Revízor v Košiciach a revízorka v Bratislave: majú vôbec niečo spoločné?
Bratislavčan v Košiciach

Ako ťa revízorka mhd (zbytočne) zlynčuje, lebo prosto môže

Nezažiť to osobne, neuveril by som. Že môže mať revízorka v mhd v hlavnom meste tak diametrálne protichodný postoj než revízor v Košiciach. Žiaľ, prekvapivo v negatívnom smere. Lebo vyznie to možno sexisticky (sám si nie som celkom istý, prečo – snáď to má niečo s princípom “matka…”): ale tak nejako by som očakával ľudskejší prístup od ženy než od muža. Krutý omyl.

Nasledujúci príbeh je zložený z dvoch častí. Tou prvou bol zážitok spred pár mesiacov v bratislavskej mhd. Ten sa netýkal mňa osobne, bol som “len” jeho priamym svedkom. Doslova vedľa mňa dostal vtedy pán v strednom veku (mojím pomerne nespoľahlivým odhadom okolo 55 rokov) pokutu.

Revízorka v električke v Bratislave pri kontrole

zistila, že dotyčného električenka už pred nejakým časom exspirovala. Na tom by nebolo nič divné. Predplatný lístok sa musí obnovovať, ináč celá jeho funkcia stráca význam a cestujúci sa stáva černejším než trvalý obyvateľ Luníka IX. Háčik je v tom, že tu išlo o električenku darcu krvi

Zatiaľ neviem, ako presne je to tu v Košiciach (v momente publikovania tohto blogu mi do Diamantovej Jánskeho plakety za 80 odberov a tým pádom na cestovanie v košickej mhd zadarmo chýba ešte ten osemdesiaty). No v hlavnom meste nie je v štandardných modrých, ale v červených odtieňoch. S výrazným nápisom “darca krvi”. Ergo identifikovateľná ako bezplatná električenka už zďaleka. Podľa môjho presvedčenia a skúsenosti (napokon, prečítaš si o chvíľu)

revízor v Košiciach by ju ani nebýval kontroloval.

Maximálne by si opticky overil, či sedí totožnosť cestujúceho – či je na fotke z preukazu osoba, ktorá mu ho podáva. Táto bratislavská revízorka však (zbytočným) priložením karty k jej čítačke zistila, že električenka už nie je platná. Že bola vystavená alebo naposledy aktualizovaná pred viac než 12 mesiacmi.

Sympatický pán, medzičasom červený ako jeho preukaz, vysvetľoval úplne zjavné a logické fakty. Že on už doživotne bude jazdiť bratislavskou mhd zadarmo. Pretože keď raz získal zlatú Jánskeho plaketu za 40 odberov, už to nikdy nepôjde “stiahnuť” späť. V kombinácii s trvalým pobytom v hlavnom meste má teda nepopierateľné právo

voziť sa bezplatne hore-dolu aj od rána do večera.

Revízorka ho však “zrušila” vysvetlením, že električenku si musí rok čo rok obnoviť. Že ju síce dostane zas a znova zadarmo. Lenže musí vždy nanovo vydokladovať, že sa nezmenil nejaký dôležitý údaj ako napr. adresa jeho trvalého pobytu.

Formalita, ktorá je stanovená a ja to beriem. Pravidlá sa majú dodržiavať a mali by platiť pre každého. Lenže tvrdím jedno: všetko je vždy o ľuďoch. Ak má revízor v Košiciach, v Bratislave alebo v Hornej Dolnej (kde žiadna mhd nejazdí, prirodzene) čo len

štipku ľudskosti v krvi, môže prižmúriť obe oči.

Podľa môjho skromného (a možno životom pokriveného) názoru je v takomto prípade existujúci predpis výrazne nedokonalý. *

* Pri prvom vystavení “darcovskej” a teda bezplatnej električenky je kontrola trvalého pobytu nevyhnutnosťou, samozrejme. Práve na tom celá jej existencia stojí. Následne už by však mohlo stačiť dokladovať ho priamo revízorovi občianskym preukazom. Veď neušetrila by sa tým snáď darcom krvi každoročná zbytočná cesta (keď aj grátis) za obnovením električenky na kontaktné miesto mhd? A zároveň zamestnancom nevyhnutná práca s tým…?

Nikto by nebýval tratil a nikomu by nebolo ukrivdené, ak by tohto cestujúceho pre tentokrát prosto nechala ísť.

Avšak nestalo sa. Pán dostal pokutu (papierovú, nehradil ju na mieste, prirodzene), ktorú síce zrejme nikdy nebude musieť zaplatiť. Lebo nespochybniteľne mal a stále má nárok cestovať bezplatne. Ale musí ísť do niektorej z kancelárií bratislavskej mhd, vysvetľovať a riešiť. A zrejme sa nevyhne ako úhrade piatich eur čoby pokuty za zabudnutý, ale vystavený a platný predplatný lístok (podľa tarify Dopravného podniku Bratislava), tak aj úhrade nového preukazu (ďalších cca € 7).

Ani nebudem rozoberať fakt, že medzitým pomerne v zhone zo zadnej časti autobusu vystúpila partia cigánov (nie, nebojím sa napísať to otvorene a po slovensky), ktorá sa zjavne celá viezla úplne zadarmo. A nejako sa mi nechce veriť, že by to všetko boli darcovia krvi, ktorí sa len chceli vyhnúť podobným ťahaniciam ako predmetný pán… Ale môžem sa aj mýliť, samozrejme.

Prichádzam k druhej časti príbehu. Ten už sa stal priamo mne osobne a to v košickej mhd. A “odpadol” som pri ňom hneď dvakrát. Prvýkrát, keď som si s nadšením uvedomil,

akým empatickým ten “môj” revízor v Košiciach je,

keď počkal. A druhý raz, keď som si spomenul na vyššie opísaný prípad z hlavného mesta. Kde sa ukázala “ľudskosť” niektorých ľudí v priamom prenose.

Takže: trocha za ňou musiac pobehnúť, nastúpil som do briky (električka po košicky). V ruke väčšia taška s nákupom, pretože Kaufland zasa raz “urobil môj týždeň krajším”. Brika plná, nebolo kam sadnúť si a v pokoji vytiahnuť lístok z puzdra s mobilom. Po chvíli maturovania som tašku špekulantsky zasunul v podstate pod nohy pri dverách sediacej staršej panej. A ďalej som spomedzi dokladov doloval ten maličký lístok.

Navyše som sa popritom ešte aj snažil aspoň ako-tak uvoľniť priestor pri značkovači pánovi, ktorý nastúpil tesne za mnou. Mal som dojem, že si tiež potrebuje “cvaknúť”. Celé to trvalo tak do minúty od zatvorenia sa dverí a rozbehnutia sa električky (čo je dosť dlho, keďže rozostupy medzi zastávkami sú tak na dve, maximálne na tri minútky).

Krátko nato som mal zistiť, že

revízor v Košiciach nemusí vyzerať ako tí v Bratislave.

Lebo presne táto funkcia sa z dotyčného sympatického pána vykľula, keď mi povedal:

“Označíte si na ďalšej zastávke. Ja teraz už potrebujem zablokovať značkovače. Idem totiž kontrolovať cestovné doklady.” A info uzavrel veľmi milým úsmevom. Pritom ak by som býval bol dostatočne vychcaný, mohol som divadielko s hľadaním lístka iba hrať. Práve s úmyslom takto nejako odrbať potenciálneho revízora. A neverím, že túto fintu tento revízor v Košiciach zatiaľ nepoznal.

Chcem veriť, že jednoducho triezvo (a v mojom prípade tento raz naozaj reálne) zhodnotil situáciu.

A zachoval sa ľudsky namiesto buzerácie a sekirácie

Ktoré boli v tom bratislavskom prípade použité viac ako hojne. A viac ako zbytočne. Pri všetkej úcte a rešpekte k práci revízorov mhd.

Ešte malý vtip na záver. Hádaj, kde je vyššia pokuta za cestovanie na čierno – v hlavnom meste alebo na ďalekom východe? Asi tušíš odpoveď, keď sa takto pýtam.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Krátkozraký a/alebo zadubený človek vníma holohlavého a potetovaného grázla, ktorý je drzý a pôsobí v erotickom priemysle. Za čo bol dokonca stíhaný. Inteligentný človek s nadhľadom vidí excelentne komunikujúceho a distingvovane sa vyjadrujúceho blogera a copywritera, píšuceho bez servítky pred ústami. Držiteľa Diamantovej Janského plakety za 80 bezplatných darovaní krvi. Zvoleného a aktívneho zástupcu vlastníkov v bytových domoch, kde vlastní byty. Médiami titulovaného guruom za prínos a angažovanosť - keď aj vo vyslovene háklivej oblasti. No a Andy Morávek sám seba vníma ako človeka, ktorý žije v hlbokej viere v potrebu dodržiavania karmických zásad. V overenom presvedčení, že každý je strojcom vlastnej životnej spokojnosti. A s pokorou pred tým, že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by uškodilo niekomu inému.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *