Kupliarstvo ako forma legálneho podnikania v kapitalistickom zriadení
Slovenský svet erotiky

Chcem byť kupliarom! Navyše chcem byť na to hrdý a chcem z toho odvádzať daň *

Zamyslenie sa bývalého (a snáď budúceho) kupliara a odborníka na erotický priemysel nad tým, prečo by v modernom demokratickom a hlavne kapitalistickom štáte malo byť kupliarstvo legálnou formou podnikania.

Som jedným z mála ľudí na Slovensku, ktorí sa nehanbia za fakt, že pracujú v erotickom priemysle. Naopak: vždy som sa k tomu hlásil a pod moju prácu som sa od začiatku môjho pôsobenia (2002) “podpisoval” vlastným menom a mojou tvárou.

Prevádzkoval som kupliarstvo, chcem ho prevádzkovať

a chcem byť na moju činnosť hrdý!

Na začiatok si urobme jasno v dvoch veciach. Po prvé, že v celom mojom texte (ako aj v podnikaní) ide o prostitúciu ženskú (lebo existuje ešte mužská a, žiaľ, aj detská) a dobrovoľnú. A teda o nič, čo by sa čo i len zo vzdialene podobalo niečomu ako je obchod s bielym mäsom. (Viem, že by sa eventuálne dalo diskutovať aj o tom, či prostitúcia všeobecne vôbec môže byť dobrovoľnou. Neochvejne tvrdím, že môže. A na podklade mojich v tejto chvíli 18-ročných skúseností zo sexbiznisu si dovolím prinajmenšom pre účely tohto textu žiadať o akceptovanie tohto faktu.) A po druhé, že z titulu definície činností nazvaných”kupliarstvo” a “pasáctvo” ide o dve diametrálne rozdielne povolania. Keď aj pracujú s tým istým artiklom.

Kupliar je človek, ktorý “aranžuje alebo sprostredkuje erotické stretnutia za províziu”. Na rozdiel od nich “pasáci vyvíjajú na prostitútky nátlak, aby sa (vôbec) prostituovali a/alebo aby z prostitúcie odovzdávali značnú časť (výťažku). Pasáci použitím násilia, psychickou manipuláciou a príležitostne i za pomoci drog vytvárajúcich závislosť udržiavajú prostitútky v stave závislosti.”

Citáty sú z wikipedie.

Teraz maximálne stručne na tému

morálnosť prostitúcie, z ktorej kupliarstvo priamo vychádza.

Pretože práve morálnosť je asi najčastejšie diskutovaným atribútom prostitúcie. Prostitúcia, o ktorej píšem a s ktorou som kedy mal a chcem mať dočinenia, je činnosťou absolútne a explicitne dobrovoľnou. Jej stručnou definíciou je niečo ako “dobrovoľný sexuálny akt medzi dvoma svojprávnymi osobami za vopred dohodnutých a obojstranne úplne akceptovaných podmienok”. Prostitútka, s ktorou mám spolupracovať, sa musela a musí v plnej miere sama rozhodnúť prostituovať sa. Musela ma sama osloviť so záujmom o spoluprácu.

Môže sa vôbec niekto sám a dobrovoľne rozhodnúť prostituovať sa? Takže… Budem vychádzam z toho, že ako čitateľ/ka patríš do takej tej tzv. strednej triedy. Resp. že nepatríš do triedy ľudí, ktorí nemusia doslova nič. Ktorí majú majetok a zázemie také, že keď sa zobudia, majú absolútne a 100 %-ne neobmedzený výber toho, čo budú robiť. V tom zmysle, že ak v ten deň či v ten rok majú chuť výlučne iba ležať v posteli a škrabkať sa na venušinom pahorku alebo na semenníkoch, nič im v tom nebráni.

Tým pádom si na tom presne rovnako ako prostitútka: skôr či neskôr

prosto MUSÍŠ vstať z postele a vykonať nejakú činnosť,

ktorá vygeneruje zisk, potrebný na tvoju obživu. Aký rozdiel je v tom, či “len” musíš ísť na katedru a prednášať o tom, v čom si svetovo uznávaným odborníkom a medzi tým, že “musíš” ísť na sexprivát a rozťahovať nohy? V oboch – a aj vo všetkých ostatných – prípadoch jednoducho a prosto MUSÍŠ. Inak zdochneš od hladu a to úplne bez najmenšieho ohľadu na to, či si držiteľom Nobelovej ceny za fyziku alebo si profesionálnou spoločníčkou.

“Ľudská dôstojnosť” je častým argumentom proti prostitúcii

Ťažko posúdiť, či je dôstojnejšie prostituovať sa alebo ručne čistiť zvyšky cudzích exkrementov z toaletných mís. Upratovačka verejných záchodov by sa zrejme neprostituovala rovnako ako by prostitútka nebola ochotná čistiť radšej toalety. Keď by za to aj mali dostávať rovnakú mzdu. “Ľudská dôstojnosť” je teda zrejme hľadiskom výrazne individuálnym. Z toho dôvodu by možno nemala pri posudzovaní morálnosti prostitúcie zohrávať zvlášť veľkú rolu. Je to výrazne psychologická záležitosť podobne ako napr. vlastná sebaúcta: čiže extrémne ťažko (ak vôbec) stanoviteľná a merateľná hodnota…

Branie podielu zo zisku z prostitúcie, ktorého sa “dopúšťa” sprostredkovateľ prevádzkujúci kupliarstvo, je ďalším atribútom posudzovania prostitúcie. Prostitúcia je práca. Máloktorá práca na svete funguje tak, že jej vykonávateľ dostane vo forme odmeny nejakých pomyselných 100 % jej “hodnoty”.

Na jednej strane nepovažujem za jednoduché stanoviť samotnú “hodnotu práce”. Z hľadiska prípravy na vykonávanie povolania je na tom prostitútka podobne ako napr. stavebný robotník. Ergo na to, aby svoju službu mohla poskytnúť, potrebovala venovať štúdiu či príprave na výkon práce rovnaké množstvo času: nulové. Stačí mať relatívne zdravé ruky, nohy – a v prípade kurvy ešte ústa. I keď aj bez tých by to šlo. Prečo je potom

práca stavebného robotníka hodnotená zlomkom taxy prostitútky?

Zrejme to stanovil trh. Tomu sa hovorí aj kapitalizmus. (I keď za socializmu alebo za toho pokusu oň napr. v bývalom Česko-slovensku tomu nebolo inak.)

Na strane druhej každá práca potrebuje nejaké zázemie, väčší či menší manažment. A ten nemôže pracovať zadarmo. Venuje totiž manažovaniu svoj čas a ten musí byť zaplatený. Takmer nulovú mieru potreby sprostredkovateľských a/alebo manažérskych služieb vyžadujú latino-americkí robotníci v USA, ktorí (poznáme to z amerických filmov) stoja na verejne známych miestach, kam ich chodia najímať na spravidla jednodňovú prácu priami zamestnávatelia. A rovnako pouličné šľapky, ktoré stoja na podobne verejne známych miestach, na ktoré si chodia spomedzi nich vyberať jednoduchého a okamžitého sexu chtiví zákazníci. Toto je najnižšia úroveň poskytovania (pracovných) služieb, ktorú si dovolím nazvať najprimitívnejšou a z hľadiska jej poskytovateľa aj najmenej výnosnou.

V prípade, že chce stavebný robotník získať slušne platené pracovné miesto a/alebo dlhodobejšiu zákazku a/alebo bezpečné a priaznivé pracovné podmienky, vyhľadá sprostredkovateľa. Pracovnú agentúru, developera, živnostníka s kontaktmi a s organizačnými schopnosťami. Iným slovom “šéfa”.

V prípade, že chce prostitútka pracovať v pokoji a v bezpečí a/alebo chce získať s pracovným miestom aj trvalé bývanie a/alebo chce svoje služby poskytovať len overenej/relatívne serióznej/lukratívnej klientele, rovnako vyhľadá sprostredkovateľa. Človeka s bytom na prenájom, ktorému nevadí, že sa v nehnuteľnosti v jeho vlastníctve budú poskytovať sexuálne služby. Alebo človeka s kontaktmi, ktorý jej bude priamo dohadzovať klientov a zabezpečí potrebný servis. Alebo človeka s organizačnými schopnosťami, ktorý dokáže zariadiť veci tak, aby prostitútka mala dostatok zákaziek. Iným slovom kupliara. (Alebo všetko vymenované stelesnené v jednej osobe. Práve to bol môj prípad z minulosti, kedy som kupliarstvo prevádzkoval.)

Inou témou je primeranosť výšky provízie za sprostredkovanie, za manažérsku činnosť – v tomto prípade za kupliarstvo. Tu sa však môžeme vrátiť na začiatok tohto blogu.

Tam som vysvetlil rozdiel medzi kupliarstvom a pasáctvom

A ten je práve aj v inkasovanej provízii. Zatiaľ čo tá kupliarova je primeraná okolnostiam, nákladom, zvyklostiam atď., tá pasákova je likvidačná. Často doslova.

(Slušný a/alebo rozumný) kupliar chce s prostitútkou spolupracovať dlhodobo. Pasákovi stačí vyžmýkať z kurvy posledný cent a je mu jedno, akou formou to docieli. Pokojne jej stiahne 90 % zárobku vo forme provízie (nech už mu to prostitútka umožní pre akúkoľvek príčinu) a za zvyšok jej predá drogu, závislosť na ktorej v nej on sám vytvoril alebo ju v nej aspoň udržiava či podporuje. Až (ani nepíšem “keď” alebo “ak”, pretože je to prakticky nevyhnutné) takáto prostitútka skolabuje, nájde a “vytvorí” si ďalšiu z nejakej vhodnej obete.

Apropo, dúfam, že po tomto objasnení je už prinajmenšom rozdiel medzi kupliarom (kupliarstvom) a pasákom (pasáctvom) jasný. Resp. že je viac ako nespochybniteľné, že medzi nimi rozdiel je a že je markantný. Je to dosť dôležité na pochopenie podstaty môjho blogu. Na pochopenie toho, prečo môže byť úplne alebo aspoň relatívne v poriadku, chcieť byť kupliarom.

Múdry národ nastaví pravidlá pre fungovanie prostitúcie

a pre jej manažovanie ergo pre kupliarstvo. Nastaví systém a percentá zdaňovania celej tejto činnosti. Robia to tak viaceré štáty západnej Európy. Hlúpy národ s negatívnym myslením (slovenský) kriminalizuje (aj) podobné spoločensky nevyhnutné a nikdy nevymierajúce činnosti a trestá ich. Do istej miery tým dosahuje rovnaký efekt: finančný zisk pre štát. Ale iba v zlomkovom množstve oproti realite a oproti tomu, čo by bolo možné. Ako konkrétny reálny príklad uvediem ten môj.

Z mojej činnosti kupliara mi bol preukázaný zisk vo výške cca 20 tisíc eur. Finančný trest mi senát stanovil vo výške € 3.000. Jeho výšku sudca vysvetlil porovnaním s 20 %-nou daňou z príjmu, ktorú by som

za podmienky eventuálnej legálnosti môjho podnikania bol odviedol.

Samozrejme, že ten dokázaný obrat bol iba zlomkom obratu, ktorý som činnosťou kupliara za 12 rokov skutočne urobil. Za ten zvyšok som zaplatil “daň spoločnosti” vo forme obmedzenia mojej životnej slobody.

Ja však DAŇ vo výške obvyklej a/alebo aktuálnej sadzby CHCEM TOMUTO ŠTÁTU ODVÁDZAŤ. Chcem platiť hotovosťou namiesto obmedzovania mojej slobody. S ktorým má štát a teda aj ty zbytočné ďalšie náklady a ktoré nikomu nič neprináša. (Skôr naopak – a to je zasa osobná skúsenosť, avšak to už je námet na úplne iný blog.) Budem platiť rád a budem to robiť čestne a transparentne.

Okej, úplne na rovinu: natoľko čestne a transparentne budem za akýchkoľvek okolností platiť dane resp. priznávať základ na ich výpočet, nakoľko čestne a transparentne bude štát s týmito peniazmi hospodáriť. Som presvedčený o tom, že veľmi podobne to vníma a realizuje majoritná časť prevažne podnikajúcich Slovákov.

No a pri tomto všetkom už nevidím žiadny

dôvod na to, nebyť hrdým na výkon povolania s názvom kupliarstvo.

Ak ho budem vykonávať slušne, seriózne, bez najmenšej stopy nátlaku, manipulácie, zneužívania či koristenia – presne tak, ako som to robil kedysi. Lebo ja osobne som za žiadny podobný atribút stíhaný nebol.

Bol som súdený a trestaný za to, že SOM MAL FINANČNÝ PROSPECH (z nejakého podnikania). Lenže to je v mojich očiach, ako už som to zmienil vyššie, prosto kapitalizmus. Mohli a mali by teda platiť kapitalistické princípy.

Ak ťa téma “kupliarstvo” zaujala či zaujíma, tak na tejto linke si môžeš prečítať veľmi zaujímavý text na podobnú tému v angličtine. Google translator ho vie preložiť dostatočne na jeho úplné pochopenie v prípade, že tvoja znalosť tohto jazyka na to nepostačuje.

* Finálna poznámka: samozrejme, že celý tento text je v hlbokej podstate len takou mojou fikciou. V žiadnom prípade neschvaľujem trestný čin kupliarstva tak, ako ho definuje aktuálne slovenské zákonodarstvo – a už vôbec naň nikoho nenavádzam. Nie je mojou ambíciou snažiť sa meniť legislatívu. Napriek vedomiu, že štátu, ktorý je mojou domovinou, zbytočne a hlúpo (!) uteká množstvo peňazí z potenciálnej daňovej povinnosti kupliarov aj prostitútok samotných.

Môj blog mal len ukázať, že existuje aj

iný pohľad na činnosť s názvom “kupliarstvo”.

Že všetko nie je čierno-biele a že čo nie je legálne, nemusí byť automaticky nevyhnutne zlé. Ale stále je to len môj súkromný názor.


Titulné foto je z dielne Dávida Mahúta, modelom je (drzo) moja vlastná maličkosť.

Médiá mi prisúdili titul "guru erotického priemyslu na Slovensku". Po bezmála 20-ich rokoch pôsobenia v oblasti zábavy skutočne viem o tejto brandži prvé aj posledné. Som označovaný tiež za "priekopníka", "znalca" a "odborníka" na sexbiznis a všetko súvisiace. Okrem toho sa však považujem aj za blogera a tak trocha za spisovateľa. Píšem od strednej školy. Nakoľko vysvitlo, že ma to nielenže baví, ale som v tom aj kurva dobrý - robím to teraz na zákazku. Stal som sa excelentným copywriterom za rozumné náklady, pretože ma to nemusí živiť a stále to vnímam ako platené hobby. Ergo som človekom, ktorý vie nielen o čom píše, ale hlavne ako to napísať tak, aby si to ty ako čitateľ na internete vôbec našiel.

One Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *