Svet Dominiky a Andyho · Vzťah, partnerstvo, sex

Tajnosti majú krivé zuby – alebo raz sa všetko prevalí

(Pre vysvetlenie: nadpisom článku som parafrázoval porekadlo o tom, že lož má krátke nohy. Ja som háklivý na pestované zuby, preto táto voľba.)

Som si vedomý toho, že som divný. * Vážne. Tvrdia to mnohí a mám dosť rozumu a sebauvedomenia na to, aby som si to všimol aj ja sám. Okrem kôpky iných vecí som divný aj v tom, že o mne a o mojom živote v princípe nič netajím.

Tajnosti alebo skôr klamstvá nepreferujem

už len z toho titulu, že si ich potom všetky treba pamätať. A to sa mi prosto nechce.

Tvrdím jedno: nielenže kde-kade na webe, ale primárne najmä v mojich vlastných blogoch si hocikto o mne môže prečítať takmer čokoľvek. V mojej minulosti ani v aktuálnom živote neexistuje v podstate

nič, o čom by som nebol schopný rozprávať

sa pokojne aj s úplne cudzím človekom. Prečo, to vysvetlím o niečo nižšie.

Prirodzene, nie som zasa úplný idiot, aby som zverejňoval každý môj aktuálny pohyb resp. miesto môjho pobytu v každej chvíli a podobne chúlostivé info. A to napriek tomu, že môj byt – keď v ňom aj nič skutočne hodnotné či objektívne cenné, kvôli čomu by sa oplatilo násilne doňho liezť, nemám – mám zabezpečený v maximálnej možnej miere.

Za nezmysly, pičoviny aj chrapúnstva, ktoré som v minulosti navyvádzal, sa teoreticky môžem hanbiť, ale už ich nezmením a teda nie je veľmi čo riešiť. Priestupky a možno až drobné trestné činy z minulosti zostanú buď neodhalenými alebo sa medzičasom stali premlčanými, ergo tiež nie je ďalej čo riešiť. A priznať sa k čomukoľvek, čo som niekedy vyviedol… V tom vlastne ja osobne nevidím žiadne hrdinstvo. Vlastne sám občas v živote natrafím na tú vtipnú skutočnosť, keď niekto žije v presvedčení o tom, že nejaké jeho tajomstvo zostáva neodhalené. Pritom jeho „priatelia“ sa na ňom za jeho chrbtom dobre bavia.

Mne osobne môže byť a aj

je úplne ukradnutý názor kohokoľvek na mňa.

Lebo ak máš (nech si ktokoľvek) so mnou čo len najmenší problém, je to TVOJ problém, nie môj. Zapodievaj prípadne tráp sa ním teda TY. Ja to robiť nemienim. Neprinieslo by mi to do života absolútne nič okrem zbytočne zabitého času, počas ktorého sa môžem zapodievať čímkoľvek podstatne produktívnejším či prospešnejším. Ak by aj malo ísť „len“ o to, akou (novou) polohou či praktikou prekvapím najbližšie v posteli moju partnerku.

Človek má podľa môjho presvedčenia ľutovať len to, čo nezažil

Považujem až za neskutočne zbytočné ľutovať čokoľvek z minulosti. Ak máš do niečoho podobného vkladať energiu, vlož ju keď-tak radšej do tvorby stroja na cestovanie v čase, aby si to, čo z vlastnej minulosti ľutuješ, mohol zmeniť. A ak považuješ cestovanie v čase za nemožné, vyjeb sa na minulosť.

A konečne sa dostávam k dôvodu toho, prečo všetko o mne a o mojom živote zverejňujem. Jednou vetou:

aby na mňa nikto nikdy nič nemohol vytiahnuť.

Za účelom ublížiť či aspoň uškodiť tým mne či niekomu mne blízkemu. Napríklad až za mnou raz niekto príde s hrozbou, že mojej manželke (lebo ty sa ňou staneš, Dominika) prezradí, že a ako presne som ako 30-ročný nezrelý chrapúň podvádzal moju vtedajšiu priateľku, prosto ho odkážem na môj vlastný blog, kde si môže detaily o tom, ktoré dovtedy ani sám nepoznal, prečítať rovnako, ako si ich prečítalo iks stoviek čitateľov pred ním.

Považujem za zbytočné čokoľvek zo života tajiť

Čo sa mojej minulosti týka preto, lebo zastávam názor (a denno-denná realita vrátane praxe z oblasti môjho bývalého pôsobenia ma v ňom utvrdzuje) že všetko sa raz prevalí. Že skôr či neskôr

vyplávajú na povrch všetky tajnosti a prešľapy,

ktoré sme v živote navyvádzali. A že čím skôr o nich budú ľudia, na ktorých názore ti záleží vedieť, tým skôr sa s nimi môžu vysporiadať a zmieriť. Alebo aj nie, prirodzene – no v tom prípade nepatria do tvojho života. (Pôvodne som chcel napísať, nech idú do piče. Lenže ono aj to, že sa niekto s niečím nezmieri, má zrejme svoj dôvod a malo to tak byť. Určite aj ten fakt je súčasťou niekoho karmy: mojej, jeho alebo nás oboch.)

Navyše zastávam názor, že neprezradiť o sebe niečo závažné (resp. čokoľvek, čo som zatajil, čím viac alebo menej vedome sám dávam najavo, že to za závažné považujem a tajiť to vyslovene chcem)

je to isté ako vyslovene a priamo klamať do očí.

No a o tom, že klamstvo je svinstvo, snáď naozaj netreba polemizovať. Lebo ak sa o tomto fakte mieniš prieť, zabil/a si úplne zbytočne čas čítaním celého tohto textu.

Ja osobne som klamstvo všeobecne vytlačil z môjho života niekedy po 30-tom roku veku a môžem napísať, že je to vyslovene oslobodzujúce. Ako som zmienil na začiatku blogu, hlavne si vôbec netreba

pamätať, o čom a ako človek komu klamal.

A to znamená veľa ušetrenej mozgovej námahy.

No a čo sa týka súčasnosti, tam zasa z toho titulu, že nerobím nič, z čoho by som ja sám mal výčitky svedomia a zároveň (už) nič, čo by neschvaľoval slovenský zákon. Je škoda, že sú to tak rozdielne skutočnosti: etika (či už nejaká taká „moja“ vlastná alebo všeobecná) a zákon. Ale to len na okraj, lebo to už by bolo zamyslením sa hodným ďalšieho blogu. Možno ho raz napíšem


* Apropo, byť divným ma vyslovene baví. Majoritná časť ľudstva je „normálna“, štandardná a ja sa rád líšim. Aj toto je jednou z foriem toho, ako to dosahujem a preto mi to robí radosť. Je aj to divné? Okej, beriem – ale aspoň som si toho sám o sebe vedomý.

Tagged: , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *