Prečo neskúsiť… Po prvé, obaja s manželkou Adrianou lietame veľmi radi. Po druhé, cenu letenky z Bratislavy do Košíc je možné nájsť za cenu porovnateľnú s lístkom na vlak. A po tretie, metropola východu bola aj pre moje väzby z minulosti * naším výhľadovým výletným cieľom už nejaký čas. Tak sme sa preleteli. A teda nedá mi nenapísať, že byť vlastníkom akcií Wizz Airu, ktorý medzi našimi dvoma najväčšími mestami letecké spojenie prevádzkuje, asi by som bol nasratý ešte podstatne viac, než som tesne pred odletom z metropoly východu bol. Motívom nasledujúceho môjho výlevu je bezpečnostná kontrola v Košiciach.
* Možno raz napíšem aj o podnikoch z relácie „Na nože“. Ktoré sme buď navštívili alebo sme to aspoň mali v pláne – no nezostal čas, príp. sme si iba preštudovali menu a sklamaní odišli.
Bezpečnostná kontrola v Košiciach zaspala dobu
Údajne. To je totiž vysvetlenie, o ktorom sa ma snažila presvedčiť istá milá pani, ktorá ju tam vykonáva. Druhou možnosťou je, že košické letisko zamestnáva na tejto pozícii človeka, ktorý si potrebuje honiť ego. Alebo je to celé úplne inak. Nechce sa mi pátrať nejako hlbšie, preto iba opíšem môj zážitok. Na jednej strane, pre uspokojenie mojej potreby blogera podeliť sa o skúsenosť. A na strane druhej, pre výstrahu ďalším cestujúcim.
Ako prvé ma zarazil – a hneď aj zvýšil pulz – fakt, že v Košiciach treba povyťahovať z príručnej batožiny tekutiny, kozmetiku, elektroniku a ktovie, čo všetko ešte.
To sa už niekoľko rokov nikde inde v rámci EÚ nerobí
Lietam kade-tade dva, niekedy tri, ale občas aj štyrikrát ročne. (Píšem o počte výletov, ergo počet letov ako takých je, logicky, minimálne dvojnásobný. Mám totiž vo zvyku – aspoň zatiaľ – vrátiť sa domov na Slovensko.) Už také dva či tri roky všade v Európe stačí položiť do prepravky celú palubnú batožinu. Skener si s tým poradí. Na košickom letisku ÚDAJNE nemajú techniku, ktorá by to zvládla… Ako prosím?!
Priznám sa, že netuším, akú technológiu vlastne letiskové skenery batožiny používajú. Skutočne mi však chce niekto tvrdiť, že keď dám fľašu s tekutinou pod oblečenie, tak ju nejaký systém neuvidí? Všimne si ju, len ak bude ležať vedľa tašky? To je predsa nezmysel. Ale okej, možno sa naozaj mýlim. Pripúšťam to, ako som už zmienil vyššie, ako alternatívu číslo jedna.
Podstatne vierohodnejšou sa mi však zdá druhá možnosť.
Bezpečnostná kontrola v Košiciach zamestnáva
aj istého staršieho pána. Odhadujem tak 65-ročného. (Ak by niekto chcel a mal možnosť zistiť si jeho identitu: pracoval konkrétne dňa 11. 04. 2026 o 15:50.) Môj prvotný dojem z jeho vzhľadu a správania sa bol, že ide o vyslúžilého vojaka. Keď som si ho však s odstupom času od nášho incidentu podrobnejšie prezrel, nadobudol som obavu, že ľudí s tak zúfalou stavbou tela a tým pádom aj kondíciou snáď – je to však iba moje zbožné prianie – naše vojsko nezamestnáva. Ale aj v tomto sa môžem mýliť, resp. pán už môže byť vo výsluhovom dôchodku dosť dlho. Skúmať dôvod niekoho cintľavej postavy však nie je pre kontext až také dôležité.
(Napokon, jej dôvodom môže byť napr. vážna nemoc či niečo podobné. Uvedomujem si to a určite nechcem nikomu krivdiť ani sa niekoho dotknúť. To len že sám sa – aspoň v niektorých fázach života, pretože aktuálne sa mi úplne nedarí držať to konštantne – snažím udržať si v mojom zrelom veku úroveň. Fyzicky a teda silovo, no aj vzhľadovo. Ale opakujem: ktovie, ako sa veci majú.)
Nebudem sa zapodievať ostatnými predmetmi, ktoré chcel vidieť a ktoré schválil alebo vyhodil. Zarazilo ma, čo urobil s dvoma PRÁZDNYMI NÁDOBAMI NA NÁPOJE.
Bez jediného slova vzal a kým som stihol reagovať,
už aj vyhodil do koša prázdnu plechovku od Red Bullu a prázdnu 330 ml-ovú plastovú fľašu. (Pričom všeobecne pri tzv. pravidle max. 100 ml výrazne inklinujem k pohľadu špičkového odborníka Schneiera – a síce že je to jedno veľké security theater.) Nereagoval som na to okamžite na mieste, bol som na to asi príliš šokovaný. Celé mi to tak nejako docvaklo až v nasledujúcich minútach. Red Bull sme si s Adrianou kúpili za účelom ochutnania novej edície. Zaplatili sme aj záloh za obal a ten som chcel dostať späť, prirodzene. Pevne dúfam, že nikdy sa nebudem cítiť tak bohatý, aby som len tak hodil do koša 15 centov. Keď už raz niekto tento systém – nech si o ňom myslím čokoľvek – zaviedol. No a fľaštičku na vodu nosím pri sebe v podstate všade, kam sa pohnem.
Dvakrát som o ňu v nedávnom období prišiel bez boja * a možno už sa to vo mne nahromadilo. Po pár minútach som sa s pulzom asi 299 ku kontrole vrátil. Ujala sa ma milá pani, ktorá si po objasnení situácie – a možno dúfajúc, že sa ukáže nepravdivosť môjho tvrdenia – dala tú námahu a moju fľašu vylovila z koša. (Na plechovku som sa pre tentoraz vykašľal.) Vysvetlila mi, že sama
nerozumie, prečo ju starý pán bez opýtania vyhodil.
Zastávala sa ho tým, že „zrejme na to v tej chvíli nejaký dôvod mal“. Aby sa ho na to – ako som ju vyzval – priamo spýtala (sedel práve pri skeneri), však odvahu nenazbierala. Žeby tušila, ako na útoky na jeho ego zvykne tento človek reagovať…?
* Príbeh mimo kontextu: išlo o dva koncerty. Na oba som sa nechal nahovoriť mojou polovičkou a oba stáli v mojich očiach za úplné hovno. Ale človeku sa asi nebude po celý život dariť chodiť iba na zmysluplné kultúrne podujatia. Na tom prvom mi potrebu vyhodiť z ľadvinky prázdnu (vypil som ju na mieste) fľašu vysvetliť nedokázali.
Na druhom mi biletár objasnil, že študenti si do predmetného podniku zvyknú takto nosiť prázdne fľaše, do ktorých si následne na toalete čapujú vodu. Aby nemuseli kupovať nealko. Tento argument by som za bežných okolností pochopil a akceptoval. Ja som však išiel na koncert, za ktorý som zaplatil vstupné. Podnik už teda na mne svoj oprávnený zisk urobil. Či mu dám zarobiť ešte aj na nealku alebo si budem popíjať vodu z vodovodu, do toho podľa mňa nikoho nič nie je. A áno, považujem sa rozumne a adekvátne šetrného človeka. Nehanbím sa za to, nevidím na to ani najmenší dôvod.
Práve táto pani mi vysvetlila (no, povedzme, že tvrdila), ako sú ich zariadenia nemoderné a teda neštandardne fungujúce. A to že je teda
dôvodom, prečo bezpečnostná kontrola v Košiciach
funguje tak, ako všade inde v EÚ fungovala v minulom storočí. (Mierne zveličujem, samozrejme.) Že je to teda v konečnom dôsledku v mojom vlastnom záujme. Z tohto celého plynúci fakt však je iba ten, že pri minimálnej časovej úspore v porovnaní s cestovaním vlakom do Košíc už znovu nepoletím. Ono totiž tá
úspora času je v konečnom dôsledku menšia,
než by sa možno zdalo. Aspoň v našom prípade.
Letisko máme v kontexte doby cestovania mhd cca rovnako ďaleko ako hlavnú stanicu. Z vlaku vystúpime v Košiciach cca po šiestich hodinách od momentu odchodu z domu. Vystúpime v podstate v centre mesta, ubytovaní sme s Adrianou boli asi dvadsať minút chôdze od hlavnej stanice. Na letisku treba byť minimálne hodinu pred odletom. Cesta z neho do meste by vydala na samostatný blog.
Suma sumárum, zabralo nám bezmála štyri hodiny
života dostať sa z bytu v Bratislave do hotela v metropole východu. Výrazne osekané možnosti, čo si smieme vziať na cestu lietadlom a priniesť z výletu (ak máme zostať v cenovej hladine vlakového lístka a teda letieť iba s palubnou batožinou), netreba viac rozoberať. Pohodlie cestovania v dnešných rýchlikoch vysoko, ale že vysoko prekonáva úroveň sedenia v malých Airbusoch, ktorými sa v rámci republiky lieta. Na otázku, či ušetrené dve – a keby aj povedzme tri – hodiny za to stoja, my s mojou manželkou jednohlasne odpovedáme: „Ani omylom.“
Dotyčný pán bezpečnostný kontrolór, ak má na to inteligenčnú kapacitu, by si mal uvedomiť, že ľudia, ktorých nasiera podobne ako mňa, platia jeho účty. A mal by sa k nim začať adekvátne chovať. Keď totiž „všetci“ prestaneme na východ lietať, príde o prácu. A Wizz Air bude musieť linku zrušiť. Práve tak je myslený nadpis blogu: že ako akcionár leteckej spoločnosti by som mal dotyčného ešte viac v zuboch, než ho mám v tejto chvíli. Honiť si ego mohol na pešiakoch v armáde, ak bol skutočne jej súčasťou. Tam sa to, napriek morálke a zdravému úsudku, považuje za „normálne“ (nie je). Alebo si na to nájsť iné možnosti. Zákazníci, ktorí ho živia (aha), mu to večne tolerovať nebudú.
Fakt je, že môj košický kamarát z čias mojej práce pre korporáciu v tomto meste, ma pred tým,
ako funguje bezpečnostná kontrola v Košiciach, varoval.
Košické letisko sa už vraj stihlo presláviť tým, že sa tam dejú „neštandardné“ veci. Tak či onak, s tým, že mi niekto bez opýtania a výstrahy vydrbe do koša prázdnu fľašu a prázdny zálohovaný obal, za ktorý som zaplatil – s tým by som aj tak asi nebol kalkuloval. Mojou chybou bolo, že som sa na niečo podobné lepšie nepripravil, psychicky nenaladil. Býval by som si tak ušetril krok, kedy som sa ku kontrole vrátil – mohol som sa rozčúliť a vyhádať si to hneď na mieste. Pretože prišlo by k tomu, ako sa poznám, tak ako tak. 😀
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
