Keby sa tak nevolal istý eshop s – prekvapivo – topánkami, býval by som Košice v tomto článku pokrstil na „Topánkovo“. Totiž vyhodené topánky sú v istom zmysle tým najčastejším, čo tu vídavam.
Prvé vyhodené topánky v Košiciach
som zbadal na sídlisku Nad jazerom (viď titulné foto). Bolo to neskoro na jeseň v prvých mesiacoch môjho finálneho a trvalého pobytu v Košiciach. Kráčam si len tak k zastávke mhd a na rohu paneláka – vyhodené topánky. Prosto si tak stoja pod domom. Akoby niekoho bývali tlačili a na chvíľu si ich vyzul.
Obzeral som sa po trávniku, či niekde v tom prvom snehu vylihuje nejaký od topánok (aspoň dočasne) oslobodený človek, ktorého oziabajú nohy. Nikde nikto.
(Okrem voľne pohodenej skupinky Cigánov, samozrejme, ale tú je asi absolútne zbytočné spomínať. Voľne pohodených Rómov nájdeš v Košiciach vždy a všade. A tí topánky nevyhadzujú.)
Po krátkom čase som bol niečo riešiť o pár zastávok mhd ďalej – na „jazerskej“ konečnej resp. ešte kúsok ďalej v Krásnej. Ale práve
na zmienenej konečnej som našiel ďalšie vyhodené topánky.
Priamo na zastávke električky. Takmer akoby sa niekto býval slušne vyzul pred nastúpením do „briky„. Vtedy som si uvedomil, že to už nie je náhoda ani žiadna extrémna výnimočnosť. Že ide jednoducho o ďalší mnou objavený (a možno iba mnou vnímaný) košický fenomén.
Vyhodené topánky signalizujú zdravých ľudí. Lebo chodiť naboso je zdravé.
Okrem toho, že je to príjemné a hovadsky zábavné
(Ak si nad vecou, tak pre teba. Ak si v tom iba začiatočníkom a/alebo si z toho vysratá/ý, tak skôr pre okolie.) Moja na Záhorí žijúca mamička chodí po vonku bosá od jari do jesene. V dome mojich rodičov stoja prezúvky vnútri, aby sa do nich mohla obuť, keď vstupuje do ich domčeka. A je zdravá ako repa. Apropo, údajne nejako podobne – čo sa rôznych prezúvok kde-kade po obydliach týka – fungujú Japonci.
Aj ja sa snažím vždy, keď je to aspoň trocha „k veci“, po Košiciach
chodiť naboso a fotiť vyhodené topánky.
Keď som aj nútený v lete vyhľadávať tieň, lebo asfalt na chodníkoch na Hlavnej páli ako ďas. Lebo takéto dobrodružstvá v košiciach ma bavia. A toto (by) sa v Bratislave za 37 rokov môjho života tam nestalo. 🙂
Zdrojom ilustračných fotografií v tomto blogu a spolu s nimi takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
