Katedrála svätej Alžbety nemá byť tzv. meeting point zlodejov a Rómov!
Bratislavčan v Košiciach

Košický Dóm svätej Alžbety ako nádherný, no smutný symbol žobroty a zlodejstva

V Košiciach dostane človek občas poriadne zaucho od života. A to nielen Bratislavčan, i keď domáci sú na to možno už zvyknutí. Avšak osobne si nedokážem predstaviť – a určite nechcem – zvyknúť si na pohľad, aký sa mi naskytol priamo pri najkrajšej stavbe a monumentálnej pamätihodnosti v Košiciach. Tou je, samozrejme, Katedrála svätej Alžbety.

Špinavé cigánča, dievča v predškolskom veku, pristúpilo k smetnému košu doslova priamo pred vchodom do katedrály. V ruke pekná dámska kabelka. Zatiaľ nič prevratné, jasné. Cigánky sa zvlášť rady fintia, aj tie v ešte detskom veku. I keď na druhý pohľad trocha bil do očí kontrast medzi stavom kabelky a dieťaťa samotného.

Kabelka zjavne nová, čistá a v perfektnom stave

Zatiaľ čo cigánča čierne viac od špiny než z genetického základu. Otrhané, bosé, s neuveriteľne špinavými vlasmi a nechtami. Až sa domnievam, že keby som v takomto stave býval vstúpil do centra metropoly (napr. Košíc, o Bratislave ani nepíšuc) ja ako biely stredoeurópan, asi by sa mi Katedrála svätej Alžbety ani len nebola ukázala. Pretože prvý mestský policajt by ma bol vykázal prinajmenšom z centra mesta.

Katedrála svätej Alžbety nemá byť tzv. meeting point zlodejov a Rómov!

Stále ešte zrejme nepíšem o ničom, na čo by bežný Košičan nebol zvyknutý. Tu sa ale pozastavím. Pretože je smutné a veľmi zlé, že sme sa takto zmierili až rezignovali na asociálnosť a

kriminalitu majoritnej časti rómskej populácie.

Kriminalitu viac rozvádzať nemienim. Ale čo sa asociálnosti a teda totálnej neprispôsobivosti týka – k tomu aspoň v stručnosti.

Samozrejme, v princípe má každý právo žiť spôsobom, aký mu vyhovuje. Pokým to nie je na úkor niekoho, lenže to je už zasa téma “kriminalita”. Ak chcem žiť špinavý, otrhaný, zanedbaný, smradľavý a s hnilými zubami – v poriadku. Je to moja voľba a keď sa to nehnusí môjmu partnerovi v bežnom živote ani v posteli… Lenže takto mám žiť v osade a nie v centre civilizovaného veľkomesta. Nie na mieste s výhľadom na niečo tak vyhľadávané, navštevované a

tak úžasné ako je Katedrála svätej Alžbety.

Toľko k tejto odbočke od témy. Vráťme sa k rómskemu dieťaťu s kabelkou.

Prechádzajúc doslova popri ňom, videl som, že do koša smerujú z kabelky zvláštne veci: farebný silikónový obal na mobil, nabíjačka, niečo ako násadka na strojček na strihanie vlasov, káble (zrejme nabíjacie, no možno slúchadlá), nejaké papiere, nejaký ten euroobal s papierovou náplňou. Čiže veci pre pôvodného majiteľa určite cenné až významné, ale bez všeobecnej “trhovej hodnoty”.

Zrejme už každý pochopil, že to sopľa sa absolútne drzo, za bieleho dňa a v strede mesta (kde Katedrála svätej Alžbety stojí, aby bolo mimokošickému čitateľovi jasné) zbavovalo vecí z kabelky, ktorú niekde neďaleko ukradlo a ktoré sa nedali predať. Aspoň nie okamžite a nie za aspoň trošku zaujímavú sumu.

Nemám s týmito vecami skúsenosti, preto až o nejakých desať metrov ďalej

mi docvaklo, čoho som bol práve svedkom.

Zarazane som zostal stáť pred vchodom do Mestského informačného centra (Katedrála svätej Alžbety je doslova čo by kameňom dohodil od neho) a s otvorenými ústami som sa pozeral a rozmýšľal. Je toto vôbec možné?!

Za bežnej “prevádzky”, za pekného slnečného dňa medzi hromadou ľudí? A hlavne: čo mám urobiť?

Volať políciu, mestskú či štátnu, by bolo zbytočné, pokým by som nemal gule na to, zadržať to decko fyzicky na mieste. Na to by si ale v centre Košíc trúfol asi iba samovrah. Odhliadnuc od toho, že jediný škrabanec tej ľudskej muchy – v zmysle množstva bacilov, prenášaných na tele – by mi celkom isto býval spôsobil prinajmenšom zápal v rane, obavy som mal skôr z niečoho iného. Koľko ďalších podobne špinavých, arogantných a bezohľadných Cigánov by do dvadsiatich sekúnd bývalo vybehlo spoza všetkých okolitých rohov a pustilo sa do mňa…

Lebo v tomto majú Košice, žiaľ, v mojich očiach

tragické a absolútne prvenstvo na Slovensku.

