Sú ňou košickí bicyklisti. A nie je to žiadna sranda. Resp. zatiaľ asi je, zatiaľ sa – na rozdiel napr. od Trenčína, kde už je jeden nedávny prípad zdokumentovaný – v Košiciach, žiaľ, nikomu nič nestalo.
Prečo to nechutné „žiaľ“ namiesto očakávaného „vďakabohu“?! No lebo ak by sa (v žiadnom prípade nikomu na svete to neprajem!) niekomu niečo stalo aj v Košiciach, možno by s tým niekto niečo začal robiť. A ak by aj nezačal – čo je, ruku na srdce, na Slovensku tým pravdepodobnejším scenárom – možno by si aspoň zopár tých cyklistov máličko vstúpilo do svedomia a sami by sa začali správať trocha inak. Napr. jazdiť na bicykli ako ľudia.
Košickí bicyklisti sú idioti alebo egoisti *
Inú možnosť osobne veľmi nevidím. Prečo iba tieto dve verzie?
- Egoistami (ani nepíšem, že „v mojich očiach“ či niečo podobné, pretože je to prosto objektívny fakt) sú tí košickí bicyklisti, ktorí vedia, že porušujú zákon a je im to jedno.
- Idiotmi sú tí, ktorí nevedia, že porušujú zákon. Ktorí ohrozujú ostatných Košičanov len preto, lebo majú pocit, že je to normálne. Alebo že je to sranda. Príp. adrenalín. Alebo všetko dokopy.
- Okej, predsa len je tu aj tretia možnosť. Deti. Tie ešte hovno vedia. Lenže tie už len z titulu vlastnej minimálnej hmotnosti nejazdia takým štýlom, aby niekoho ohrozovali.
Samozrejme, ako vo všetkom v živote, aj tu platí: česť výnimkám. Tých je ale tak zúfalo málo, že sa ich skupina ani nedá považovať za relevantnú. Skôr akoby šlo o nejaký ohrozený a už aj vymierajúci druh.
Pred mojím dvojročným pobytom v Košiciach som 37 rokov žil v hlavnom meste. Môžem pokojne vyhlásiť, že
na košických cestách ale že totálne zdochol pes.
Ak si niektorí košickí bicyklisti myslia niečo iné… Na týždeň ich poslať s bicyklom do Bratislavy a spievali by inú pesničku. Samozrejme, neriešim niektoré výpadovky z mesta v časoch, kedy sa všetci v Košiciach pracujúci Ukrajinci z Humenného, Michaloviec a zo Sniny hrnú „domov“. Vtedy je to divokejšie aj tu, uznávam. Lenže bratislavské cesty – to je iný „šialok kávy“.
A dostávam sa k pointe príbehu. (I keď dosť jasno som ju asi naznačil obrázkami vyššie.) K dôvodu, pre ktorý
tvrdím, že sú košickí bicyklisti chorobou
tohto mesta. Jeho obrovským nešvárom, ktorým je prerastené ako plesňou.
Povedal by som, že sú priam až rakovinou tejto peknej a pokojnej metropoly. (Pretože aj napriek tomu, že žijem doslova v jeho centre, tvrdím, že Košice sú pokojným mestom. Opakujem: presťahoval som sa sem po predchádzajúcich 37-mich rokoch života v Bratislave…) Košickí bicyklisti totiž netušia, že sú účastníkmi cestnej premávky a mali by jazdiť po cestách. NIE PO CHODNÍKOCH!
Takmer denno-denne som v Košiciach absolvoval cestou do práce a z práce takmer presne 3 km každým smerom alebo presnejšie 5.5 km dokopy. Bežne jazdím a teda aj tam som jazdil na kolobežke (klasickej „šliapacej“, nie elektrickej), čiže okolie si chtiac-nechtiac musím pozorne všímať. Za celý ten čas prešli okolo mňa
PO CESTE asi dvadsiati košickí bicyklisti.
Nezveličujem. Stretnem ich priemerne tak zo dvadsať denne. A všééééétko sa to drbe po chodníkoch. Hlava-nehlava. A dokonca schody-neschody. Lebo na tomto mieste opíšem, ako ma idúc na kolobežke delilo tak pol metra od toho, že by ma býval zmasakroval bicyklista.
Ten totiž bez toho, že by bol nejako zvlášť riešil situáciu, zbehol na bicykli v plnej rýchlosti po schodoch ústiacich na chodník (pri bočnom vchode do Business Centra Košice, z Kuzmányho ulice). Zbehol tie schody ľahko a s prehľadom. Bol totiž na bajku s tými obrovskými pneumatikami – asi najnovší trend, evidujem to ako novinku (ale môžem sa mýliť). Na chodník takmer doslova vletel asi 30 cm predo mnou…
Košickí bicyklisti dokážu však byť aj vtipnými
Mňa osobne takmer zakaždým rozosmejú tie odrazové a/alebo reflexné plôšky, ktorými majú mnohí títo po chodníkoch jazdiaci cyklisti oblepené svoje bicykle. Odpredu až dozadu, zo strán, vrátane pedálov, odraziek v kolesách, na prilbách, ruksakoch či na páskach na zápästiach… 😀 😀 😀
Na ký fras im to na tých chodníkoch je?!
Čo sa im tam bude odrážať? Budeme si na nich snáď my, chodci svietiť mobilmi? Všetky tie reflexné prvky sú určené na to, aby žiarili za tmy pri nasvietení svetlometmi z automobilov! Na chodníku sú všetky tieto odrazové sklíčka úplne nakokot. Ale teda aspoň sú nám (mne) na smiech. Smiech pomedzi občasný škripot zubov od nervov. Keď som sa práve neustrážil a len pobavene nenadvihol obočie.
* Rád by som výrazne zdôraznil a podčiarkol fakt, že
nepíšem o KOŠIČANOCH. Píšem o BICYKLISTOCH
To aby si niekto nesplietol pojmy s dojmami, ako vravieva moja mamička. A nemali ma Košičania všeobecne v zuboch za to, že na nich pičujem. Lebo to by bol omyl. Pičujem na bicyklistov a to aj napriek tomu, že mám medzi nimi kamarátov. Hovorím im to aj do očí, ak tiež jazdia po chodníkoch (jazdia). Nejde teda o žiadne kvázi anonymné ohováranie.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
One Comment
Andy Morávek
Aby som bol tak napíšuc konkrétnejší, uvediem presnú a konkrétnu bilancia za dni, kedy som si dal tú kurevskú námahu, že som to spočítal:
– Streda, cesta do práce a z práce: 17 (!) cyklistov na chodníkoch, 1 na ceste.
– Štvrtok, cesta do práce: 8 cyklistov na chodníkoch, na ceste iba ja na kolobežke. A to tam ani nemám čo robiť, mám len klasickú šliapaciu a novela o kolobežkároch ešte nie je v platnosti. A mám hlboko niekde, ak ako žena považuješ jazdenie na kolobežke za asexuálne, nemužné a neviem aké ešte. Môžeme si príležitostne porovnať pevnosť našich zadkov, potom pindaj. 🙂