Som si vedomý toho, že som divný. * Vážne. Tvrdia to mnohí a mám dosť rozumu a sebauvedomenia na to, aby som si to všimol aj ja sám. Okrem kôpky iných vecí som divný aj v tom, že o mne a o mojom živote v princípe nerobím žiadne tajnosti.
* Byť divným ma vyslovene baví. Majoritná časť ľudstva je “normálna”, štandardná a ja sa rád líšim. Aj toto je jednou z foriem toho, ako to dosahujem a preto mi to robí radosť. Je aj to divné? Okej, beriem – ale aspoň som si toho sám o sebe vedomý.
Pre vysvetlenie: nadpisom článku parafrázujem porekadlo o tom, že lož má krátke nohy. Ja som háklivý na pestované zuby, preto táto voľba.
Tajnosti ani klamstvá nepreferujem
Už len z toho titulu, že si ich potom všetky treba pamätať. A to sa mi prosto nechce, preto preferujem jednoduchšiu cestu: hovoriť pravdu.
Tvrdím jedno: nielenže kde-kade na webe, ale primárne najmä v mojich vlastných blogoch si hocikto o mne môže prečítať takmer čokoľvek. V mojej minulosti ani v aktuálnom živote neexistuje v podstate
nič okolo čoho by bolo treba robiť tajnosti.
Nič o čom by som nebol schopný rozprávať sa pokojne aj s úplne cudzím človekom. Prečo je to tak, to vysvetlím o niečo nižšie. Prirodzene, nie som zasa úplný idiot, aby som zverejňoval každý môj aktuálny pohyb resp. miesto môjho pobytu v každej chvíli a podobne chúlostivé info.
Za nezmysly, pičoviny aj chrapúnstva, ktoré som v minulosti navyvádzal, sa teoreticky môžem hanbiť, ale už ich nezmením a teda nie je veľmi čo riešiť. Priestupky a možno až drobné trestné činy z minulosti zostanú buď neodhalenými alebo sa medzičasom stali premlčanými, ergo tiež nie je ďalej čo riešiť. A priznať sa k čomukoľvek, čo som niekedy vyviedol… V tom ja osobne nevidím žiadne hrdinstvo. Vlastne sám občas v živote natrafím na tú vtipnú skutočnosť, keď niekto žije v presvedčení o tom, že nejaké jeho tajomstvo zostáva neodhalené. Pritom jeho “priatelia” sa na ňom za jeho chrbtom dobre bavia.
Mne osobne môže byť a aj
je úplne ukradnutý názor kohokoľvek na mňa.
Lebo ak máš (nech si ktokoľvek) so mnou čo len najmenší problém, je to TVOJ problém, nie môj. Zapodievaj prípadne tráp sa ním teda TY. Ja to robiť nemienim. Neprinieslo by mi to do života absolútne nič okrem zbytočne zabitého času, počas ktorého sa môžem zapodievať čímkoľvek podstatne produktívnejším či prospešnejším. Ak by aj nemalo ísť o nič “múdrejšie” než o to, akou (novou) praktikou prekvapím najbližšie v posteli moju partnerku.
Človek má ľutovať len to, čo nezažil
Považujem za neskutočne zbytočné ľutovať čokoľvek z minulosti. Ak máš do niečoho podobného vkladať energiu, vlož ju keď tak radšej do tvorby stroja na cestovanie v čase, aby si to, čo z vlastnej minulosti ľutuješ, mohol zmeniť. A ak považuješ cestovanie v čase za nemožné, vydrb sa na minulosť.
Konečne sa dostávam k dôvodu toho, prečo všetko o mne a o mojom živote nerobím žiadne tajnosti – naopak, takmer všetko zverejňujem. Jednou vetou:
aby na mňa nikto nikdy nič nemohol vytiahnuť.
Za účelom ublížiť či aspoň uškodiť tým mne či niekomu mne blízkemu. Napríklad až za mnou raz niekto príde s hrozbou, že mojej hypotetickej manželke prezradí, že a ako presne som ako 30-ročný nezrelý chrapúň podvádzal moju vtedajšiu priateľku, odkážem ho na môj vlastný blog. Tam si môže detaily, ktoré dovtedy ani sám nepoznal, prečítať rovnako, ako si ich prečítalo iks desiatok či stoviek čitateľov pred ním.
Považujem za zbytočné s čímkoľvek robiť tajnosti
Čo sa mojej minulosti týka preto, lebo zastávam pevný názor. O ktorom ma denno-denná realita vrátane praxe z oblasti môjho pôsobenia v oblasti zábavného a erotického priemyslu utvrdzuje.
A síce, že všetko sa raz prevalí. Že skôr či neskôr vyplávajú na povrch všetky zatĺkané tajnosti aj všetky prešľapy, ktoré sme v živote navyvádzali. A že čím skôr o nich budú ľudia, na ktorých názore ním záleží vedieť, tým skôr sa s nimi môžu vysporiadať a zmieriť. Alebo aj nie, prirodzene – no v tom prípade nám tí ľudia jednoducho nepatria do života. *
* Pôvodne som chcel napísať, nech takí ľudia idú do piče. Lenže ono aj to, že sa niekto s niečím nezmieri, má zrejme svoj dôvod a malo to tak byť. Určite aj ten fakt je súčasťou niekoho karmy: mojej, jeho alebo nás oboch.
Navyše zastávam názor, že neprezradiť o sebe niečo závažné (resp. čokoľvek, čo som zatajil, čím viac alebo menej vedome sám dávam najavo, že to vedome či podvedome za závažné považujem a robiť s tým tajnosti vyslovene chcem)
je to isté ako priamo klamať do očí.
No a o tom, že klamstvo je svinstvo, snáď naozaj netreba polemizovať. Lebo ak sa o tomto fakte mieniš prieť, zabil/a si úplne zbytočne čas čítaním celého tohto textu.
Ja osobne som klamstvo všeobecne vytlačil z môjho života niekedy po 30-tom roku veku a môžem napísať, že to bolo a stále je príjemne oslobodzujúce. Ako som zmienil na začiatku blogu, hlavne si vôbec netreba
pamätať, o čom a ako človek komu klamal.
A to znamená veľa ušetrenej mozgovej námahy.
No a čo sa týka súčasnosti: nerobím nič, z čoho by som ja sám mal výčitky svedomia a tiež (už) nič, čo by neschvaľoval slovenský zákon. Je škoda, že sú to dve natoľko rozdielne skutočnosti: etika (či už nejaká taká moja vlastná alebo všeobecne uznávaná či platná) a zákon. Ale to len na okraj, lebo to už by bolo zamyslením sa hodným ďalšieho blogu. Možno ho raz napíšem.