V počte Rómov v pomere k bielym v centre metropoly. Vlastne to bolo tým jediným, z čoho som mal pri vzniku idei môjho presídlenia do Košíc obavy už vopred.

Žil som v Bratislave 37 rokov. Nikdy som nemal pocit, že by som mal riešiť niečo ako zbraň. Nemyslím priamo strelnú. To by sa, samozrejme, bývalo totálne rozchádzalo s mojím životným postojom/vierou. Mám na mysli niečo obranné: slzný sprej, teaser či niečo podobné. Z použitia čoho by som nemal ja sám ako brániaci sa človek viac problémov než útočník. Pretože to sa na Slovensku stáva, spýtaj sa pána Kňažka. Až pri živote tu, v Košiciach som začal zvažovať, že by som si nejakú zaobstaral. Ja, ktorý mám pacifizmus hlboko v kostiach… Celé zlé.

Dodnes si vyčítam, že som nakoniec úplne odišiel

Po krátkom pozorovaní a očakávaní konfliktu zo strany okoloidúcej rómskej bandy, ktorá si zjavne robila zálusk na podiel z lupu malej Cigánky, som išiel vybaviť to, kvôli čomu som tam v tej chvíli bol. Mal som v pláne pri odchode aspoň nakuknúť do smetiaka, či doň sopľa vyhodilo aj doklady. Lebo aspoň ich vrátenie by určite bývalo pôvodnú majiteľku potešilo. Priznám sa, zabudol som na to pod vplyvom istých ťažkostí s riešením mojej záležitosti (s tým už Katedrála svätej Alžbety nesúvisí). Napadlo mi to až doma pri opise tohto zážitku mojej priateľke. Ako otrlá “Košičanka” (tiež nie pôvodom)

uľahčene súhlasila s mojím rozhodnutím nezasahovať.

Svojho času vo vtedy ešte “mojej” Bratislave vyčíňal tzv. “fekaloman”. Bolo z toho peklo v médiách. Pritom pokiaľ je mi známe, v žiadnom z týchto prípadov neprišlo ku kontaktu exkrementov s kožou napadnutej. Naproti tomu o toxických chrachľoch od Cigánov, ktorým si niekto biely dovolil povedať niečo na ich správanie sa v meste by mali pomaly písať turistické bedekre. V médiách som nenašiel ani zmienku. Avšak bolo to to prvé, na čo ma moja Dominika upozornila. Hneď po tom ako som sa zhnusene obzrel za prvým asociálnym indivíduom tmavej pleti, na ktoré som v tom nádhernom centre Košíc natrafil.

To sa mi veru v Bratislave nestalo

Za celý čas môjho života tam som takto drzé správanie sa zlodeja nezažil. Pocit neohrozenosti, ktorý z toho čierneho zasrana priam sálal, pociťujem dodnes ako urážku a výsmech mňa, civilizovaného človeka. Človeka, ktorý bol donútený odpykať si aj to, čo reálne nikomu neublížilo. Len zákon si prosto neželá, aby sa to robilo. Zákon, ktorý bezbožne drzo kradnúce rómske deti toleruje, resp. tvári sa, že ich nevidí.

Aby bolo jasné: celkom prirodzene rátam s tým, že ma môžeš považovať za rasistu. Vieš, ak ma postoj, ktorý som opísal v mojom blogu, radí v tvojich očiach medzi “rasistov”, tak nech sa páči. Z môjho pohľadu ide o spravodlivosť a rovnoprávnosť. A navyše: ak som podľa teba ja tým zlým, spýtaj sa na nezaujatý názor nejakej tretej osoby – ako možného adepta navrhujem (bývalú) majiteľku tej kabelky…


Zdrojom ilustračných fotografií v tomto blogu a spolu s nimi takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Krátkozraký a/alebo zadubený človek vníma holohlavého a potetovaného grázla, ktorý je drzý a pôsobí v erotickom priemysle. Za čo bol dokonca stíhaný. Inteligentný človek s nadhľadom vidí excelentne komunikujúceho a distingvovane sa vyjadrujúceho blogera a copywritera, píšuceho bez servítky pred ústami. Držiteľa Diamantovej Janského plakety za 80 bezplatných darovaní krvi. Zvoleného a aktívneho zástupcu vlastníkov v bytových domoch, kde vlastní byty. Médiami titulovaného guruom za prínos a angažovanosť - keď aj vo vyslovene háklivej oblasti. No a Andy Morávek sám seba vníma ako človeka, ktorý žije v hlbokej viere v potrebu dodržiavania karmických zásad. V overenom presvedčení, že každý je strojcom vlastnej životnej spokojnosti. A s pokorou pred tým, že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by uškodilo niekomu inému.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *