Košickí policajti sú pre exBratislavčana vzorom aktívnej práce s chodcami
Bratislavčan v Košiciach

Košickí policajti ako stelesnenie aktivity

Nadobúdam pocit, že košickí policajti majú trocha väčší reálny záujem o bezpečnosť premávky než tí bratislavskí. Za 37 rokov (!) života v hlavnom meste sa mi stalo možno dva- či trikrát, že by ma AKO CHODCA býval zastavil príslušník či už bývalej Verejnej bezpečnosti (áno, ešte si ju pamätám) alebo terajšieho Policajného zboru.

Že by ma bol zastavil s nejakou pripomienkou alebo priamo s napomenutím.

To košickí policajti ma oslovili už dvakrát

za cca rok a pol môjho života na východe. Vždy milo a slušne, rovnako ako sa ja chovám k nim (o tom viac o niečo nižšie), ale predsa.

Aktuálne nevlastním auto a keďže chodci sú – aspoň podľa mojich skúseností – pokutovaní naozaj vzácne, po tejto stránke som z obliga. Išlo preto zakaždým iba o upozornenie.

Jasné, že zakaždým o upozornenie na to, že „prechádzať cez cestu treba na zelenú“. Nuž, zrejme

rovnako ako košickí policajti ani žiadni iní

by nepochopili a/alebo neakceptovali môj názor a presvedčenie, že semafory majú pre chodcov len orientačný charakter či funkciu. Pretože nikde (v zákone) nie je, aspoň pokiaľ je mi známe, uvedené, že by som ako chodec smel prechádzať cez cestu iba po priechode pre chodcov. Ergo kúsok od križovatky môžem križovať cestu len a len na podklade vlastného uváženia a zdravého rozumu.

Prečo by som potom vyslovene nesmel prejsť cez križovatku na červenú, keď široko-ďaleko nevidno ani najmenší pohyb žiadneho motorového dopravného prostriedku? V takom prípade na vlastné riziko, prirodzene.

Na prvý prípad vyhrešenia si už úplne detailne nespomínam. Pri tom druhom sme ruka v ruke s vtedajšou priateľkou kráčajúc po Hlavnej z dolného konca na horný križovali Bačíkovu ulicu. A tá je jednosmerná, čiže na to, aby chodec cez ňu prešiel bezpečne, ani netreba vykrúcať krk do oboch strán. Stačilo dôkladne sa pozrieť – v našom konkrétnom prípade – doľava a buď ísť alebo počkať. Práve tu nás však košickí policajti hneď za križovatkou oslovili so zmienenou výhradou k nášmu štýlu pohybu (červený panáčik na semafore stál práve v pozore). Urobili to slušne a

slušne aj ja jednám s policajtmi – nielen košickými.

Párkrát ma to za volantom ušetrilo od platenia pokuty. Ak chceš aj ty vedieť, ako sa vyhnúť tomu, aby ti košickí policajti (či akýkoľvek iní, samozrejme) naparili pokutu, prečítaj si môj starší blog s tipom, ako neplatiť pokuty (najlepšie vôbec žiadne).


Ilustračná fotografia (na ktorej skutočne sú síce košickí policajti – i keď tí mestskí) je z dielne môjho dobrého kamaráta, košického fotografa Dávida Mahúta.

Ako autora tohto webu ma môžeš vidieť optikou podľa tvojej vlastnej voľby. Ak budeš chcieť, uvidíš zdanlivo arogantného, výrazne potetovaného a holohlavého grázla. Médiami titulovaného guruom erotického priemyslu a za jednu jeho zložku kedysi dokonca stíhaného. Dá sa však vidieť vo mne aj pokorného a duchovne založeného človeka s nadhľadom, žijúceho podľa karmických princípov. Konajúceho s presvedčením, že každý je strojcom vlastnej spokojnosti a že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. Ašpiranta na Kňazovického plaketu za 100 bezplatných darovaní krvi a to iba na Slovensku. Chlapa komunikujúceho na vysokej úrovni - keď aj bez servítky pred ústami, šikovného "textára" - blogera, copywritera a tak trocha aj spisovateľa. Človeka, ktorý vlastný voľný čas venuje zachráneným psíkom, hľadajúcim adopciu… Voľba uhla pohľadu - tak ako podľa môjho osobného presvedčenia všetkého v živote - je len a len na tebe. A maj na pamäti, prosím, že tvojím výberom hovoríš niečo aj sama/sám o sebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *