Cestovanie vlakom môže byť veľmi zábavnou záležitosťou. Niekedy vyslovene vtipnou. Isto, chce to kusisko nadhľadu a vyžaduje to tolerantný postoj k ľudskej resp. presnejšie k slovenskej hlúposti. Ale môže to byť naozaj sranda.
Baví ma pozorovať ľudí, ktorí sa nezmyselne trápia s batožinou. Nemyslím to škodoradostne. A nemám teraz na mysli situáciu, kedy s vyplazeným jazykom doletím na stanicu, ťahajúc za sebou po zemi tašku bez koliesok či vlečúc kabelku za remienok. Kors-neKors. A som rád, že som vôbec stihol nastúpiť do vlaku, nieto ešte aby som si vyberal vagón.
Ja píšem o situácii, keď v Bratislave nastúpim dvadsať minút v predstihu na IC, ktoré je povinne miestenkové a teda mám vopred pevne a nemenne určené, kde presne sedím. Lebo toto je
v mojich očiach (správne) cestovanie vlakom.
Vidím to jasno a neomylne na lístku, ktorý mám v ruke alebo v mobile. Ale ja nastúpim do úplne iného vozňa. Aby som sa potom s kufrom, ktorý je presne o centimeter užší než ulička vo vlaku, mohol trepať cez celú súpravu. Aby som mohol vrážať do ľudí už usadených. Aby som mohol brániť ľuďom, ktorí sú na svojom či pri svojom mieste a usádzajú sa, uložiť si v pokoji svoju batožinu atď.
Veď je to podľa mňa jednoduchšie než zvonka z nástupišťa, kde je pokokot miesta, vyhľadať si nielenže môj vagón, ale ešte aj tie jedny správne (spomedzi dvoch dostupných) dvere, ktorými mám nastúpiť. Aby som nastúpil vo vzdialenosti maximálne sedem metrov od môjho sedadla… Veď uvažujem, však. Uvažujem logicky a predvídavo. Som predsa človekom technologickej éry.
Aby som ešte raz vysvetlil,
pretože nie každý pozná cestovanie vlakom
a je mu to úplne jasné. Tzv. IC (Inter City) sú vlaky, kde je povinná miestenka. Do tohto vlaku si kupujem lístok s tým, že chcem-nechcem, mám pevne pridelené sedadlo. Na lístku mám uvedené ako číslo vozňa, tak číslo miesta, kde sedím. A celú cestu spoľahlivo sedím, aj keby vedľa v uličke stálo päť 102-ročných invalidných a zároveň tehotných babičiek. (Čo sa práve nikdy a nijako nemôže stať. Nie to, že by 102-ročná babička otehotnela – to dnes už asi lekárska veda dokáže. Ale že by v IC musela stáť.) Pretože v IC ako som vysvetlil, sedí každý a to na vopred určenom mieste.
Na podklade tohto opisu každý aj menej než priemerne inteligentný človek pochopí, prečo sa mi tragikomickou zdá otázka, ktorá občas naozaj zaznie: “Prepáčte, prosím vás, máte tu voľné?”
Akože čože?! Veď ak máš vedľa mňa miestenku, tak “voľné” mať musím – či sa mi to páči alebo nie. Pre teba. Lebo je to tvoje miesto, máš ho pevne pridelené. A ak miestenku na toto miesto nemáš, tak ju máš na nejaké iné. Máš si ju nájsť a prosto si sadnúť tam. Hotovo. Aké dopytovanie sa po “voľnom”?! 😀
Keby to nebolo smiešne, bolo by to na zaplakanie.
Ale aj to obnáša cestovanie vlakom
Dohadovania sa okolo toho, kto má kde sedieť, si napriek povinnému umiestneniu užívam v IC-čkach dosť. Občas niekto zarputilo sedí a až na moju výzvu, aby si skontroloval lístok, zistí, že nám nikto nepredal rovnaké miesto – pani si “len” pomýlila vagón. A že som ja pri nej musel sedem minút stáť, kým ona bola vôbec schopná lístok nájsť… Hmmm.
Dokonca som zažil aj to, že sa dvaja chalani hodnú chvíľu dohadovali o tom, kto má na danom mieste sedieť. Totiž, v tom prípade
naozaj obaja mali rovnaký vagón a identické sedadlo.
Jeden mal lístok kúpený na stanici. Druhý ho mal vytlačený na A4-ke, kúpený cez internet. Už sa zdalo, že nepríjemnú záhadu rozlúskne až sprievodca a jedného z nich usadí na toalete. (IC-čka bývajú niekedy na niektorých úsekoch plné do posledného miesta.)
Vtom si chalan s lístkom z pokladnice všimol niečo na lístku toho druhého, vytlačenom z internetu. “No, lenže dnes je 13-teho, nie 14-teho. Vy máte lístok na zajtra…”. Čo dodať.
Ale isto, stane sa aj v lepšej rodine. Aspoň sme sa viacerí v okolí pobavili. A chalanisko cestujúci v čase si to musel vyhandlovať s vlakvedúcim. Aby ho jeho nadčasové cestovanie vlakom nestálo okrem ceny cestovného ešte aj pokutu.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
