej sieti:

„Kdysi jsem mu chtěl dokonce nabídnout spolupráci, aby nekurvil ceny a mohl sdílet kluby, které mám v nabídce, protože de facto je stejné jestli si s ním rozdělím svých 20€ napůl nebo tam vleze sám a pak dostane svých 10€ od klubu přímo a ještě třeba nasmlouvá nižší fix pro tanečnice, aby byl pro klub „zajímavější“… Nabídku neakceptoval.“

Uvedomte si hlavne vy – dievčatá, využívajúce služby sprostredkovateľov akým som bol ja či akým je dotyčný z diskusie – čo ho vlastne nahnevalo. A síce fakt, že ja som sa

uspokojil s províziou € 10 tam, kde on vyžaduje € 20.

Výsledný efekt je jednoduchý: niekde sa tieto peniaze vziať musia. Klub má určitý budget = rozpočet na tanečnicu. Vezmime si hypoteticky za príklad, že je to € 70 na večer. Tam, kde si agentúra vypýta za sprostredkovanie € 10, zostáva teda pre dievča € 60. Ale tam, kde si nenásytný a hamižný (čo asi nie je slovenské slovo, no vhodnejší slovenský výraz nepoznám) agent vyžiada za svoju prácu € 20, klub nesiahne hlbšie do vrecka a nenavýši rozpočet na tanečnicu. Naopak, v záujme dodržania rozpočtu zníži tanečnici honorár na € 50.

Je bohapustým a do očí bijúcim nezmyslom, že by nejaká agentúra „nasmlouvala“ pre dievčatá nižší fix, aby sa stala pre klub „zajímavějším“. Toto tvrdenie v podstate úplne zosmiešňuje toho, kto ho vyhlásil. Pretože postráda základnú logiku, ktorú dobre ovláda každý, kto má čo len okrajovo dočinenia s týmto biznisom.

Agentúra je pre klub zaujímavá, keď má (zaujímavé) dievčatá.

Cielene a zámerne znižovať fix pre svoje tanečnice

nikdy v živote nebolo v záujme ani toho najväčšieho primitíva. Pretože tým by si štval dievčatá proti sebe a utekali by z jeho agentúr. Hneď ako by bývali prišli na to, že kolegyne – tanečnice, fungujúce pod inými agentúrami – dostávajú tento základ vyšší. A tomuto princípu veľmi dobre rozumejú aj tie „najjednoduchšie“ dievčatá.

V očiach nenásytnej konkurencie som bol teda zlým

a mal by som asi dostať po prstoch, ak nie dokonca po holom zadku za to, že pracujem príliš lacno. To je pre mňa zvláštny poznatok. Ja osobne, keby som zistil, že niekto pracuje lacnejšie než ja, zrejme by som pátral po príčinách a po systéme, akým ten človek funguje, keď mu postačuje nižšia provízia. Nikoho takého som ale za celý čas môjho pôsobenia v sexbiznise nestretol.

Na druhej strane v princípe rozumiem tomu, prečo niekto

potrebuje dostať dvojnásobok toho, čo som dostával ja.

Ja som totiž z mojej tanečnej agentúry nežil, vždy som mal viacero ďalších podnikateľských aktivít, ktoré mi kumulovali zisk. Preto som nebool na profit z provízií za tanečnice tak odkázaný ako možno tento konkrétny pán.

To však nepovažujem za ospravedlnenie jeho hamižnosti, zvlášť v tej situácii, ktorú on sám naznačuje vo svojom tvrdení. Totiž, že odo mňa podľa jeho presvedčenia tanečnice utekajú, lebo sú v mojej agentúre nespokojné. Zatiaľ čo cez neho „jezdí dlouhodobě na různá místa“. Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že on nielenže si účtuje za každú tanečnicu dvojnásobný honorár ako ja, ale on ho účtuje dokonca za podstatne väčšie množstvo tanečníc, než za aké ho inkasujem ja. Hmm…

Nuž, na milionára (ktorým už sa medzičasom celkom logicky musel stať) sa vozí na veľmi skromnom aute – ale proti gustu žiadny dišputát. Akurát, že na mieste tanečnice by som zrejme nebol nadšený, ak by som namiesto (môjho vtedajšieho) bezpečného a spoľahlivého bmw radu 3 mal

cestovať do Viedne či do Nemecka za prácou

rozheganou starou Fabiou.

(Ešte malá poznámka k tejto internetovej diskusii – tak troška akoby mimo tému. Ten človek sa mnou musel cítiť ohromne ohrozený a ohrozovaný, keď bez toho, že by niekto na jeho príspevky reagoval, vychrlil v priebehu 13 minút päť hanobných komentárov k mojej osobe. Svojím spôsobom to bolo pre mňa lichotivé – a to myslím úplne úprimne. Domnievam sa, že ak by sa ja bol býval chcel iba tak nejako vyjadriť k téme a teda k niekoho činnosti, urobil by to jedným príspevkom. Ale päť komentárov, dopĺňajúc postupne sám seba…? Fíha. No dobre.)

Nejakú dobu pred týmto „incidentom“ som sa stretol s niečím podobným. Ponúkal som dievčatám istú prácu a ozvala sa mi podobná sprostredkovateľka, akým som vtedy bol ja sám. S tým, že ak som ochotný rozdeliť sa o províziu, ktorú z tej zákazky mám, rada mi dohodí vhodné dievčatá. V diskusii sme sa potom dopracovali z nasledovnému zisteniu: že ona si takéto niečo predstavuje províziu (tú časť pre ňu) vo výške € 50. Lenže to by potom logicky, ak by som aj ja býval mal niečo zarobiť,

moja pôvodná provízia musela byť ešte vyššia.

Aké totiž bolo jej prekvapenie, keď zistila, že moja provízia, dohodnutá so zadávateľom tejto práce, bola „len“ € 30. Bol som hneď – podobne ako v tom prípade vyššie – tak napíšuc osočený za to, že pracujem príliš lacno.

Nuž, k tomu vlastne ani nie je čo napísať. Diskusiu som vtedy ukončil vyjadrením, že okrem iného aj z mojich „lacných“ (rozumej nízkych) provízií som si vytrvalou a dlhodobou prácou našetril na dva pekné byty v širšom centre Bratislavy a na pekné bmw. Toľko k tomuto prípadu.

Ja mám (a to dodnes) na môj vlastný zisk taký trocha zvláštny a asi dosť netypický pohľad. Porovnávam totiž môj vlastný príjem – a tým myslím jeho náročnosť kontra jeho výšku – s mojím kvázi vzorom.

Tým je životný štandard mojich rodičov

Moja mamička je na normálnom, otec na invalidnom dôchodku a ich spoločný mesačný príjem je cca € 500. Z tejto sumy nielenže sú schopní žiť a pokryť všetko nevyhnutné, ale z času načas dokonca niečo odložia. Viem to spoľahlivo a presne, lebo takto odložené peniaze som kedysi spravoval mojej mamičke ja, aby si ona nemusela zakladať účet a platiť zaň nejaké poplatky. Lebo práve týmto šetrným a úsporným spôsobom ona uvažuje.

No a keď si potom predstavím, že som síce strávil nad nejakou takouto ponukou odhadom takých päť hodín tým, že som ju musel nahodiť na moje web stránky, potom individuálne zodpovedať každej konkrétnej záujemkyni jej dotazy (lebo tieto dievčatá sa rady ešte aspoň trikrát spýtajú na to, čo je napísané priamo v pôvodnom texte ponuky), potom niečo okolo toho obtelefonovať… Nakoniec vybrané dievčatá fyzicky vyzdvihnúť a odviezť na miesto konania predmetnej zákazky – aj tak mi € 50 stále príde ako privysoká suma. Lebo si uvedomím, že € 50 je suma, ktorú moja mamička alebo môj otec

potrebuje cca na jeden celý týždeň života.

So zarátaním úplne všetkých súvisiacich nákladov. A ja som mám takýchto zákaziek niekedy aj niekoľko do týždňa, úplne odhliadnuc od všetkých ostatných aktivít a príjmov. Spravidla výrazne vyšších, než boli či sú provízie za sprostredkovanie takýchto jednorazových džobov.

Každý vníma

životný štandard svojimi vlastnými očami,

samozrejme. Napokon, ktovie: aj ten pán, ktorého iritovali moje prinízke provízie, ktorými „kurvim ceny“, by v skutočnosti mohol zúfalo potrebovať peniaze na uživenie svojej ťažko chorej manželky či piatich detí. A vtedy by sa jeho postoj býval dal do určitej miery pochopiť. Toto však určite nie je ten prípad. Poznám zázemie toho človeka a jeho manželkou je aktívna tanečnica, ktorá pri svojej praxi pár tisíc eur mesačne jednoznačne zarobí. Ich životný štandard zrejme nejakým úbohým nebude.

Tagged: , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *