Košickí policajti sú pre exBratislavčana vzorom aktívnej práce s chodcami
Bratislavčan v Košiciach

Košickí policajti ako stelesnenie aktivity

Nadobúdam pocit, že košickí policajti majú trocha väčší reálny záujem o bezpečnosť premávky než tí bratislavskí. Za 37 rokov (!) života v hlavnom meste sa mi stalo možno dva- či trikrát, že by ma AKO CHODCA býval zastavil príslušník či už bývalej Verejnej bezpečnosti (áno, ešte si ju pamätám) alebo terajšieho Policajného zboru.

Že by ma bol zastavil s nejakou pripomienkou alebo priamo s napomenutím.

To košickí policajti ma oslovili už dvakrát

za cca rok a pol môjho života na východe. Vždy milo a slušne, rovnako ako sa ja chovám k nim (o tom viac o niečo nižšie), ale predsa.

Aktuálne nevlastním auto a keďže chodci sú – aspoň podľa mojich skúseností – pokutovaní naozaj vzácne, po tejto stránke som z obliga. Išlo preto zakaždým iba o upozornenie.

Jasné, že zakaždým o upozornenie na to, že “prechádzať cez cestu treba na zelenú”. Nuž, zrejme

rovnako ako košickí policajti ani žiadni iní

by nepochopili a/alebo neakceptovali môj názor a presvedčenie, že semafory majú pre chodcov len orientačný charakter či funkciu. Pretože nikde (v zákone) nie je, aspoň pokiaľ je mi známe, uvedené, že by som ako chodec smel prechádzať cez cestu iba po priechode pre chodcov. Ergo kúsok od križovatky môžem križovať cestu len a len na podklade vlastného uváženia a zdravého rozumu.

Prečo by som potom vyslovene nesmel prejsť cez križovatku na červenú, keď široko-ďaleko nevidno ani najmenší pohyb žiadneho motorového dopravného prostriedku? V takom prípade na vlastné riziko, prirodzene.

Na prvý prípad vyhrešenia si už úplne detailne nespomínam. Pri tom druhom sme ruka v ruke s vtedajšou priateľkou kráčajúc po Hlavnej z dolného konca na horný križovali Bačíkovu ulicu. A tá je jednosmerná, čiže na to, aby chodec cez ňu prešiel bezpečne, ani netreba vykrúcať krk do oboch strán. Stačilo dôkladne sa pozrieť – v našom konkrétnom prípade – doľava a buď ísť alebo počkať. Práve tu nás však košickí policajti hneď za križovatkou oslovili so zmienenou výhradou k nášmu štýlu pohybu (červený panáčik na semafore stál práve v pozore). Urobili to slušne a

slušne aj ja jednám s policajtmi – nielen košickými.

Párkrát ma to za volantom ušetrilo od platenia pokuty. Ak chceš aj ty vedieť, ako sa vyhnúť tomu, aby ti košickí policajti (či akýkoľvek iní, samozrejme) naparili pokutu, prečítaj si môj starší blog s tipom, ako neplatiť pokuty (najlepšie vôbec žiadne).


Ilustračná fotografia (na ktorej skutočne sú síce košickí policajti – i keď tí mestskí) je z dielne môjho dobrého kamaráta, košického fotografa Dávida Mahúta.

Krátkozraký a/alebo zadubený človek vníma holohlavého a potetovaného grázla. Drzého a pôsobiaceho v erotickom priemysle, za čo bol dokonca stíhaný. Inteligentný človek s nadhľadom vidí na úrovni komunikujúceho a distingvovane sa vyjadrujúceho blogera a copywritera, píšuceho bez servítky pred ústami. Držiteľa Diamantovej Janského plakety za 80 bezplatných darovaní krvi. Zvoleného a aktívneho zástupcu vlastníkov v bytových domoch, kde vlastní byty. Médiami titulovaného guruom za prínos a angažovanosť - keď aj vo vyslovene háklivej oblasti. Ja sám seba vnímam ako človeka, ktorý žije v hlbokej viere v potrebu dodržiavania karmických zásad. V overenom presvedčení, že každý je strojcom vlastnej životnej spokojnosti. A s pokorou pred tým, že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. No a drzo sa považujem tak trocha aj za spisovateľa. Nakoľko píšem a publikujem už od strednej školy a čiastočne ma to dokonca živí. Ako excelentný copywriter za rozumné náklady viem nielen o čom píšem, ale hlavne ako písať tak, aby to čitateľ na šíravách internetov vôbec našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *