Tento text ani omylom nemá byť návodom na podvádzanie či odrbávanie. Má byť len dobrou radou, ako neplatiť pokuty, ktoré platiť netreba – keď má v sebe človek aspoň trochu slušnosti. Lebo pokuty všeobecne sú položkou, ktorú vo svojom rozpočte určite nikto nebude postrádať.
A na ne vynaložené financie sa dajú využiť praktickejšie, napr. na alkohol či cigarety. (To mal byt fór, prirodzene. Ak aspoň trocha pozorne čítaš moje blogy, vieš, že zo zapálenej cigarety som si nepotiahol nikdy v živote a môj “vzťah” k alkoholu je v dosť príkrom rozpore s tým, že som z Bratislavy odišiel žiť na východ.)
Tak teda ako neplatiť pokuty?
Môj vlastný recept, fungujúci tak na 95 percent, je až trápne jednoduchý: SLUŠNOSŤ. Úplne prostá, elementárna a za normálnych okolností vlastne absolútne prirodzená ľudská slušnosť v kombinácii s rozumnou dávkou prejavenej úcty a rešpektu. To je môj
návod na to, ako neplatiť pokuty za priestupky,
ktoré sa dajú vybaviť či vyriešit pokarhaním a/alebo napomenutím. Opíšem dva najvýraznejšie prípady z môjho života.
V tom prvom som si na mojom vtedajšom Nissane Micra ročník 1999 (prvé auto, ktoré som si kúpil ako úplne nové) frčal v noci a za dosť silného dažďa cez bratislavský Most SNP. Už počas jazdy cezeň som v spätkách evidoval svetlá auta, ktoré sa ma trocha podozrivo držalo. Bolo to však civilné auto.
Povedal som si teda, že niekoho možno iba štve, ako si môj malý žltý chrobáčik neohrozene sviští. Pred zjazdom z mosta už som pochopil, že sa to nepáči policajtom. Rozblikali sa nejaké majáky spoza čelného skla a ja
som sa zamyslel nad problémom, ako neplatiť pokuty,
ktoré sa mi platiť nechce (čo sú celkom logicky všetky).
Odstavili sme autá, predložil som doklady a policajt sa ma spýtal, kam sa tak ponáhľam. Začal som mu vysvetľovať, že skutočne mám naponáhlo, pretože veziem sestru, ktorá už dávno mala byť doma. A že teda tak či tak už budem dodrbaný od mamičky za nedodržanie rozumného času sestrinho návratu. Avšak na policajtovu výhradu, že ísť kvôli tomu “neviem-koľkátkou” cez most v centre mesta nemám dôvod a ani právo, prirodzene, som
hovadsky prekvapene, ale veľmi slušne a úctivo namietal.
Že som šokovaný, že sa to malé autíčko až tak rozbehlo a že som tak nejako ani nepredpokladal, že by toho so svojím 1.2-litrovým motorom bolo vôbec schopné.
Ešte raz zdôrazním, že celá naša diskusia sa niesla v absolútne slušnom tóne z mojej strany napriek vedomiu, že toto sa bez zaplatenia pokuty nemôže obísť. Zvlášť nie, keď som pravdivo priznal, že pracujem vo Švajčiarsku. Z čoho policajtovi muselo vyplynúť, že peniaze zrejme mám. Na druhej strane ale bavil sa so šoférom Nissana Micra, smiešneho maličkého oblého autíčka, navyše vo výraznej žltej farbe. A také autá dobre situovaní vodiči prosto neriadia.
Bavili sme sa ešte nejaký čas. Ospravedlňoval som sa za rýchlu jazdu, priznal som si chybu a dal som najavo vedomie, že pokuta ma asi neminie. Vysvetľoval som, že podobné veci nerobievam a že veď aj mám patrične čisté záznamy. A vtedy prišiel
moment, kedy som pochopil, ako neplatiť pokuty.
Policajt mi povedal takmer doslova (takéto niečo si zapamätá aj človek s mojou pamäťou):
“Za to, aký ste ku mne slušný a s akým rešpektom sa so mnou bavíte, vás tento raz pustím len s napomenutím.”
Odpadol som a
pokračoval som v jazde domov už predpísaným tempom.
I keď priamo cez mesto by som rýchlosťou, ktorú som si dovolil len a len na prázdnom moste, nebýval šiel. Jazdil som slušne a s plným rešpektom voči maximálke aj v časoch, keď som vlastnil 180-koňové šesťvalcové bmw.
