Zrejme nie hocikde v EÚ je možné vypočuť si štyrikrát verdikt, že som vyhral prvostupňový súd, no napriek tomu byť stále tým (dočasne) prehrávajúcim. A štrnásť rokov (!) čakať na spravodlivosť a uzavretie sporu. Sporu, v ktorom má renomovaná sudkyňa nespochybniteľne jasno a neochvejne rozhoduje opakovane v tvoj prospech… Nuž, deje sa všeličo. Napr. naším protivníkom je konkrétne JUDr Tomáš Kozovský. (Pôvodne publikované 14. 07. 2019)
Aby bolo jasné. Tento blog nie je pozitívnou recenziou na
advokátske služby kancelárie JUDr Tomáš Kozovský.
Ak také niečo náhodou hľadáš a google ťa doviedol (aj) sem. Skôr naopak. Ale aj tak JUDr Tomáš Kozovský nie je hlavnou postavou a naňho tento článok primárne poukazovať nechce. (Sekundárne určite áno.) Poukázať chce na to, že u nás naozaj je možné, aby odvolací súd urobil doslova a do písmena PROTIPRÁVNY KROK.
Aby krajský súd svojvoľne odignoroval zákon
a urobil tretíkrát rozhodnutie, ktoré podľa zákona smie urobiť maximálne dvakrát. A že keď sa ukrivdení dotknutí sťažujú na tento fakt na Ústavnom súde, tak že ten ich tiež pokojne môže poslať do piče. (Píšem to tak, ako to je. Lebo keď sa Ústavný súd môže zastať krajského, ktorý zjavne porušil zákon, môžem ja napísať, že je to pekná kokotina.)
Na jednu vetu odbočím: v slušnejšej forme (zasa úplný hulvát nie som) som
tento text odovzdal aj v Kancelárii prezidenta SR.
Ako taký apel na prezidentku, ktorá za svoje najvyššie priority označuje spravodlivosť a vymožiteľnosť práva. Reakcie sme sa nedočkali.
Od tohto môjho “otvoreného listu” vo forme blogu si nesľubujem nič konkrétne. Rád by som sa jednoducho iba dočkal skutočnej spravodlivosti pre mojich rodičov. Pretože tí v celom procese neurobili NIČ zlé. Úplne zjavne a nespochybniteľne sú iba obeťami systému. Sám za seba by som rád videl, že v tomto štáte spravodlivosť ako kvázi inštitúcia reálne funguje, že nie je iba frázou zo slovníka.
Budem sa snažiť byť čo najstručnejší, no pritom zachovať dostatočnú informatívnosť. Začnem článkom z denníka Plus jeden deň publikovaným v období, kedy sa čakalo na tretie rozhodnutie odvolacieho súdu, cca v roku 2015. Na jeho podklade je možné urobiť si základnú predstavu o podstate sporu.
“Nádejní kupci zbúrali dom, o ktorý sa zaujímali, a potom odstúpili od zmluvy
Rodine zostala len zrúcanina
BRATISLAVA – Namiesto peňazí z predaja rodinného domu zostala rodine iba zrúcanina a spustnutá záhrada. Po uzavretí kúpnej zmluvy, ale pred vyplatením peňazí, dala rodina dom do rúk novému nádejnému majiteľovi, aby už na ňom mohol robiť. Ten ho však ihneď začal búrať. Keď z domu zostali len trosky, od zmluvy odstúpil. Predávajúci tak prišli o peniaze aj o dom. Ani po siedmich rokoch sa nápravy nedočkali, hoci súd už dvakrát rozhodol v ich prospech.
Všetko sa začalo v roku 2008, keď sa rodina Andyho Morávka rozhodla predať dom so záhradou. Ten stál v jednej z najkrajších častí Bratislavy, priamo na úpätí Karpát. Dvojpodlažný dom bol bez problémov obývateľný. Predaj skomplikovala nesvojprávnosť Andyho otca, ktorý dom vlastnil spolu s manželkou. “Vedeli sme, že chvíľu budú trvať právne kroky, preto sme sa dohodli v rámci preberaco-odovzdávacieho protokolu, že kupujúcim nehnuteľnosť dáme k dispozícii hneď s tým, že peniaze budú v notárskej úschove,” vysvetľuje Andy.
Rodina tak nechcela komplikovať predaj
a umožnila rodine Kozovských, ktorá dom kupovala, začať prípravné práce.
“Počítali sme, že začnú upravovať záhradu a podobne. Vôbec sme nečakali, že budú robiť niečo s domom. Aj podľa pracovníčky zo stavebného úradu na búracie práce potrebovali vlastnícke alebo iné právo, ktoré by ich oprávňovalo odstrániť stavbu,” hovorí Andy. “Ale viac-menej nám to bolo jedno, nech by to aj zrovnali so zemou, kúpna zmluva bola uzavretá,” dodáva.
Notárska úschova mala trvať 90 dní a počas tej doby mala rodina vydokladovať, že súd schválil predaj pozemku s budovou. “Chvíľu to trvalo, neklaplo to na prvýkrát a medzičasom notárska úschova stihla skončiť. My sme požiadali súd o blokáciu tých peňazí, aj ju schválili,” vysvetľuje Andy.
Lenže ani toto im nepomohlo.
Peniaze Kozovským iný sudca vrátil a tí odstúpili
od kúpnej zmluvy. Z pekného domu v jednej z najlukratívnejších bratislavských štvrtí je tak ruina, ktorú sa kupujúca rodina Kozovských silou mocou snaží vrátiť jej pôvodným majiteľom. Bez akejkoľvek kompenzácie za zničenie plne funkčnej a obývateľnej nehnuteľnosti.
“Prvý proces s Kozovskými trval vyše roka, nakoniec súd rozhodol v náš prospech,” vysvetľoval Andy. Protistrana sa ale odvolala a po roku odvolací súd vrátil prípad prvostupňovému na opätovné prerokovanie. “Po dvoch pojednávaniach, kedy sudkyňa nenašla žiadne pochybenie, rozhodla rovnako. Oni sa ale zase odvolali,” povedal Andy.
Spýtali sme sa na názor Kozovských, JUDr Tomáš Kozovský však svoj postoj prezentovať nechceli. “Ani ja sa v tomto čase nebudem k ničomu vyjadrovať,” odkázal nám manžel.
Takže Andyho rodina stále netrpezlivo čaká, ako celý proces dopadne a či verdikt súdu bude už konečne finálny.”
Reakcia nezávislého právnika
“Odstúpenie od zmluvy prichádza do úvahy iba z dôvodov uvedených v zákone alebo v zmluve. Kupujúci by preto mohol odstúpiť od zmluvy iba v prípade splnenia niektorého zo zákonných alebo zmluvných dôvodov (ktorými bývajú prípady porušenia povinnosti druhej zmluvnej strany). Ak neboli splnené dôvody na odstúpenie, predávajúci by sa mohli domáhať na súde zaplatenia kúpnej ceny, kde by súd ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k splneniu dôvodov na odstúpenie, a teda, či kupujúci platne odstúpil od zmluvy. Inak by prichádzalo do úvahy uplatnenie nároku na náhradu škody vzniknutej zbúraním domu. V prípade ak by išlo o úmyselne konanie na strane kupujúceho, mohlo by takéto konanie spĺňať aj znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v Trestnom zákone.”
Toľko článok z novín. Nasleduje moje
zhrnutie celého príbehu s doplnením aktualít
o ďalšom vývoji.
Koncom roka 2008 sa moji rodičia rozhodli predať úplne funkčný a aj v tej chvíli stále ešte normálne trvalo obývaný dvojpodlažný rodinný dom s pozemkom v lukratívnej oblasti “Ahoj-Briežky” v Bratislave. Táto štvrť leží na úpätí Malých Karpát nad vinohradmi, v ktorých prinajmenšom kedysi vlastnil parcelu napr. aj expremiér Robert Fico.
Po nejakom čase za vtedy primeranú trhovú cenu sedem a pol milióna slovenských korún (cca 250 tisíc eur) ten
dom kúpil istý právnik, JUDr Tomáš Kozovský,
resp. jeho manželka – nakoľko kupovali síce na jej meno pri zúžení ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak celú kúpu riešil od začiatku do konca on. Všetky návštevy, obhliadky, rokovania a formality riešil výlučne len a len JUDr Tomáš Kozovský. Práve preto v celom tomto texte píšem o ňom ako o “kupcovi”. Je to tak jednoduchšie a presnejšie to odzrkadľuje realitu.
Istou komplikáciou z hľadiska časového aj technického priebehu kúpy bol fakt, že vlastník polovice domu, môj otec bol v tom čase ako psychiatrický pacient s diagnostikovanou bipolárnou poruchou oficiálne, úradne nesvojprávnym. Predaj jeho podielu teda musela odsúhlasiť jeho manželka, moja mamička ako vlastníčka druhej polovice, spolu s tzv “kolíznym opatrovníkom”, ktorým príslušný súd (podľa miesta trvalého pobytu ním bol súd senický) na podklade nášho návrhu ustanovil mňa ako syna. Ten istý súd následne schvaľoval konkrétnu kúpnu zmluvu. Pre istý technický nedostatok neprebehlo schválenie tejto zmluvy hneď na prvýkrát a proces sa musel opakovať. Pochopiteľne, spôsobilo to výrazné časové zdržanie priebehu predaja.
Aj kvôli tomu teda dostal na podklade odovzdávacieho a preberacieho protokolu tento kupec k dispozícii
pozemok aj s domom pred dotiahnutím
celého kúpneho procesu a pred vyplatením a prepisom domu. Bolo plne v záujme mojich rodičov vyjsť kupujúcemu v ústrety a umožniť mu začať vykonávať “prípravné práce” na údajnú plánovanú prestavbu domu čím skôr. Tieto “prípravy” však v konečnom dôsledku znamenali zbúranie celého domu, z ktorého napokon zostalo len torzo v podobe stien prvého nadzemného podlažia. Bez strechy – iba otvorené, odkryté a holé steny.
V takomto štádiu navyše z neznámych príčin došlo na stavenisku (za ktoré bol vtedy v plnej miere zodpovedný kupujúci) k menšiemu požiaru. V tej chvíli kupujúci oznámil svoj úmysel odstúpiť od kúpnej zmluvy a dom s pozemkom predsa len nekúpiť. (Po nevyhnutnom preinvestovaní odhadom viac ako milióna korún do vyčistenia pozemku od stromov a do zbúrania stavby a odvozu sutiny. Tieto peniaze však podľa tvrdenia dodávateľa uvedených služieb neboli ani zďaleka zadávateľom uhradené v plnej miere.)
Finančné vyrovnanie medzi predávajúcim a kupujúcim
bolo v tom momente v štádiu, kedy sa čakalo na schválenie druhého “pokusu” odsúhlasenia textu kúpnej zmluvy senickým súdom za nesvojprávneho otca. Kúpna suma ležala v notárskej úschove a mala byť vyplatená za splnenia istých (úplne štandardných) podmienok predávajúcim alebo vrátená kupujúcemu v prípade ich nesplnenia či v prípade vypršania lehoty na splnenie. Rôznym naťahovaním (jednak nutnosťou opakovať proces schvaľovania kúpnej zmluvy, jednak dosť zjavne zámernými prieťahmi na strane kupujúcich) došlo k tomu, ze vypršala lehota notárskej úschovy a kúpna cena bola vrátená na účet kupujúcej. Právni zástupcovia predávajúcich ju okamžite súdne zablokovali. Po jej odblokovaní ťažko pochopiteľným rozhodnutím istého sudcu nechali zablokovať všetok nehnuteľný majetok kupujúcej. Ten je takto blokovaný dodnes.
Odštartoval sa
súdny proces, v ktorom sa predávajúci domáhali
potvrdenia platnosti kúpnej zmluvy a teda aj potvrdenia povinnosti kupujúceho nechať prepísať nehnuteľnosť na seba (čomu preukázateľne bránil) a zaplatiť kúpnu cenu. Prepisu v katastri špekulatívnymi ťahmi úspešne zabránili (logicky) v záujme toho, aby na začiatku procesu predaja predávajúci nemali možnosť žiadať o vyplatenie kúpnej ceny z notárskej úschovy.
No a tento súdny proces napokon trval 14 a pol roka
Vyše roka trval prvostupňový súd, na ktorom sa dokazovali fakty na jednej aj na druhej strane. Sudkyňa rozhodla na 100 % v prospech nás – predávajúcich a to úplne neochvejne. Kupujúci sa odvolali. Dosť paradoxne – s ohľadom na fakt, že kupovali dom za 249 tisíc eur – žiadali súd o zrušenie povinnosti zaplatiť odvolací poplatok vo výške cca 17 tisic eur. Odvolací súd “rozhodoval” dlhšie než rok a pol. Zrejme nakoľko nárok predávajúcich bol príliš ťažko spochybniteľný na to, aby si odvolací súd býval dovolil rozhodnúť vyslovene v ich (náš) neprospech, vec filištínsky vrátil na opätovné prejednanie pôvodnému okresnému súdu. Sudkyni stačili dve pojednávania na to, aby znovu rozhodla úplne jednoznačne v prospech predávajúcich. Kupujúci sa znovu odvolali, vec sa zasa vrátila na okresný súd a sudkyňa po tretíkrát na jedinom pojednávaní rozhodla v plnej miere v prospech predávajúcich. A prišlo v poradí už k tretiemu odvolaniu.
