Až nejaký čas po zverejnení stránky o “Blavákovi v Košicoch” som si uvedomil, že som doteraz nikde neozrejmil taký ten “základ”. Príbeh o tom, ako sa to vlastne celé udialo. Ako sa zo mňa stal Bratislavčan v Košiciach. A nie na návšteve, ale tu žijúci. Neozrejmím to však ani teraz. (Aktualizované 14. 01. 2024)
Aktualizované 22.07.2020 o info o mojom návrate domov, do Bratislavy. Teda tam, kde ma ľudia serú trocha menej než na východe. 😀 😀 😀
Robím si prdel. Iba pre dramatický efekt. Jasné, že to v tomto blogu vysvetlím. Na to ho píšem. Takže bolo to tak…
Kedysi som sa okrem všeličoho iného venoval aj sprostredkovaniu práce tanečného charakteru. Bol som tým po istom čase už aj celkom známy a na facebook-u, ktorý bol takou mojou pracovnou základňou, som mal hromadu “priateľov” – dievčat a žien, ktoré moje ponuky zaujímali.
Nie, Bratislavčan v Košiciach sa zo mňa nestal
tak, ako ti teraz možno napadlo. Nespoznal som takto nejako Košičanku, za ktorou som sa sem odtrepal. Spoznal som Trenčianku.
Jedného pekného dňa si ma pridala istá Dominika z Trenčína. Chutná, veľmi milo pôsobiaca blondínka s exkluzívnou postavou, ktorá si príležitostne privyrábala ako go-go tanečnica v rôznych diskotékových kluboch. Žiadne vyzliekanie ani nič erotické. Zaujímali ju výhradne len ponuky podobného charakteru. Žiaľ, dlhodobo sa u mňa neobjavilo nič, na čo by bývala reflektovala. Ak sa aj objavila nejaká ponuka go-go, tak nie za honorár, pre ktorý by sa jej bývalo oplatilo cestovať z TN do BA. Pretože do hlavného mesta a tesného okolia boli moje ponuky sústredené.
Z toho dôvodu ma síce celé roky (doslova, bolo ich odhadom päť) sledovala, no osobne sme sa nezoznámili. Sem-tam jej to dokonca nedalo a
komentovala nejaký môj pracovný status.
Z času na čas sa objavilo v mojej ponuke niečo, čo ju aj zaujalo a na čo sa bližšie informovala cez messenger. Vždy však vysvitlo, že ide o ponuku, ktorá už je mimo jej rámca slušnej tanečnice. K žiadnej inej ako k takejto potenciálne pracovnej komunikácii medzi nami teda nikdy neprišlo. Ergo, zatiaľ žiadny dôvod na to,
aby sa zo mňa stal Bratislavčan v Košiciach,
ani vzdialene neexistoval. Zatiaľ.
Niekedy v novembri 2016 sa však niečo “zlomilo” a my sme si s Dominikou začali písať. To sa dvom single ľuďom, ktorí majú aspoň niečo máličko či okrajovo spoločné, občas stáva.
Nejako sme si prosto “sadli”. Už si ani nepamätám, o čom presne sme si dokázali celé hodiny denne písať. Rýchlo sa to však zvrtlo tým smerom, že sme si vypisovali naozaj šialeným tempom a v šialených medziach. Behom pár týždňov už sme vzájomným písaním trávili väčšinu dňa a niekedy aj kus noci. Dominika medzičasom už pár rokov žila v Košiciach, kam z Trenčína odišla s jej dávno bývalým priateľom. Mala – stále má – vlastné kaderníctvo * a ja som pracoval v podstate z domu. Času sme na to teda mali dosť a neľutovali sme využiť ho práve na to.
* Z toho logicky vyplýva, že s jej podnikaním a tým duplom s jej úspechom v ňom nemám ja ako jej údajný “starší sponzor z Blavy” zhola nič spoločné. Lebo aj také drby už sa k nám doniesli. Sú nielen absurdné, ale vyslovene úbohé.
I keď boli momenty, kedy som sa sám seba v duchu na všeličo pýtal. Napr. či zo mňa
snáď časom bude Bratislavčan v Košiciach.
Keď si toľko vypisujem s “Košičankou”. Taká myšlienka mi ale prišla v princípe absurdnou z jedného zdanlivo závažného titulu. Nedokázal som si totiž predstaviť, že by niekto z východu nechcel využiť príležitosť, dôvod a možnosť na presun do hlavného mesta. Kde som ja bol doma po všetkých stránkach, zatiaľ čo Dominika bola v Košiciach vlastne iba prisťahovalkyňou. A že keď už sa raz niekto presídlil z Trenčína do Košíc, mohla by sa mu myšlienka na presun na ďalší, ešte “vyšší” stupeň zdať zaujímavou a lákavou.
V tom som sa ale odrbal. Nezdala sa. 🙂 Lenže to výrazne predbieham.
Na prelome rokov 2016 a 2017, cestou domov z osláv Nového roka v centre Bratislavy som Dominike zavolal. Prvýkrát sme sa teda aj počuli. Rozprávali sme sa zasa celé hodiny, potom už sme si bežne volali online.
Rozprávali sme si veci, ktoré by žiadny triezvo uvažujúci človek nepovedal niekomu, o koho by mal potenciálne záujem. O našich nie celkom normálnych (alebo prinajmenšom nie bežných) sexuálnych preferenciách, o prdení a pod. My sme to však brali tak, že nakoľko žijeme 450 km od seba, tak jediné, čo medzi nami dvomi niekedy môže byť, je úprimné, veľmi dôverné kamarátstvo a/alebo možno dobrý sex. Ak sa niekedy jeden z nás dokope k tomu, navštíviť toho druhého.
Dominike sa do Bratislavy nechcelo
Napriek jej snom o “shoppingu” v obchodných centrách, kde sa predávajú značky, o ktorých (dodnes) Košice ani nechyrujú. No a keď sa raz v apríli 2017 vybrala na svadbu dobrej kamarátky do Trenčína, kam som bol pripravený za ňou zájsť, aby sme sa konečne videli naživo – tak sa pre zmenu príliš opila. A nebola schopná rozchodiť to do nedeľného obeda natoľko, aby sa so mnou mohla stretnúť.
Lenže vtom, úplne nezávislo a nič netušiac prišla moja mamička s nápadom, že by rada videla každoročnú výstavu motýľov v košickej Botanickej záhrade. Prespať že by mohla u jej brata čiže môjho strýka, ktorý spolu s rodinou v Košiciach už desaťročia žije. Priženený zo Záhoria, odkiaľ moja rodina vrátane mňa pochádza.
Srdce mi zaplesalo. Pevne som veril (vlastne iba veľmi silno dúfal) v to, že keď raz docestujem do Košíc, určite si tá sexy
tmavovláska na mňa čas a náladu urobí
a uvidíme sa. Že ak zo mňa na deň-dva bude Bratislavčan v Košiciach, zoznámime sa naživo. Lebo už sme boli virtuálne dosť namotaní, obaja.
Bolo to príjemné, zábavné a dráždivé stretnutie. Ja som si ju hneď poriadne omakal s tým, že sa mi takmer veriť nechce, že “ono to naozaj existuje”. Po tých peripetiách s naším stretnutím. Ono to zasa malo zo mňa celkom dobrý dojem – a že si ma to obzrelo poriadne. A detailne – doslova až po nechty na rukách. Dnes už viem prečo.
Dominika je ako žena extrémne háklivá na detaily. Na chlapovi jej musí vyhovovať úplne všetko: od sklony zakrútenia mihalníc cez množstvo ochlpenia všade na tele až po tvar prstov na nohách. V momente, keď sa nájde maličkosť, ktorá jej nesedí, je vymaľované.
Lenže tento raz sa zasa dodrbkalo plánovanie a napriek tomu, že ja som v Košiciach strávil cca 48 hodín, s Dominikou sme sa z toho videli len asi tri. Iba jeden podvečer. Mohol som síce nechať moju mamičku cestovať späť na západ samu a zostať ešte jeden deň navyše. Alebo týždeň. Ale. Jednak mi predstava toho, nechať mamičku vo vlaku samu 5 hodín s vedomím, že sa určite spoliehala na čas strávený so mnou, trhala srdce. A jednak som vtedy ešte Dominike tak celkom neveril, že by sa zasa niečo nestalo a ja by som býval zostal na ocot. A s vedomím toho prvého bodu ako bonusu navyše.
Bratislavčan v Košiciach zostával aj naďalej iba víziou
Ale nedalo mi to. Druhýkrát počas známosti s mojou “Košičankou” prišiel moment, kedy som zaváhal. Či mi vôbec stojí za to venovať tomu celému tie tony času, či si radšej nenájsť inú zábavu. Napriek tomu som navrhol, že si urobím sólo výlet a strávim v Košiciach víkend. Sám. Na hoteli. Ak mi slečna sľúbi, že sa mi bude venovať dlhšie než tie tri hodiny ako ostatne. Slečna súhlasila. (Dnes už viem, že nadšene až extaticky – ale vtedy tvárila hovadsky nad vecou. Akože “v pohode, veď sa teda zastav”.)
Poznal som z mesta relatívne obstojne len Hlavnú ulicu a bývalý Hotel Slovan. Netušil som ešte, že prinajmenšom v porovnaní s Bratislavou
sú Košice vyslovene malým mestom
a že hotely v centre sú viac-menej na kope. Kvôli lepšej organizácii som si rezervoval izbu v Double Tree. Samozrejme, že cicka zazmätkovala a neprišla ma ani len počkať na stanicu, ako sme sa dohodli. 🙂 Nejako si splietla čas môjho príjazdu…
Ale docupkala na recepciu, kým som sa “ček-in-oval”. V svetlomodrých šatočkách s krycím názvom “prísľub” a krásna rovnako ako minule. Bolo nám viac-menej jasné (jej viac než mne), že keď už raz za ňou do totych Košicof prídem – a ona práve nebude mať menzes, ale to sme si vopred vyladili podľa jej aplikácie v mobile – vyspíme sa spolu. Ako presne to nakoniec prebehlo, na to sa spýtaj Dominiky, ak ju/nás poznáš osobne. Možno ťa pobaví jej obľúbeným príbehom.
Frekvencia mojich víkendových pobytov v Košiciach narastala. Pribudli prepadovky cez pracovný týždeň a to napr. s pizzou k obedu v rukách. Aj moju košickú sesternicu a strýka som zneužil na dovoz sladkostí pre “moju Košičanku”. Zhrnuté: blbol som jej hlavu s tými najlepšími zámermi a úmyslami. A ona v ničom nezaostávala.
Prešli sme si peknými aj výrazne horšími chvíľami a obdobiami. Riešili sme kadečo, odbúravali sme
hromady problémov a kopce nesúladu medzi nami.
Všeličo náš ťažko sa rodiaci vzťah komplikovalo. Nielen vzdialenosť a možnosť vídať sa iba cez víkendy. (Našťastie sa naveľa aj Dominika odhodlala prísť občas ku mne do hlavného mesta. Keď sa jej podarilo samu seba zlomiť a risknúť fakt, že ju môžem predať do Mexika na orgány. Čo vtedy zrejme videla ako zdroj mojich príjmov.) Ale aj žiarlivosť, spôsobená na jednej strane jej povahou a na druhej strane mojou prácou.
Všetko sme to dali: naďalej sme sa vídali a ďalej sme plánovali, ako sa raz presídli do Bratislavy a stane sa jednou z najznámejších bratislavských kaderníčok. Lebo bezpochyby jednou z najlepších košických kaderníčok už nejaký čas je.
13-teho augusta 2017 došlo v Hilton-e k niečomu, čo berieme ako oficiálny začiatok nášho vzťahu. Na našom fungovaní to reálne až tak veľa nezmenilo. Ale obaja sme to začali brať ešte o kus vážnejšie a/alebo záväznejšie. Stále však ani vidu po smerovaní, ktorým by sa
zo mňa mal stať Bratislavčan v Košiciach.
Vlastne o tomto smerovaní nepadla počas celého cca roka a pol našej známosti ani najmenšia zmienočka.
Jedného pekného dňa (sranda, koľko príbehov začína touto vetou – i keď tento sa ňou skôr končí) sme autom cestovali po Taliansku. Šoférovala Dominikina teta, ktorá tam žije a u ktorej sme boli na menšej dovolenke. Ja som z technických príčin sedel vzadu. Už si nespomínam, či sme sa vôbec bavili na nejakú takúto tému.
Zrazu sa mi to ale poskladalo v hlave. Že takto ďalej jednoznačne fungovať nemôžeme resp. ak by sme aj mohli, tak ja prosto nechcem. Vídať sa len cez víkendy, precestovať dlhánske hodiny, dotovať košické hotely a žiť v nekomforte hotelových izieb. Pretože víkend v Bratislave bol zriedkavosťou, spravidla bola možnosť vidieť sa len tu v Košiciach. A tu to inak ako na hoteli nešlo, Dominika nežila sama. Čomu sa pri prakticky bratislavskej výške košických nájmov (je tomu tak, bez ohľadu na diametrálne odlišné “životné” možnosti) až tak nedivím.
Uvedomil som si, že Dominiku za tou (veľmi relatívnou, ale predsa) neistotou do hlavného mesta ťahať nemôžem a nechcem. Že ona má v živote v hlbokej podstate jedinú istotu a tou je jej práca. Ktorá v Košiciach funguje a v Bratislave by len mohla (naozaj nechcem nešpekulovať, nech aj som si prakticky úplne istý čímkoľvek).
Zatiaľ čo ja dokážem fungovať hocikde
A že síce rodičov a sestru mám na Záhorí a budem od nich cca štvornásobne ďaleko než dovtedy, ale že stále ešte nebudem na konci sveta ani na konci všedných dní.
Tak som nahlas povedal, že
predám byt v Bratislave a prosto prídem žiť do Košíc.
A v duchu som sám pre seba dodal, že sa zo mňa teda chtiac-nechtiac stane ten Bratislavčan v Košiciach. Celé to vymyslieť a v hrubých črtách naplánovať trvalo asi 3 minúty. Predať byt v Ružinove po tom, ako sa po nejakej dobe inzercie za príjemne nadsadenú cenu našiel vážny záujemca, trvalo pragmaticky vzaté asi 3 dni.
Vlastne najťažšie na celej veci bolo sťahovanie. Pri tom sa totiž nakoniec celý
môj hnuteľný majetok musel zmestiť do jednej Sx4-ky
(Suzuki). Chtiac-nechtiac. Doslova a do písmena. Čo sa nezmestilo, toho som sa musel prosto vzdať. Viac o tomto príbehu možno niekedy inokedy. Bola to fakt celkom sranda a škoda je, že neexistujú žiadne fotky.
A to je vlastne celý príbeh. Doplním snáď už len jedinú pikošku či životnú zvláštnosť (článok je naplánovaný na 8. jún), ktorá by mohla mať prsty v tom, že je zo mňa Bratislavčan v Košiciach.
Dominika bola šikovnou a úspešnou košickou kaderníčkou dávno pred “nami”. A bola by ňou hocikedy a hocikde – veru aj v Bratislave – aj bezo mňa.
A nakoniec, keďže celý tento “plán” zosnoval môj anjel strážny zjavne len za účelom spoznania zopár úžasných ľudí (Dominiku na prvom mieste a potom ešte Zuzanu, Viki, Táňu, Katku, Dávida, Ondreja, Lukyho atď.) a za účelom kúpy nejakých nehnuteľností do portfólia, vraciam sa začiatkom augusta 2020 do hlavného mesta. Natrvalo, no určite nenapíšem, že už navždy. To by som bol za idiota, samozrejme.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Titulné foto je dielom šikovného fotografa z Košíc, Dávida Mahúta.
