Trestný čin vydierania: ako brutálne sa spoločnosť môže mýliť
Andyho svet

Z obchodu trestný čin a z páchateľov zla zasa obete. Slovensko naše zlaté…

Niekedy mám dojem, že verejnosť – prinajmenšom tá slovenská, no a tá jediná ma skutočne zaujíma – si niekedy brutálne pletie pojmy s dojmami. Totiž zamyslel som sa nedávno nad takou zvláštnou záležitosťou, akou je trestný čin vydierania. A nedá mi nenapísať, že nám musí naozaj pekne drbať.

Trestný čin vydierania trestáme sadzbou

v rozpätí od dvoch rokov po doživotie. V tomto štáte teda najvyšší legislatívou prípustný trest hrozí tomu, kto “iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel… a spôsobí (týmto konaním) škodu veľkého rozsahu“. Čím sa myslí škoda vo výške minimálne € 1.330.

Aby bolo jasné: nejdem špekulovať nad primeranosťou trestných sadzieb. Že považujem tie slovenské v mnohých prípadoch za nezmyselné až choré – nad tým už som sa zamýšľal v článku o prostitúcii. Tento blog sa chce zapodievať faktom, že nám akosi uniká podstata. V prípade skutku nazývaného trestný čin vydierania sme si my, Slováci fascinujúcim spôsobom zamenili skutočného vinníka a páchateľa hriechu v jednom za obvineného/stíhaného.

Totálne nám unikol fakt, že v prípade vydierania nie vydierač – ale naopak ten

kto je vydierateľný, je tým skutočným zlosynom!

Jednoznačne v očiach Boha (osudu, karmy, anjela strážneho… doplň si podľa ľubovôle), niekedy, avšak pomerne zriedkavo v očiach uvažujúceho človeka – ale, žiaľ, nikdy v očiach slovenského zákona. A to je celé zlé, postavené na hlavu.

Veď zo strany vydierača ide o jednoduchý obchod. Vydierač má informáciu o vydieranom a tú mu ponúka na predaj. Je na vydieranom, aby zvážil, či je cena primeraná hodnote informácie. Ak vydieraný usúdi, že informácia nemá takú váhu, aby mu jej kúpa stála za ponúkanú cenu, na obchod nepristúpi. Vydierač má smolu – nezarobí. Je na ňom, ako s predmetnou informáciou ďalej naloží. Ak vydieranému skutočnosť utajenia (prinajmenšom dočasného, ako tomu spravidla býva) za ponúkanú sumu stojí, pristúpi na obchod a informáciu si kúpi. Čo je na tom zlé…?

Niečo predsa.

Lenže nie je to samotný trestný čin vydierania

Je to tá veľmi smutná a/alebo nemorálna skutočnosť, že vôbec existuje informácia, ktorou je niekoho možné vydierať. Pretože práve táto skutočnosť svedčí o tom, že niekto nejaký spôsobom zhrešil – nech už tento výraz vnímame akokoľvek. (Vôbec nemusí mať striktne náboženský kontext.)

Niekto urobil niečo alebo koná tak, že je to:

  • prinajmenšom neslušné;
  • v horšom prípade amorálne;
  • v najhoršom alebo aspoň v jednom z najhorších prípadov protiprávne, nezákonné.

(Postupnosť som, samozrejme, stanovil len a len podľa možného oficiálneho postihu. Nie podľa morálnych kritérií či podľa vážnosti výčitiek svedomia. Pretože tieto škály by sa pravdepodobne diametrálne líšili. Bohužiaľ. Čo svedčí o úbohej úrovni vyspelosti spoločnosti.)

A má potrebu tajiť to či skrývať. Naproti tomu vydierač chce svojím spôsobom

len odhaliť toto zjavne nesprávne konanie

alebo konanie, s ktorým sa spoločnosť nestotožňuje. A to by v princípe malo byť správne, možno dokonca až oceňované. Nie trestané ako je tomu práve v prípade vydierania sťaby trestného činu.

Ak robím niečo, čo mám potrebu tajiť a skrývať – niečo na tom dosť zjavne nie je v poriadku. Pokým by išlo iba o niečo, čo sa verejnosti nepáči (napr. promiskuitné správanie či cudzoložstvo) a ja v tom napriek všetkému chcem pokračovať, môžem sa vzchopiť, mať gule na to priznať, že konám nepekne a žiť s opovrhnutím okolia. Lebo s tým sa žiť dá, nemusím sa kvôli tomu nechať vydierať. Ak mám na to žalúdok, môžem – ako sa hovorí – prosto “mať v piči”.

Keď však ide o niečo, za čo by mi hrozil akýkoľvek postih (trest, pokuta, väzenie), musím si vedieť porovnať a zvážiť, aká cena je pre mňa primeraná za to, že sa postihu vyhnem. A túto cenu vydieračovi, ktorý mi ponúkol obchod, zaplatiť. Pretože nie ten,

kto koná trestný čin vydierania (vydierač) je tým zlým.

Tým skutočne zlým je vydieraný – ten, kto vykonal alebo koná niečo zlé, za čo mu hrozí a možno aj skutočne patrí – z morálneho či z iného hľadiska – postih.

Môj osobný postoj je ten, že všetko sa raz prevalí. Každá pravda, každý fakt a teda aj každé konanie raz vypláva na povrch. Vydierač sa vlastne len snaží sám pre seba vyťažiť niečo z faktu, že existuje niekto vydierateľný, kto má prostriedky na to, aby si kúpil ešte nejaký čas. Kým sa skutočnosť tak či tak dostane na povrch.

Inteligentný vydierateľný človek zrejme neexistuje

Nie preto, lebo koná zlo tak, že to nikdy nikto neodhalí. (I keď aj také prípady zrejme existujú.) Ale preto, lebo skutočne inteligentný človek si uvedomí práve to, že aj ak pristúpi ako “obeť” na trestný čin vydierania a zaplatí, ide o obchod dočasný. A taký obchod je len málokedy (možno za istých špecifických okolností) hodný zaujímavejšej sumy.

A čo sa zákona týka? Nuž, ono je podstatne jednoduchšie trestať vydieračov než tých skutočne zlých a teda vydieraných. Už len z toho titulu, že tých, ktorí páchajú trestný čin vydierania, je nepomerne menej než tých, ktorí vykonali či konajú zlo a teda sami seba (!) urobili vydierateľnými. A tiež dokázať niekomu samotné vydieranie je spravidla omnoho jednoduchšie než dokázať vydieranej “obeti” spáchanie niečoho zlého.

Ekonomika slovenského štátu je postavená na kapitalistických princípoch. Pritom je však vydieranie už druhým príkladom toho, ako naša legislatíva bráni a bojuje s obchodnými princípmi – ktoré sú vlastne podstatou kapitalizmu.

Prvý, s ktorým som mal dočinenia aj reálne a teda technicky, je už zmienené kupliarstvo. A druhým, nad ktorým sa iba filozoficky zamýšľam, je

trestný čin vydierania ako forma obchodu.

Pretože práve a iba tým vo svojej hlbokej podstate je. Samozrejme, pokým sa bavíme o vydieraní za finančnú odmenu alebo za iný hmotný prospech. Nesmie byť hrozené násilím, únosom atď. a ani k ničomu podobnému počas celého procesu nesmie zo strany vydierača prísť. Pretože vtedy už nejde o vydieranie, ale o násilie. A to je niečo, či je mi z hĺbky duše natoľko odporné, že o tom nechcem ani len písať. (A že som už písal o iných chujovinách…)

Na záver dodám ešte faktickú poznámku, nevyhnutné právne krytie. Pretože aj so “slobodou slova” sa to na Slovensku zasa príliš nepreháňa a človeka bez servítky pred ústami je tento štát schopný (žiaľ, aj ochotný) stíhať za všeličo.

Mojím textom nenavádzam na trestný čin vydierania

Iba sa zamýšľam nad tým, akým hlúpym národom sme a ako trestáme bielu stranu veci, pričom by sme mali keď už trestať tú čiernu.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Médiá mi prisúdili titul "guru erotického priemyslu na Slovensku". Po bezmála 20-ich rokoch pôsobenia v oblasti zábavy skutočne viem o tejto brandži prvé aj posledné. Som označovaný tiež za "priekopníka", "znalca" a "odborníka" na sexbiznis a všetko súvisiace. Okrem toho sa však považujem aj za blogera a tak trocha za spisovateľa. Píšem od strednej školy. Nakoľko vysvitlo, že ma to nielenže baví, ale som v tom aj kurva dobrý - robím to teraz na zákazku. Stal som sa excelentným copywriterom za rozumné náklady, pretože ma to nemusí živiť a stále to vnímam ako platené hobby. Ergo som človekom, ktorý vie nielen o čom píše, ale hlavne ako to napísať tak, aby si to ty ako čitateľ na internete vôbec našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *