Základným poznatkom, ktorý mi výlet do španielskej Andalúzie priniesol, je fakt, že sa tam “prestravuješ” zadarmo. Ak vieš, ako na to. A zasa nie úplne všade, samozrejme. Ja osobne si síce na jeseň urobím ešte párdňový výlet do Malagy, dôvody objasním v texte. Zázrak jedla grátis sa však deje konkrétne v Granade. A nie je v tom žiaden háčik. Nemusíš vyzerať ako Beckham ani nemusíš cestovať s Monicou Bellucci. Stačí štandardne prijímať tekutiny.
S babami (snáď ma za ten výraz nezdrbú) z cestovateľskej zoznamky * sme do Granady zamierili hneď po pristátí v Malage a vyzdvihnutí rezervovaného auta.
Pri hľadaní mikro uličky, do ktorej sme skutočne mali odbočiť napriek nášmu presvedčeniu, že sa do nej sotva vojde pár držiaci sa za ruky a teda auto sa do nej jednoducho nemôže natlačiť, sme zo päťkrát obehli pekné námestíčko. Z časti zaplnené stolmi, bez výnimky obsadenými. Tam sme po zaparkovaní v garáži, o ktorej sme si na prvý, druhý aj tretí pohľad boli všetci traja istí, že sa do nej nijako nezmestí nič väčšie než skúter, zamierili. Apropo, situáciu nepochopiteľne a zdanlivo nepoužiteľne malilinkých garáži sme v Andalúzii zažili ešte niekoľkokrát.
* Andalúzia bola mojím druhým, veľmi úspešným a teda absolútne skvelým “zdieľaným cestovateľským počinom”. Rovnakým systémom som pred nedávnom absolvoval výlet do Jordánska.
Terasa v parčíku bola rovnako plná ako predtým. Zjavne sme správaním (možno v realite našimi stratenými a/alebo zúfalými výrazmi) presvedčili obsluhu, že by sme si skutočne radi sadli na víno. Behom desiatich sekúnd sa odniekiaľ spod stromov zjavil pred nami nový stôl iba pre nás. Kapacita sedenia sa totiž v tomto podniku akútne prispôsobovala príchodiacim. Tým ma
výlet do španielskej Andalúzie príjemne pobavil.
Bolo okolo 21:00 a podnik nebol EŠTE otvorený. Naopak, mali sme šťastie, že mal UŽ otvorenú kuchyňu. Pred deviatou večer sa totiž v Španielsku naješ iba na tých výnimočných miestach, kde majú “jedlo nonstop od 13:00 do polnoci”. Divili sme sa podobne ako asi ty – tu však to nonstop znamená bez pauzy cez siestu. Dali sme si víno a vtedy sa to začalo. K nápojom sme na účet podniku dostali každý po porcii tapas.
Nebolo to jednorazové gesto. Pri druhom kole vína sme dostali ďalšie – a iné – tri porcie. V presvedčení, že teda zjavne víno kupujú tak lacno, že si to môžu dovoliť, sme si na druhý deň dali úplne inde pivo (baby) a vodu (ja). Chceš-nechceš, zasa tapas v cene. Tu už dokonca formou výberu z lístka. Z jeho sekcie “tapas k nápojom grátis”. Takže takto to funguje v španielskej Granade (len tam, nikde inde): stačí piť – pritom vôbec to nemusí byť alkohol, ako by sa mohlo zdať – a
v podstate plnohodnotné jedlo máš zadarmo.
Zvedaví sme všetci z našej zostavy – o tej ešte napíšem – boli na úroveň španielskej kávovej kultúry. Sklamaní sme neboli, až na dve či tri brutálne výnimky. Najviac sme sa pobavili v kaviarni v turistickom letovisku pri pobreží. Najprv obsluha nedokázala ani ceknúť po anglicky (opakujem: v turistickom letovisku). Na to sme už ale boli zvyknutí. Zarazilo ma, keď vysvitlo, že výrazy “doppio” a dokonca ani “double espresso” tu, v kaviarni, nikomu nič nehovoria. No a
zaucho od života nám výlet do španielskej Andalúzie
vyťal vo forme kapučína. Kým moje espresso a Terezino espresso s trochou mlieka (niečo ako macchiato) boli štandardné a na úrovni, Denisino kapučíno bolo zložené zo šálky s horúcim mliekom… a balíčka niečoho ako “nestlé 3 v 1”. To bolo treba nechať v mlieku rozpustiť… Prosto kakavko pre trojročné dieťa.
Mínusom tohto výletu * a teda jediným skutočným sklamaním bol za mňa Gibraltár. Mesto, na vjazd do ktorého čakáš 30 minút. (Je totiž územím Veľkej Británie. Na vstup ti síce stačí občiansky, zato na jeho kontrolu si počkáš v parádnom rade.) V meste ani pri lanovke na “slávny” skalný útes nad ním jednoducho nezaparkuješ, ani keď miesto hľadáš formou obiehania parkoviska ďalšiu polhodinu. Rozčarovane sa vyberieš na cestu späť do Európy (rozumej: za najbližšiu závoru cez cestu) a zaradíš sa do radu, v ktorom stráviš pre zmenu hodinu a pol… Takže do skorého videnia, haha.
* Vyhýbam sa výrazu dovolenka. Nemám štandardné zamestnanie, môj životný režim je veľmi špecifický. Nemám teda dôvod “robiť si dovolenku”. Podnikám výlety presne ako tento výlet do španielskej Andalúzie.
Z Andalúzie a/alebo Španielska celkovo mi v pamäti
zostane zapísané skvelé značenie pre turistov.
Napr. v pevnosti Alhambra sme hneď na PIATY pokus (po štvrťhodine chodenia hore-dolu) našli miesto prehliadky, z ktorej sme mali vyštartovať. Trikrát sme sa pritom spoľahli na tabuľky a dvakrát na sprievodcov. Tým, že Španieli všeobecne majú na všetko čas, nebazírujú zjavne ani na zrozumiteľnej navigácii. V zmysle, že veď napokon sa predsa dostaneš, kam treba – tak o čo ide.
No a prečo na jeseň plánujem znova Malagu?
Pre tri dôvody. Po prvé, priamo do nej sa lieta a teda je to pohodlné. Letisko je tesne pri meste, určite sa doň dostanem hromadnou dopravou. Po druhé, je pri nej more. No a more poskytuje more, pláž aj promenádu zároveň. A po tretie, Malaga má jedno z najrozkošnejších a najčarokrásnejších (áno, mám z tých dvoch slov zapletené prsty) historických centier, aké som kedy videl. Tuším aj zaujímavejšie než jedno z najstarších zachovaných miest na svete – Cádiz, do ktorého sme tiež nakukli.
Mimochodom, nami vybranú požičovňu áut vrelo odporúčam (nie, nie je to affiliate). Nielenže nás renault clio stál príjemných cca € 16 na deň. Možno je to bežné v celom Španielsku, v každom prípade však prinajmenšom v tejto požičovni nikto neriešil stav vozidla. Keď sme auto obehli a našli zopár brutálnych škrabancov, zamestnanec nad tým mávol rukou. Pre istotu som si to síce nafotil, no začínalo mi byť jasné, že ak som nepodpísal, v akom stave auto preberám, sotva môže niekoho nejako zvlášť trápiť, v akom ho vrátim. Nemýlil som sa.
Jedinou kontrolou pri vrátení bol stav benzínu
Ergo, pri kompletnom poistení a naplnení nádrže s požičaným vozom pokojne môžeš jazdiť rally. (A že sme nevedomky prinajmenšom jeden škrabanec na dverách a rozbité zadné svetlo spôsobili. Ani jeden z nás o tom nič nevie, mohol to preto niekto spôsobiť nám. Lebo veď to sa stáva bežne, nie…? Smrteľne vážne: naozaj si nie sme ničoho vedomí.)
Ako pred časom v už zmienenom Jordánsku, aj tento
výlet do španielskej Andalúzie ma pohodlne zviezol
na vlnách cudzích nápadov a plánovania (som prešpekulovaný hajzlík, viem). S ideou ako takou sa na mňa obrátila Tereza. Následne sme publikovali príspevok a po pár pokusoch a stretnutiach našli Denisu. Kočky (obe Bratislavčanky) naplánovali itinerár a rezervovali ubytovanie. Ja som len zariadil to najvýhodnejšie auto a odšoféroval väčšinu našich ciest.
Všetci traja sme si ako ľudia skvelo sadli, lebo sme všetci jednoducho úžasní. Ale vážne. Pri rozprávaní o tejto forme cestovania prejavila väčšina mojich známych obavy, “ako by si rozumeli s úplne cudzími ľuďmi”. Ak veríš tomu, že bez problému, keď sa tak nastavíš, plus sám si nekonfliktný – funguje to.
Kočkám týmto ešte raz ďakujem za (ďalšiu) nádhernú životnú skúsenosť. Blog pokračuje pod fotogalériou.
Zostáva ešte vysvetliť nadpis blogu.
Výlet do španielskej Andalúzie má aj špecifikum
zaujímavých nákupov. V Seville a následne Malage sme objavili sieť predajní s vtipnými tričkami. Sám som síce môj (zámerne) úbohý šatník rozšíril zopár nevtipnými, zato farebnými. Avšak pobavil ma motív, kde pod nápisom “Nočná mora Taliana” bola kresba dvoch dlaní, ako práve na polovicu lámu špagety. V mojom podaní to možno zvlášť vtipne neznie, no ja som sa nad tým v predajni vyslovene rozosmial.
Mimochodom, urobil som si aj zoznam navštívených štátov vo forme prehľadnej tabuľky. A napĺňam. Aj tak iba máločo múdrejšie mám na starosti…
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
