Bratislavčan v Košiciach nie je len zvláštnosť. Vlastne som tu sám ako prst
Bratislavčan v Košiciach

Čo sa musí stať, aby sa úplne spokojný Bratislavčan odtrepal žiť do Košíc

Až nejaký čas po zverejnení pôvodnej stránky Blavák.sk (už neexistuje, blogy z nej sú tu) o “Blavákovi v Košicoch” som si uvedomil, že som doteraz nikde neozrejmil taký ten základ. Príbeh o tom, ako sa to vlastne celé udialo. Ako sa zo zarytého Bratislavčana, keď aj nie pôvodom, stal Bratislavčan v Košiciach. A nie iba na návšteve, ale trvalo tam žijúci. (Aktualizované 24. 07. 2024)

Aktualizované o info o mojom návrate domov, do Bratislavy. Teda tam, kde ma ľudia serú trocha menej než na východe. 😀 A tiež o NEexistencii vzťahu, ktorý je vlastne nosnou osou celého príbehu.

Kedysi som sa v rámci môjho pôsobenia v erotickom priemysle venoval aj sprostredkovaniu práce tanečného charakteru. Bol som tým po istom čase už aj celkom známy a na facebooku, ktorý bol takou mojou pracovnou základňou, som mal databázu dievčat a žien, ktoré moje ponuky zaujímali.

Nie, Bratislavčan v Košiciach sa zo mňa nestal

tak, ako ti teraz možno napadlo. Nespoznal som takto nejako Košičanku, za ktorou by som sa býval na východ odtrepal. Spoznal som, trocha paradoxne, Trenčianku. (Paradoxne preto, že Trenčín je na západe republiky.)

Jedného pekného dňa ma o “priateľstvo” požiadala istá Dominika z Trenčína. Chutná, veľmi milo pôsobiaca blondínka s exkluzívnou postavou, ktorá si príležitostne privyrábala ako go-go tanečnica v rôznych diskotékových kluboch. Žiadne vyzliekanie ani nič erotické. Zaujímali ju výhradne ponuky podobného charakteru. Žiaľ, dlhodobo sa u mňa neobjavilo nič, na čo by bývala reflektovala. Ak sa aj objavila nejaká ponuka go-go, tak nie za honorár, pre ktorý by sa jej bývalo oplatilo cestovať z TN do BA. Pretože do hlavného mesta a tesného okolia boli moje ponuky sústredené.

Z toho dôvodu ma síce celé roky (doslova, bolo ich odhadom päť) sledovala, no osobne sme sa nezoznámili. Sem-tam jej to dokonca nedalo a

komentovala nejaký môj pracovný status.

Z času na čas sa objavilo v mojej ponuke niečo, čo ju aj zaujalo a na čo sa bližšie informovala cez messenger. Vždy však vysvitlo, že ide o ponuku, ktorá už je mimo pre ňu prípustného rámca. K žiadnej inej ako k takejto potenciálne pracovnej komunikácii medzi nami teda nikdy neprišlo. Ergo, zatiaľ žiaden dôvod na to,

aby sa zo mňa stal Bratislavčan v Košiciach,

ani vzdialene neexistoval. Zatiaľ.

Niekedy v novembri 2016 sa však niečo “zlomilo” a my sme si s Dominikou začali písať. To sa dvom single ľuďom, ktorí majú aspoň niečo máličko či okrajovo spoločné, občas stáva. Bol za tým z jej strany istý zámer, ktorý však ani rokoch, čo nie sme spolu, z diskrétnych dôvodov neprezradím. Pretože mám to dievča stále rád, vážim a rešpektujem si ho. A v neposlednom rade si práve z titulu mojej práce výrazne potrpím na diskrétnosti.

Nejako sme si prosto “sadli”. Už si ani nepamätám, o čom presne sme si dokázali celé hodiny denne písať. Rýchlo sa to však zvrtlo tým smerom, že sme si vypisovali naozaj šialeným tempom a v šialených medziach. Behom pár týždňov sme vzájomným písaním trávili väčšinu dňa a niekedy aj kus noci. Dominika medzičasom už pár rokov žila v Košiciach, kam z Trenčína odišla s jej vtedajším priateľom. Mala – stále má – vlastné kaderníctvo * a ja som pracoval v podstate z domu. Času sme na to teda mali dosť a neľutovali sme využiť ho práve takto.

* Z toho logicky vyplýva, že s jej podnikaním a tým duplom jej úspechom v ňom nemám ja ako jej údajný “starší sponzor z Blavy” zhola nič spoločné. Lebo aj také drby už sa k nám doniesli. Sú nielen smiešne, ale vyslovene absurdné.

I keď boli momenty, kedy som sa sám seba v duchu na všeličo pýtal. Napr. či zo mňa

snáď časom bude Bratislavčan v Košiciach.

Keď si toľko vypisujem s “Košičankou”. Taká myšlienka sa mi však v princípe zdala nesmyselnou z jedného zdanlivo závažného titulu. Nedokázal som si totiž predstaviť, že by niekto z východu nechcel využiť príležitosť, dôvod a možnosť na presun do hlavného mesta. Kde som ja bol doma po všetkých stránkach, zatiaľ čo Dominika bola v Košiciach vlastne iba prisťahovalkyňou. A že keď už sa raz niekto presídlil z Trenčína do Košíc, mohla by sa mu myšlienka na presun na ďalší, ešte “vyšší” stupeň zdať zaujímavou a lákavou. V tom som sa však odrbal. Nezdala sa. 🙂 Lenže to výrazne predbieham.

Na prelome rokov 2016 a 2017, cestou domov z osláv Nového roka v centre Bratislavy som Dominike zavolal. Po prvýkrát sme sa teda aj počuli. Rozprávali sme sa zasa celé hodiny, potom už sme si bežne volali online.

Rozprávali sme si veci, ktoré by žiaden triezvo uvažujúci človek nehovoril niekomu, o koho by mal potenciálne záujem. O našich nie celkom normálnych (alebo prinajmenšom nie bežných) sexuálnych preferenciách, o prdení a pod. My sme to však brali tak, že nakoľko žijeme 450 km od seba, tak jediné, čo medzi nami dvoma niekedy môže byť, je úprimné, veľmi dôverné kamarátstvo a/alebo možno dobrý sex. Ak sa niekedy jeden z nás dokope k tomu, navštíviť toho druhého.

Dominike sa do Bratislavy nechcelo

Napriek jej snom o “shoppingu” v obchodných centrách, kde sa predávajú značky, o ktorých (dodnes) Košice ani nechyrujú. No a keď sa raz v apríli 2017 vybrala na svadbu dobrej kamarátky do Trenčína, kam som bol pripravený za ňou zájsť, aby sme sa konečne videli naživo – tak sa pre zmenu príliš opila. A nebola schopná rozchodiť to do nedeľného obeda natoľko, aby sa so mnou mohla stretnúť.

Lenže vtom, úplne nezávislo od situácie a nič o nej netušiac prišla moja mamička s nápadom, že by rada videla každoročnú výstavu motýľov v košickej Botanickej záhrade. Prespať že by mohla u jej brata čiže môjho strýka, ktorý spolu s rodinou v Košiciach už desaťročia žije. Priženený zo Záhoria, odkiaľ moja rodina vrátane mňa pochádza.

Srdce mi zaplesalo. Pevne som veril (vlastne iba veľmi silno dúfal) v to, že keď raz docestujem do Košíc, určite si tá sexy, vtedy pre zmenu

tmavovláska na mňa čas a náladu urobí

a uvidíme sa. Že ak zo mňa na deň-dva bude Bratislavčan v Košiciach, zoznámime sa naživo. Lebo už sme boli virtuálne dosť namotaní, obaja.

Bolo to príjemné, zábavné a dráždivé stretnutie. Ja som si ju hneď poriadne omakal s tým, že sa mi takmer veriť nechce, že “ono to naozaj existuje”. Po tých peripetiách s naším stretnutím. Ono to zasa malo zo mňa celkom dobrý dojem – a že si ma to obzrelo poriadne. A detailne – doslova až po nechty na rukách. Dnes už viem prečo.

Dominika je ako žena extrémne háklivá na detaily. Na chlapovi jej musí vyhovovať úplne všetko: od sklonu zakrútenia mihalníc cez množstvo ochlpenia všade na tele až po tvar prstov na nohách. V momente, keď sa nájde maličkosť, ktorá jej nesedí, je vymaľované.

Lenže tentoraz sa zasa dodrbkalo plánovanie a napriek tomu, že ja som v Košiciach strávil cca 48 hodín, s Dominikou sme sa z toho videli len asi tri. Iba jeden podvečer. Mohol som síce nechať moju mamičku cestovať späť na západ samu a zostať ešte deň navyše. Alebo týždeň. Ale. Jednak mi predstava toho, nechať mamičku vo vlaku samu päť hodín s vedomím, že sa určite spoliehala na čas strávený so mnou, trhala srdce. A jednak som vtedy ešte Dominike tak celkom neveril, že by sa zasa niečo nestalo a ja by som býval zostal na ocot. S vedomím prvého bodu ako bonusu navyše.

Bratislavčan v Košiciach zostával aj naďalej iba víziou

Ale nedalo mi to. Druhýkrát počas známosti s mojou “Košičankou” prišiel moment, kedy som zaváhal. Či mi vôbec stojí za to venovať tomu celému tie tony času, či si radšej nenájsť inú zábavu. Napriek tomu som navrhol, že si urobím sólo výlet a strávim v Košiciach víkend. Sám. Na hoteli. Ak mi slečna sľúbi, že sa mi bude venovať dlhšie než tie tri hodiny ako ostatne. Slečna súhlasila. (Dnes už viem, že nadšene až extaticky – ale vtedy tvárila hovadsky nad vecou. Akože “v pohode, veď sa teda zastav”.)

Poznal som z mesta relatívne obstojne len Hlavnú ulicu a bývalý Hotel Slovan. Netušil som ešte, že prinajmenšom v porovnaní s Bratislavou

sú Košice vyslovene malým mestom

a že hotely v centre sú viac-menej na kope. Kvôli lepšej organizácii som si rezervoval izbu v Double Tree. Samozrejme, že cicka zazmätkovala a neprišla ma ani len počkať na stanicu, ako sme sa dohodli. 🙂 Nejako si splietla čas môjho príjazdu…

Ale docupkala na recepciu, kým som sa prihlasoval. V svetlomodrých šatočkách s krycím názvom “prísľub” a krásna rovnako ako minule. Bolo nám viac-menej jasné (jej viac než mne), že keď už raz za ňou do totych Košicof prídem – a ona práve nebude mať menzes, ale to sme si vopred vyladili podľa jej aplikácie v mobile – vyspíme sa spolu. Ako presne to nakoniec prebehlo, na to sa spýtaj Dominiky, ak ju poznáš osobne. Možno ťa pobaví jej obľúbeným príbehom. I keď dnes (leto 2024) je už zasnúbená s niekým iným a teda zrejme ťa pošle do prdele.

Frekvencia mojich víkendových pobytov v Košiciach narastala. Pribudli prepadovky cez pracovný týždeň a to napr. s pizzou k obedu v rukách. Aj moju košickú sesternicu a strýka som zneužil na dovoz sladkostí pre “moju Košičanku”. Zhrnuté: blbol som jej hlavu s tými najlepšími zámermi a úmyslami. A ona v ničom nezaostávala.

Prešli sme si peknými aj výrazne horšími chvíľami a obdobiami. Riešili sme kadečo, odbúravali sme

hromady problémov a kopce nesúladu medzi nami.

Všeličo náš ťažko sa rodiaci vzťah komplikovalo. Nielen vzdialenosť a možnosť vídať sa iba cez víkendy. (Našťastie sa naveľa aj Dominika odhodlala prísť občas ku mne do hlavného mesta. Keď sa jej podarilo samu seba zlomiť a risknúť fakt, že ju môžem predať do Mexika na orgány. Čo vtedy zrejme videla ako súčasť zdroja mojich príjmov.) Ale aj žiarlivosť, spôsobená na jednej strane jej povahou a na strane druhej mojou prácou.

Všetko sme to dali: naďalej sme sa vídali a ďalej sme plánovali, ako sa raz presídli do Bratislavy a stane sa jednou z najznámejších bratislavských kaderníčok. Lebo bezpochyby jednou z najlepších košických kaderníčok už nejaký čas bola a je.

V bratislavskom Ružinove: návšteva z Košíc, šálky z Paríža

13-teho augusta 2017 došlo v Hiltone k niečomu, čo berieme ako oficiálny začiatok nášho vzťahu. Na našom fungovaní to reálne až tak veľa nezmenilo. Ale obaja sme to začali brať ešte o kus vážnejšie a/alebo záväznejšie. Stále však ani vidu po smerovaní, ktorým by sa

zo mňa mal stať Bratislavčan v Košiciach.

Vlastne o tomto smerovaní nepadla počas celého cca roka a pol našej známosti ani najmenšia zmienka.

Jedného pekného dňa (sranda, koľko príbehov začína touto vetou – i keď tento sa ňou skôr končí) sme autom cestovali po Taliansku. Šoférovala Dominikina teta, ktorá tam žije a u ktorej sme boli na menšej dovolenke. Ja som z technických príčin sedel vzadu. Už si nespomínam, či sme sa vôbec bavili na nejakú takúto tému.

Zrazu sa mi to ale poskladalo v hlave. Že takto ďalej jednoznačne fungovať nemôžeme, resp. ak by sme aj mohli, tak ja prosto nechcem. Vídať sa len cez víkendy, precestovať dlhánske hodiny, dotovať košické hotely a žiť v nekomforte hotelových izieb. Pretože víkend v Bratislave bol zriedkavosťou, spravidla bola možnosť vidieť sa len v Košiciach. A inak ako na hoteli to nešlo, Dominika nežila sama. Čomu sa pri prakticky bratislavskej výške košických nájmov (je tomu naozaj tak, práve preto si tam držím a dávam do prenájmu jeden z mojich bytov) až tak nedivím.

Uvedomil som si, že Dominiku za – relatívnou, ale predsa – neistotou do hlavného mesta ťahať nemôžem a nechcem. Že ona má v živote v hlbokej podstate jedinú istotu a tou je jej práca. Ktorá v Košiciach funguje a v Bratislave by len mohla (naozaj nechcem nešpekulovať, nech som si istý čímkoľvek).

Zatiaľ čo ja dokážem fungovať hocikde

A že síce rodičov a sestru mám na Záhorí a budem od nich cca štvornásobne ďaleko než dovtedy, ale že stále ešte nebudem na konci sveta ani na konci všedných dní.

Tak som nahlas povedal, že

predám jeden z bytov v Bratislave a prídem žiť do Košíc.

A v duchu som sám pre seba dodal, že sa zo mňa teda chtiac-nechtiac stane ten Bratislavčan v Košiciach. Celé to vymyslieť a v hrubých črtách naplánovať trvalo asi tri minúty. Predať byt v Ružinove po tom, ako sa po nejakej dobe inzercie za príjemne nadsadenú cenu našiel vážny záujemca, trvalo pragmaticky vzaté asi tri dni.

Vlastne najťažšie na celej veci bolo sťahovanie. Pri tom sa totiž nakoniec celý

môj hnuteľný majetok musel zmestiť do jednej Sx4-ky

(Suzuki). Chtiac-nechtiac. Doslova a do písmena. Čo sa nezmestilo, toho som sa musel prosto vzdať. Viac o tomto príbehu možno niekedy inokedy. Bola to fakt celkom sranda a škoda je, že neexistujú žiadne fotky.

A to je vlastne celý príbeh. Doplním snáď už len jedinú pikošku či životnú zvláštnosť, ktorá by mohla mať prsty v tom, že sa zo mňa na čas stal Bratislavčan v Košiciach.

Dominika bola šikovnou a úspešnou košickou kaderníčkou dávno pred “nami”. A bola by ňou hocikedy a hocikde – aj v Bratislave a aj bezo mňa.

A nakoniec, keďže celý tento “plán” zosnoval môj anjel strážny zjavne len za účelom spoznania zopár úžasných ľudí (Dominiku na prvom mieste a potom ešte Zuzanu, Viki, Táňu, Katku, Dávida, Ondreja atď.) a za účelom kúpy nejakých nehnuteľností do portfólia, vrátil som sa začiatkom augusta 2020 do hlavného mesta. Natrvalo, no určite nenapíšem, že navždy. To už by som tentoraz bol za idiota, prirodzene.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Titulné foto je dielom šikovného fotografa z Košíc, môjho kamaráta z tých čias, Dávida Mahúta.

Ako na autora tohto webu na mňa môžeš nazerať optikou podľa vlastnej voľby. Ak budeš chcieť, uvidíš zdanlivo arogantného, holohlavého a výrazne tetovaného grázla. Médiami titulovaného "guruom erotického priemyslu" a za jednu jeho zložku kedysi dokonca stíhaného. Ak sa rozhodneš inak, uvidíš vo mne možno až prekvapivo duchovne založeného človeka s nadhľadom, žijúceho podľa karmických princípov. Fungujúceho vo vlastnom malom svete. Konajúceho s presvedčením, že každý je strojcom vlastnej spokojnosti a že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. Pestovateľa orchideí, držiteľa najvyššej, ergo Kňazovického medaily za 100 bezplatných darovaní krvi (a to iba na Slovensku). Chlapa komunikujúceho na vysokej úrovni, keď aj bez najmenšej servítky pred ústami. Člena Mensy, ktorý nemá problém relevantne použiť vulgarizmus. Šikovného "textára" - blogera, copywritera, spisovateľa. Voľba uhla pohľadu - napokon, tak ako všetkého v živote - je len a len na tebe. A maj na pamäti, že tvoj výber optiky veľa vypovedá najmä o tebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *