Všetko je o ľuďoch - tí rozhodujú, nie predpisy a pravidlá
Andyho svet

Ľudia rozhodujú! Nie pridrbané predpisy, nariadenia a/alebo zákony

Doslova dlhé roky tvrdím, že všetko je o ľuďoch. Že fungovanie tohto sveta a našej zaprdkanej holubičej republiky zvlášť neurčujú do detailov nejaké predpisy a zákony. Ale ľudia resp. spravidla úradníci. (Nechcem použiť výraz „slovenskí nadľudia“, ktorý sa mi dral na papuľu – ten si nechám pre seba.)

Pred nejakým časom zverejnil týpek, ktorého mám na facebook-u medzi „priateľmi“, zaujímavý status. (Osobne chlapíka vlastne nepoznám a ani neviem, ako sme sa k sebe dostali. Ale práve pre jeho občasné zaujímavé/podnetné/vtipné statusy som ho obdaril láskavou priazňou aj po čistke zbytočných bratislavských „priateľov“ po presťahovaní sa do Košíc.)

V ňom dotyčný píše o tom, že v podstate ľudské klany, priznané či nepriznané, vládnu nášmu mikro-svetu. Čo síce nie je úplne

identické s mojím tvrdením, že všetko je o ľuďoch.

Ale má to k sebe asi tak blízko ako pre mňa ako pre chlapa dve najzaujímavejšie dierky na tele mojej priateľky. (Nepredstavuj si zubatého smajlíka, ja píšem o nose… Kecám, pochopil/a si to správne.) Pointou je fakt, že ten status

ma nakopol spísať konečne po rokoch tento blog.

Statusu som pridal diakritiku, opravil gramatiku a mikroskopicky som tomu dal formu hodnú zverejnenia na copywriteskom blogu. Predsa len sa tu snažím predať sám seba.

„Vybavujem úplnú kravinu. Na úrade. V Estónsku by som to býval vybavil doma z kresla, v Rakúsku by to za mňa vypísala milá baba na pobočke, na Slovensku maturujem. Úvahu nad Rašiho schopnosťou čokoľvek v rámci štátneho IT zlepšiť láskavo vynechávam. Lebo, samozrejme, vôbec nič. Späť k téme.

Fakt je to prkotina a fakt to nejde. Ženská je hrozne neochotná, ja som zasa totálne mimo v tlačivách. Ja tú vec potrebujem, jej to je úplne jedno – potrebuje si odsedieť 8 hodín v papučiach a ísť domov. A takto stále dokola. A potom sa stane zázrak.

Pri nasej minimalizovanej debate zrazu zistíme, že sme obaja z Rače. Že sme chodili do rovnakého kina Nádej a tiež na kúpalisko. V živote sme sa tam nestretli, samozrejme. Ale toto málo nám stačilo na to, aby sme boli kamoši: ja mám dementné tlačivo dobre vyplnené a mám na to aj potvrdenie, keby niečo.

My sme prosto klanový národ. Taká malá Afrika v Európe. Akože už miliónkrát som sám zažil, že keď je človek z nejakého klanu, zrazu to zázračne funguje.
‚Ty si mastil tiež hokejbal, tu máš 50 %-nú zľavu.‘
‚Neee, ty si tiež chodil na Račiansku na strednú, jasné, mám tu ešte dva lístky, siiiiim ťa…‘

Náš človek na chvíľu. Z našej jaskyne. Totálne iracionálne, totálne funkčné.

Apropo, ženská je z Krasňan, musel som to na ňu zahrať. Náš klan z Rače totiž neznáša krasňancov – ale to je na iný status a je tam iná pointa.“

Klany sú o ľuďoch a tým pádom všetko je o ľuďoch

Na tomto by sme sa s Tomášom určite zhodli. Ja osobne som to vždy tak robil a snažím sa k tomu viesť aj moju priateľku (nevnímať nijako edukatívne, to by si ma precenil/a).

Že totiž ku každému, od koho potrebujem, aby pre mňa niečo vybavil – a na Slovensku nehrá žiadnu rolu, či mám na to nárok alebo je to len o dobrej vôli dotyčného – treba nájsť cestu ako k človeku. Dostať sa mu niečím pod kožu.

V jednoduchšom prípade na to stačí slušnosť a úctivosť, nie podliezanie. Nájdenie nejakého „prieniku“ (vlastnej verzie kina Nádej zo statusu) je zlatou kartou. Také hľadanie sa dá natrénovať.

Keď sa nájde niečo, o čom sa dá diskutovať

a na čom sa dá dotyčnému ukázať, ako ho rešpektujem a ako si ho vážim (neriešme, či to myslím vážne alebo som vychcaný), okamžite sa ukáže pravidlo dnešného článku. Že všetko je o ľuďoch a nie o predpisoch.

Pretože zrazu idú veci, ktoré nešli ešte vo chvíli, ako som úradníkovi vtrhol do jeho pitia kávy nad aktualitami. Alebo ktoré nešli online. (A že u nás

online ide iba to, čo formulujem ja ako presviedčací odborník

O tom by vedela rozprávať nielen moja drahá, ale aj ľudia, ktorí si u mňa objednávajú formulácie rôznych žiadostí, odvolaní a iných formulárov. 😉 Hej, machrujem. Na vlastnom webe si to môžem dovoliť.)

Ono je to jednoduché. Tak ako sa vždy dalo a aj po neviem akom sprísnení systému a (jeho) kontroly bude dať zariadiť stk-áčka problematickému autu, tak sa dá obísť všetko. Každý úradník s akou-takou praxou mal v práci

dostatok času naučiť sa vydrbať so systémom.

Aby našiel medzery, obchádzky či naopak skratky. A aby sa pre „nášho človeka“ dalo riešiť to, čo predpis, nariadenie, zákon alebo nech trebárs aj ústava v zlatých doskách zakazuje. Pretože všetko je o ľuďoch, tí rozhodujú. A nie papiere. Čím skôr toto pochopíme, tým jednoduchšie sa nám bude (na Slovensku) žiť.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Ako autora tohto webu ma môžeš vidieť optikou podľa tvojej vlastnej voľby. Ak budeš chcieť, uvidíš zdanlivo arogantného, potetovaného, holohlavého grázla. Médiami titulovaného "guruom erotického priemyslu" a za jednu jeho zložku kedysi dokonca stíhaného. Ak sa rozhodneš inak, uvidíš vo mne (aj) pokorného a duchovne založeného človeka s nadhľadom, žijúceho podľa karmických princípov. Konajúceho s presvedčením, že každý je strojcom vlastnej spokojnosti a že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. Pestovateľa orchideí, držiteľa najvyššej, Kňazovického medaily za 100 bezplatných darovaní krvi (na Slovensku). Chlapa komunikujúceho na vysokej úrovni, keď aj bez servítky pred ústami, šikovného "textára" - blogera, copywritera a tak trocha aj spisovateľa. Voľba uhla pohľadu - napokon, tak ako všetkého v živote - je len a len na tebe. A maj na pamäti, že tvoj výber optiky vypovedá tiež najmä o tebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.