Parkujem ako debil – alebo zopár šialených faktov o slovenských vodičoch

Veru smutnou je skutočnosť, ako často by si mnohí (slovenskí) vodiči mali aspoň v duchu povedať “Parkujem ako debil”. A v záujem zachovania vlastnej dobrej povesti nielen rýchlo preparkovať. Ale so svojím parkovaní a jazdením všeobecne niečo robiť. Lenže nerobia to. (Aktualizované 10. 02. 2024)

Zdá sa mi to už ako taký slovenský národný šport. Popri chľastaní a nadávaní na neprajný osud či ešte lepšie na vládu. (Lebo veď nemáme možnosť voliť, my chudáci. Keďže “demokracia je napiču.”)

Slovné spojenie “parkujem ako debil”

našlo svoje trvalé miesto v našom každodennom slovníku. Už si možno ani neuvedomujeme, akým spôsobom zľudovenie tej vety svedčí o našom národnom charaktere. Článok pokračuje pod obrázkom.

Na druhej strane (nie cesty – napriek tomu, že sa bavíme v úzkej súvislosti s jazdením) o úrovni našej fantázie a tvorivosti svedčí jedno. A síce to, akou rôznorodou formou

dokážeme heslo “parkujem ako debil” naplniť.

Uvediem len zopár príkladov, na ktoré si takto v rýchlosti spomeniem. Napr. na parkoviskách pred “bizniscentrami” sa staviame NA čiaru medzi parkovacími boxmi namiesto MEDZI ne. V tomto prípade ide o tzv. “čiarosleposť”.

Staviame sa na cudzie parkovacie miesta

Bez ohľadu na ako jasne a zreteľne označené sú ako “vyhradené” alebo “súkromné”. Často v presvedčení, že keď zapneme výstražné smerovky (akože “som tu hneď”), tak vôbec nenaserieme majiteľa, ktorý práve prifrčal domov a potrebuje si len rýchlo vziať z bytu zabudnutý mobil. Článok pokračuje pod obrázkami.

Zákazy státia či dokonca zastavenia ignorujeme – je jedno, či sú explicitne vyznačené dopravnou značkou alebo ide “len” o zákaz plynúci zo zákona (rozumej “je jednoduchšie prehliadnuteľný”). Platíme úplne zbytočné pokuty, ktoré by sme nemuseli platiť, keby…

Zvláštnou kategóriou vodičov typu “parkujem ako debil (a mám to ťažko v piči)” sú šoféri, ktorí

zostávajú priebežne stáť na priechode pre chodcov.

Príp. v strede križovatky, najlepšie v čase dopravnej špičky a teda v čase zápchy. Lebo veď len kvôli mne sa rozostúpi keď aj nie hneď Červené more, tak všetky autá v križovatke určite. Som snáď horší než sanitka?! Prečo by som sa, sám v aute, nenatlačil do cesty chodcom alebo autobusu mhd s päťdesiatimi cestujúcimi. A na zopár minút im nezablokoval prejazd. Tým v buse. Chodci ma obídu a mne nevadí, že na mňa všetci v duchu a mnohí aj nahlas pičujú. Ja mám odolný charakter.

Tvorba núdzového jazdného pruhu

je v našom štáte kapitolou sama o sebe. Ani po tých rokoch, čo sme členmi EÚ a aj sa po nej mnohí pomerne hojne pohybujeme, väčšine z nás ani nenapadne priebežne sa stavať tak, aby sme v prípade, že začujeme sirénu, nemuseli vyliezať na chodníky, trávniky a pod.

Len stručne pri pripomenutie a aby som nemusel tak často krútiť hlavou nad správaním vodičov na cestách okolo mňa:

“Na (dopravnej) komunikácii s dvomi jazdnými pruhmi sa záchranárska ulička vytvára v strede. V úsekoch s viac ako dvomi jazdnými pruhmi uličku je potrebné vytvoriť medzi ľavým jazdným pruhom a k nemu priliehajúcim jazdným pruhom.”

Lucia Mihalíková, hovorkyňa Krajského riaditeľstva PZ BA

Ruku na srdce: napadlo ti toto už niekedy pri vjazde do práve vznikajúcej kolóny alebo pri pomalej jazde v nej? Nuž, ak ti to naozaj “niekedy” napadlo, nestačí to. Malo by totiž vždy.

---

Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.