Medzičasom prišlo k istej zmene zákona v tom zmysle, že odvolací súd v tom treťom “kole” už mal (rozumej “musel”) rozhodnúť. A to tak, že rozsudok okresného súdu buď zmení alebo potvrdí. Ale nemohol ho tretíkrát zrušiť a vec vrátiť na okresný súd.
Predmetný senát však zákon bezohľadne porušil
a vec si bez mihnutia oka dovolil predsa len znovu vrátiť súdu prvostupňovému. * Bolo stanovené štvrté “kolo” a 14. júna 2019 sudkyňa okresného súdu (stále tá istá, po celý čas sa nezmenila) vyriekla po štvrtýkrát ten istý ortieľ: 100 %-ne v prospech predávajúcich. Kupujúci sa po štvrtýkrát odvolali.
* Na podklade tejto skutočnosti sme podali sťažnosť na Ústavný súd. V nej sme žiadali prešetrenie veci a odškodnenie za ujmu, spôsobenú týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. Neuspeli sme. Ústavný súd vyjadril svoj názor v tom zmysle (reprodukujem tento raz úplne laicky), že nevidí žiadny dôvod do celej veci zasahovať.
Na štvrtý pokus súd predsa len dokázal rozhodnúť
Myslím súd krajský, odvolací. Na štvrtýkrát vec nevrátil, ale rozhodol zasa prefíkane šalamúnsky (rozumej takmer určite skorumpovane, inak to nedáva zmysel a postráda to právnu logiku). Rozhodol tak, že odstúpenie kupujúcej od zmluvy je neplatné. To je naše víťazstvo. “Zabudol” však akokoľvek rozhodnúť o úhrade. *
Čím, veľmi zjednodušene napísané, technicky vzaté rozhodol, že Judr Tomáš Kozovský kúpil lukratívnu nehnuteľnosť doslova za cenu platnú pred štrnástimi rokmi (!). Ak ju na druhý deň po tom, ako sa jeho manželka stane vlastníčkou v záznamoch katastra – na ktorý sme si však museli počkať ďalšieho trištvrte roka – predá, zarobí pokojne 100 % svojej investície. Pričom tých € 250.000 mohol mať medzičasom 14 rokov investovaných a teda kráľovsky zhodnocovaných.
* Presne na túto skutočnosť naráža nadpis tohto blogu. Formálne víťazstvo mojich rodičov je síce jasné. Ale nám nešlo o to, čo bude napísané v 22-stranovom rozsudku. Išlo o obchod – a o jeho platobných podmienkach sa akosi “zabudlo” rozhodnúť.
Prirodzene, týmto sa celá vec neskončila. Skončil sa tento súdny proces. Formálne sme ho vyhrali, na tom nie je o čom diskutovať.
Napadli sme odstúpenie kupujúcej od kúpnej zmluvy
a odvolací súd právoplatne (už neodvolateľne) rozhodol, že toto odstúpenie je neplatné. Div sa svete, tento súd nemal pocit, že by sme boli vyhrali. Vďaka tomu totiž tým pádom nemusel rozhodnúť tak, že súdne trovy zaplatí prehrávajúca strana. Rozhodol šalamúnsky: nevyhral “nikto” a teda súdne trovy zaplatí tento “nikto”. Áno, aj takto to na Slovensku ide. A keby to nebolo tak, že sa mojich rodičov a tým pádom aj mňa a moju sestru niekto pokúša brutálnym spôsobom ojebať o obrovské peniaze, musel by som to považovať za brilantné.
Mimochodom, je tu istá zvláštna zaujímavosť. Za celých tých 14 rokov sa pani Kozovská ukázala na súdnom pojednávaní jeden jediný (slovom: jeden) raz a
JUDr Tomáš Kozovský tuším o jedenkrát viac.
Vo všetkých ostatných prípadoch sa neunúvali ani len ukázať, proces v ich mene vedie výhradne len ich právnik. Do istého času ním bol JUDr. Matulník, ktorý sa medzičasom stal sudcom Ústavného súdu. Na čo majú čisto z právneho hľadiska nárok, samozrejme. Morálne a ľudské hľadisko je však (aj) v tomto prípade od toho právneho na hony vzdialené.
Proces trval od jesene 2008 do jari 2023. Zhruba štrnásť a pol roka. Z celkom pekného, obývateľného a do poslednej chvíle pred predajom aj trvalo obývaného domu v jednej z najlukratívnejších bratislavských štvrtí je ruina, ktorú sa
JUDr Tomáš Kozovský silou-mocou snažil vrátiť
jej pôvodným majiteľom bez akejkoľvek kompenzácie za zničenie absolútne funkčnej a obývanej nehnuteľnosti. Tak to aspoň nejaký čas vyzeralo. Vzhľadom na to, čo píšem v žlto podfarbenom odstavci nižšie, možno bolo jeho zámerom len naťahovanie času. Akoby netradičná forma investovania 250-ich tisíc eur. Ktoré sa 14 rokov zhodnocovali, aby následne zaplatili nehnuteľnosť v momente, kedy už mala cca dvojnásobnú hodnotu. Ako píšem: v podstate brilantné, svojím spôsobom geniálne.
O tom, čo tým spolu so svojou manželkou po ľudskej stránke spôsobili celej rodine pôvodných majiteľov domu, je zbytočné veľa písať. Zmienim teda len vek žalujúcich, mojich rodičov: mamička bude mať tento rok okrúhlu sedemdesiatku a otec bude mať na jeseň už 76 rokov. Nie sú to majetní ľudia – naopak. Už celé roky pred dosiahnutím dôchodcovského veku žil otec z invalidného dôchodku z titulu jeho psychiatrickej diagnózy a mamička žila z “opatrovateľského”.
Aby bolo jasné: aktuálne už beží druhé kolo vojny
(Čo je aktualizáciou zo dňa 20. 02. 2023 a zároveň dôvodom opakovaného publikovania tohto blogu.)
Po prvom kole, o ktorom sa vlastne ani nedá napísať, kto ho vyhral, podali naši právnici tzv. dovolanie na Najvyšší súd SR. V ňom sa domáhame – a v príp. ďalších krokoch, ak budú potrebné, budeme domáhať – doplatenia úrokov, kompenzácie inflácie, kompenzácie zdravotnej aj psychickej ujmy na mojich rodičov a možno aj ďalších vecí.
A ja úplne na záver doplním ešte jednu pikošku
V roku 2014 som bol vyšetrovaný a stíhaný
Bolo by zbytočné rozoberať na tomto mieste dôvody a ostatné detaily okolo toho. V princípe išlo o niečo veľmi podobné, ako o tom píšem v tomto blogu o stíhaní za kupliarstvo. Podstatný je iný fakt.
O istej zaujímavej indícii svedčia štyri podklady. Prvým je vyjadrenia môjho dobrého známeho s vynikajúcimi kontaktmi hlboko v policajných kruhoch. Druhým sú vyjadrenia dvoch zainteresovaných právnych zástupcov. Tretím sú vyjadrenia žalujúceho prokurátora spolu so sudcom (!), ktorý ma súdil. A konečne štvrtým je vysvetlenie šéfa vyšetrovacieho, ktorý ma stíhal. A s ktorým som s odstupom času osobne hovoril. Všetci títo ľudia ma úplne nezávislo od seba upozornili na mierne zarážajúci fakt.
Podľa nich moje trestné stíhanie nebolo iniciované ani samotnými vyšetrovateľmi, ani konkurenciou (o čom som ja osobne bol nejaký čas presvedčený). A už vôbec nie dievčatami, s ktorými som spolupracoval. Pretože tie sa bez, naopak, výnimky a zhodne vyjadrili pred súdom, že ich spolupráca so mnou bola dobrovoľná, absolútne nenásilná a pre ne vyslovene prínosná.
Je výrazne pravdepodobné, že
moje stíhanie inicioval JUDr Tomáš Kozovský.
Na podklade zmienených indícií a vysvetlení od vyššie zmienených osôb sa ja osobne domnievam (ale v žiadnom prípade to nevyhlasujem za fakt – ide o moje osobné presvedčenie), že JUDr Tomáš Kozovský mohol považovať za prínosné pre neho ako pre protistranu mojich rodičov, keď aspoň na čas odstráni z aktívneho života silnú oporu. Morálnu aj finančnú oporu mojich rodičov ako jeho aktuálnych protivníkov. Je totiž možné, má na to patričné kontakty a vplyv. Čomu sa určite v súvislosti s opísaným vývojom udalostí nikto nečuduje.
Ak tomu tak skutočne bolo, prerátal sa. Proces tým, vďakabohu, nebol nijako ovplyvnený.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
