Milujem právnické seriály. Sledoval by som ich celé hodiny. Vlastne to v niektoré dni počas “karantény” (nazývam tak obmedzenú situáciu s epidémiou korona vírusu na Slovensku, ktorá kulminuje práve v čase vzniku tohto blogu) robím. Fascinuje ma právo, jeho finesy, obsažnosť a zákutia pokrútených paragrafov.
Možno to zatiaľ tak nevyzerá, ale tento článok je v jeho hlbokej podstate o mojej viere. Verím totiž v karmu a v to, že tá vidí a počuje všetko. Dokonca aj moje myšlienky. A čuduj sa svete: v tomto zmysle som hlboko veriacim človekom. Keď tak aj moje konanie cez niekoho otpiku niekedy nevyzerá. A slovenský zákon?! Tak ten má nielenže iný pohľad – ten má úplne iné dioptrie.
Na jednej strane by som sa právu v nejakej forme chcel venovať. Mám na to hlavu, ako sa hovorí. Zdá sa mi, že právu rozumiem, nasávam ho pomerne jednoducho a tak nejako prirodzene.
Na strane druhej vnímam obrovský rozpor medzi tým, čo je právne podložené a čo hovorí morálka a etika. Lavírovanie medzi tým mi príde ako zaujímavý boj aj na podklade toho, čo som ja osobne v živote prežil.
Právnické seriály pekne ukazujú, ako má právo všetko vychytané
Ako sa na všetko dá pozerať z dvoch uhlov pohľadu a ako niekto musí zakaždým rozhodnúť o tom, ktorý uhol je či bude v danom prípade tým “správnym”. Správnym z pohľadu zákonnosti. Nie vždy z pohľadu morálky.
A toto je fakt, ktorý ma od štúdia práva odrádza Raz som skúsil uchádzať sa oň. Nevyšlo to na štátnej škole, kde by bývali náklady znesiteľné na to, aby som do toho išiel. Pretože už vtedy som si uvedomoval, že investovať do štúdia niečoho, čoho uplatnenie bude pre mňa výrazne obmedzené, nie je najprezieravejším krokom. A to som vtedy ešte ani nebol súdne stíhaný.
Je fajn mať právne povedomie
Rôzni “majstri svetla” si potom až tak nevyskakujú a človek vybaví všeličo, čo za iných okolností nešlo. Poskytne to znalosti, ako neplatiť pokuty keď netreba. O tom by vedel rozprávať môj košický kamarát a kolega, absolvent práva Ondrej T., ktorého týmto pozdravujem ako môjho verného čitateľa. 🙂
Lenže investovať niekoľko tisíc eur ročne v priebehu piatich až siedmich rokov len do tohto pocitu mi nepríde ako úplne ekonomické. Možno sa mýlim a som v skutočnosti iba lenivý – pretože by to bolo obnášalo hromady učenia sa, prirodzene.
Rozpor medzi právom a morálkou však trvá
Ono je vlastne jednoduché žiť a konať v súlade s právom. Spoľahnúť sa na to, že právo je morálne. Vtedy sú odpovede na všetky (životné) otázky čierne na bielom v niektorom zákonníku.
Omnoho komplikovanejšou cestou je cesta morálky.
Morálka je neobmedzene pružná a tvárna
Na každom kúsku sveta je iná. Vlastne by sme si mohli vyberať, kde chceme žiť, podľa lokálnych morálnych zásad. Napríklad ak chcem rešpektovať ženy a ich v princípe totálnu rovnoprávnosť s mužmi, žijem v kresťanskej spoločnosti. * Ak chcem, aby (moje) ženy/manželky (a chcem viaceré) držali hubu a krok a aby mi slúžili, zvolím život v spoločnosti moslimskej. A podobne.
* Samozrejme, nechcem tvrdiť, že (naša) kresťanská spoločnosť reálne v plnej miere rešpektuje ženy ako plnohodnotných ľudí. Veď už len fakt, že katolíci neumožňujú ženám ani len stať sa duchovnými, hovorí sám za seba. Toto ale nie je mojou – prinajmenšom dnešnou – témou.
Na jednej strane by ma bavilo obhajovať ľudí, obvinených zo spáchania trestného činu. Využívať alebo skôr používať tie skrútené vývrtky paragrafov čiže zákona na očistenie alebo vyzutie sa. Lenže ja by som chcel hájiť tých, ktorí si to zaslúžia a chcel by som si vyberať. A to náš právny systém v podstate neumožňuje. Prinajmenšom z času na čas by som musel mať prinajmenšom pochybnosti. A to by pre mňa osobne znamenalo zlý spánok. No a ja rád spím dobre. Spokojne a teda s čistým svedomím. Preto zostávam pri tom, že hltám právnické seriály a iba tak “realizujem” moju fascináciu právom.
Mnohé právnické seriály nie sú až tak odtrhnuté od reality
Technický priebeh v niektorých trocha áno, rozhodovanie poroty závisí viac-menej vždy len a len od scenára, od zámeru tvorcov. Ale právne fakty sedia alebo aspoň mali by. Už len kvôli odborným kritikom, ktorí by si v opačnom prípade zgustli.
Mnohí tvrdia, že život nie je fér
Že k niekomu a/alebo niekedy je mierny až prívetivý, možno vyslovene štedrý. (Nie nevyhnutne v materiálnom zmysle.) A že k niekomu je nespravodlivý, krutý až zákerný. Lenže čo ak je to celé trocha inak?
Čo ak skutočne existuje karma a to, aký život človeku venuje a nechá ho žiť je čisto výsledkom konania dotyčného v minulých životoch? Mne to vychádza aj z pohľadu tej tzv. sedliackej logiky.
Možno je život práve kurevsky spravodlivý a žiješ tak, ako si si to sám vyslúžil. A v budúcnosti detto – základy môjho ďalšieho života či životov si sám budujem v tom aktuálnom. Takže sa potom nemám čo čudovať.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
