Práca pre korporáciu v mojom prípade znamenala iba cinknutie výplaty
Bratislavčan v Košiciach

Ako som na východe, kde nič nie je, inkasoval plat len za príchod do práce

Moja práca pre korporáciu – niečo v tomto duchu malo byť námetom tohto blogu. Lenže v hlbokej podstate by bolo brutálnym zavádzaním čitateľa tvrdiť, že v mojom prípade skutočne išlo o prácu. Za to by som si totiž od každého skutočne pracujúceho človeka zaslúžil jedine tak kopanec do gulí. (Aktualizované 25. 09. 2024)

A to aj od mnohých kolegov z tej “mojej” korporácie. Ono v ďalšej hlbokej podstate spoločnosť, v ktorej som bol zamestnaný, vlastne korporáciou v pravom zmysle slova nie je. Pretože ide o spol. s r. o., zatiaľ čo korporácia by mala byť spoločnosťou akciovou, príp. verejnou obchodnou. Ale pri bezmála štyroch tisícoch zamestnancov a teda druhom najväčšom zamestnávateľovi na východnom Slovensku (snáď) môžeme prižmúriť oko.

Menovať konkrétne nebudem. Moji známi vedia, kde som bol v Košiciach zamestnaný a pre ostatných to nie je podstatné.

Moja práca pre korporáciu sa začala v apríli 2019

Prvým šťastím bolo, že som hovoril po nemecky. Išlo totiž o IT spoločnosť a ja som dovtedy nemal s ničím podobným nikdy nič dočinenia. Absolútne nič. Za laptopom sedím síce v podstate nonstop, tak som aj dovtedy fungoval už dlhé roky. Ale písanie, tvorba a administrácia webov, úprava fotografií a pod. – to stále nemá s informačnými technológiami ako takými žiaden súvis.

Druhým šťastím bolo, že som dostal plat už za výcvik

Bol som prijatý do školiaceho programu, účasťou v ktorom som sa okamžite stal zamestnancom spoločnosti. Plateným, prirodzene. Za jedenásť výukových dní som sa vedomostne dostal z nuly odhadom tak na 13 percent zo sto. Tak ohromne ma to bavilo. Napriek tomu

práca pre korporáciu pokračovala vďaka vedúcemu

tímu, ktorý vo mne zjavne videl potenciál pre firmu. Zasa najmä v mojej znalosti nemčiny (žil som cca štyri a pol roka netto času v nemecky hovoriacich krajinách). O ktorej mi už pred mojím uchádzaním sa o zamestnanie v tejto spoločnosti bolo povedané, že tam s ňou prácu určite získam. Pretože je v nej tento jazyk vyhľadávaný a schopní ľudia s jeho znalosťou sa v Košiciach vraj nehľadajú jednoducho.

Nech však bol tento môj vtedajší tímový šéf akokoľvek ústretový, obom nám bolo jasné – a ja som mu to férovo na rovinu povedal – že predmetná pozícia nie je nič pre mňa a že by bolo treba nájsť mi inú. Tak sa hľadalo. A mne bežal plat, samozrejme.

Pracovný čas som trávil prácou na mojich vlastných veciach, ergo písaním práve aj blogov, podobných tomuto. Snažil som sa nájsť prácu pre korporáciu, ktorá by obnášala niečo podobné – niečo kreatívne a komunikatívne. Nenachádzal som, avšak priznám sa, že práve potrhať sa za tým som tiež nešiel. Veď mi bežal plat napriek faktu, že som zaň nič neposkytoval…

V tom štádiu bolo pre mňa najdôležitejšie

zostať zamestnaným (myslím oficiálne a v očiach sociálnej poisťovne), aby sa mi podarilo vybaviť si (druhú) hypotéku na kúpu investičného bytu. Keď toto vyšlo, padol mi kameň zo srdca a znova mi začalo byť pomerne ľahostajné, ako sa veci vyvinú. Vtedy, po cca pol roku vo firme, prišla ponuka na zmenu pozície. Dovtedy som teda nerobil nič a teraz som sa mal presunúť a začať. Za navýšenie mzdy o € 350 brutto, zrejme za moju ochotu chodiť každý deň namiesto dovtedajšieho druhého podlažia na štvrté.

Súhlasil som, pretože som ani nemal veľmi na výber – ak som chcel zostať zamestnaný. A to som zatiaľ chcel. Vždy sa predsa dalo podať výpoveď a dostávať výplatu ešte v priebehu výpovednej lehoty s tým, že od človeka vo výpovedi sa celkom prirodzene vôbec nič neočakáva (aká to pre mňa zmena…).

Práca pre korporáciu pokračovala vo vedľajšej budove

Spolu s tromi kolegami sme tvorili základnú súčasť nového tímu. Ten mal riešiť istú konkrétnu skupinu zákazníkov a konečne malo prísť k využitiu mojej znalosti nemčiny. Prišlo k nej však výlučne v styku so zahraničnými kolegami. Totiž kým som, resp. sme stihli prísť do kontaktu s klientmi (po pár mesiacoch nenáhlivého školenia, tvoreného tak z 80-ich percent zabíjaním pracovného času nejakou vlastnou zábavou *), tím bol zrušený. Z titulu prehodnotenia nastavení a vnútornej politiky firmy. V praxi som teda ďalšie

3 alebo 4 mesiace bral plat, ale nerobil dokopy nič.

Až mi to chvíľami bolo trocha divné.

* Ja osobne som vždy mal a stále mám viac než dosť práce online. Vďaka tomu som permanentne a to počas celého môjho “pobytu” v korporácii vyzeral ako najusilovnejší zamestnanec na celom veľkom oddelení. Druhý, vyššie zmienený kolega vedel, ako vyplniť čas návštevami kolegov/známych/príbuzných vo firme a podobne. Tiež sa nenudil. Horšie to bolo s tretím kolegom, ktorý mal momenty, kedy naozaj nevedel, do čoho pichnúť. Prichádzal preto s “proaktívnymi” nápadmi, s ktorými sa chcel obracať na vedenie. Bol však tvrdo zrušený až mierne dodrbaný kolegom číslo dva. Proaktívny prístup je vraj v (tejto) firme na škodu. 🙂

Niekedy v tomto štádiu som pochopil, že aj takto môže vyzerať práca pre korporáciu. Istý kolega mi vysvetlil, že on podobným spôsobom prelieza touto firmou a jej rôznymi oddeleniami a pozíciami už bezmála desaťročie (!). A že ani zďaleka nie je jediným, kto tam podobne funguje. Na podklade tohto jeho zasvätenia som mal potom trocha menšie výčitky svedomia voči niektorým 9 až 10 hodín denne usilovne pracujúcim kolegom a kolegyniam.

Na podklade tohto vývoja ma/nás zaradili do podobného tímu, fungujúceho pre anglicky hovoriacu klientelu. S pohotovostným pracovným časom. Mne sa však do toho nechcelo. Ani do práce samotnej a ani do nasadenia po nociach a cez víkendy. Keď aj za údajne celkom zaujímavé príplatky. Medzičasom som totiž dospel k vnútornému presvedčeniu, že z tohto už som vyrástol. Že za takéto

podmienky mi práca pre korporáciu už nestojí.

Vysvetlil som to aktuálnemu šéfovi tímu a požiadal som (znova), aby mi skúsil nájsť niečo iné.

Ďalším mojím šťastím v nešťastí – keď to beriem z celkového a objektívneho hľadiska – bolo, že vtedy prišla (umelo vytvorená, ako som presvedčený) kríza okolo korona vírusu. Takmer okamžite bolo celé naše veľké oddelenie poslané na home office a ja som vlastne vôbec nemal čo robiť. Jedinou mojou povinnosťou počas nasledujúcich troch mesiacov bolo zúčastniť sa priemerne trikrát do týždňa tímovej online diskusie. Spravidla o tom, ako sa máme, či sme zdraví, či dokážeme ešte prežiť zatvorení doma s manželským partnerom a deťmi. Ja osobne som bol doma sám a našťastie si sám so sebou celkom dobre rozumiem. A to aj po sexuálnej stránke. Takže u mňa pohoda.

Plat mi bežal a

keď sa kovidové reštrikcie začali zmierňovať,

našla sa pre mňa predsa len práca. Istá kolegyňa viac-menej sama vykonávala funkcie, ktoré som sa mal naučiť, aby som ju v prípade potreby (dovolenka a pod.) mohol zastúpiť. A priebežne odľahčiť, samozrejme.

Bola a je totiž jednou z mála, ktoré v tej spoločnosti naozaj makajú. Často dlhšie než je ich oficiálna pracovná doba. A takú tam ja evidujem už len jednu – mimo rôznych vedúcich, samozrejme. (Pozdravujem Evu J. a Zuzanu T.) Z ťažko pochopiteľného dôvodu pracujú obe tieto moje bývalé kolegyne po cca dvoch rokoch

vo firme za citeľne nižší plat, než bol ten môj.

To bol moment, kedy som sa rozhodol zabaliť to nielen vo firme a v IT brandži, ale celkovo v Košiciach. Samozrejme, medzitým sa viaceré faktory vyvinuli tak, aby som pochopil, že východ s jeho mentalitou a fungovaním – pri všetkej úcte – prosto nie je pre mňa. V Košiciach mienim z času na čas stráviť nejaký čas už len kvôli nehnuteľnosti, ktorú v nich vlastním. Ale na to budú stačiť vždy tak dva či tri dni, pár stretnutí s kamarátmi a pár prechádzok po Hlavnej. Lebo tá jedna pomerne slávna ulica s Katedrálou sv. Alžbety tvorí vlastne celé centrum.

A tak sa moja práca pre korporáciu skončila

mojou výpoveďou. Aby som neoberal o čas ľudí (človeka), ktorí by ma mali školiť v niečom, čo by som bol ochotný robiť odhadom maximálne zopár týždňov.

Tento blog píšem (lebo zverejňujem ho citeľne neskôr) v štádiu, kedy ešte stále fungujem(e) na home office, pre môjho zamestnávateľa nerobím ešte stále a zároveň nič, no plat mi beží. Do konca budúceho mesiaca, v ktorom by som po správnosti mal čerpať viac ako dva týždne zvyšnej dovolenky.

Takto som ustál 15 a pol mesiaca (!) za plat, ktorého výška v pomere k môjmu výkonu a prínosu pre korporáciu bola v mojich očiach astronomickou. Ďakujem – a myslím to úplne úprimne.

Táto poznámka reálne pobaví iba IT technikov. Ja som totiž bol asi jediným IT technikom (alebo v IT sfére zamestnaným človekom), ktorému k jeho pseudopráci bohato stačil samotný laptop. A ktorý natoľko zjavne nepotreboval žiadny ďalší monitor, že mu ho zobral hneď prvý líder tímu. A dobre urobil.

Občas ma niekto pobaví otázkou, či firma bola ochotná pustiť ma, či mi korporácia nerobila problémy s výpoveďou. Ale len ja viem, ako veľmi zábavnou tá otázka, resp. tá problematika vlastne je.

V celom texte píšem o “šťastí”

Nemyslím tým však to, čo si pod tým zrejme predstavuje väčšina čitateľov. V mojich očiach je šťastie úplne jednoduchým výsledným efektom zásahu môjho skutočného anjela strážneho, o ktorého existencii AJ na podklade vyššie opísaných skutočností nemožno pochybovať. To jemu patrí o dva odstavce vyššie vyslovené poďakovanie.


Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Ako na autora tohto webu na mňa môžeš nazerať optikou podľa vlastnej voľby. Ak budeš chcieť, uvidíš zdanlivo arogantného, holohlavého a výrazne tetovaného grázla. Médiami titulovaného "guruom erotického priemyslu" a za jednu jeho zložku kedysi dokonca stíhaného. Ak sa rozhodneš inak, uvidíš vo mne možno až prekvapivo duchovne založeného človeka s nadhľadom, žijúceho podľa karmických princípov. Fungujúceho vo vlastnom malom svete. Konajúceho s presvedčením, že každý je strojcom vlastnej spokojnosti a že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. Pestovateľa orchideí, držiteľa najvyššej, ergo Kňazovického medaily za 100 bezplatných darovaní krvi (a to iba na Slovensku). Chlapa komunikujúceho na vysokej úrovni, keď aj bez najmenšej servítky pred ústami. Člena Mensy, ktorý nemá problém relevantne použiť vulgarizmus. Šikovného "textára" - blogera, copywritera, spisovateľa. Voľba uhla pohľadu - napokon, tak ako všetkého v živote - je len a len na tebe. A maj na pamäti, že tvoj výber optiky veľa vypovedá najmä o tebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *