Vzťah, partnerstvo, sex

Budovanie dôvery vo vzťahu. Či dlabať na to, iba ju vyžadovať?!

Témy akou je napr. budovanie dôvery medzi partnermi mám zvlášť rád. Jednak z dôvodu, že vzájomnú dôveru osobne považujem za jeden zo zopár najzákladnejších stavebných prvkov vzťahu ako takého. A tiež preto, že pre mňa samého z titulu háklivej časti mojej bývalej práca a prvkov mojej minulosti nie je ani omylom jednoduché

dôveru vzbudiť či vybudovať. A to zrejme nielen u partnera

Naposledy som – žiaľ, už netuším kde a nemôžem teda uviesť zdroj, ospravedlňujem sa – narazil na toto vyjadrenie: „Ak váš priateľ či priateľka chce ísť von so svojimi priateľmi, ktorých už dlhší čas nevidel/a, čo je na tom zlé? Pevným vzťahom to určite neotrasie. Práve naopak, budete vedieť, že sa ráno alebo v nasledujúci deň vráti do vášho náručia. Ak vám partner neverí, pričom ste mu k tomu naozaj nedali ani jediný dôvod, je možné, že si do vás projektuje vlastnú neveru alebo neistotu.“

Súhlasím, s malou výhradou či s dodatkom.

Nepovažujem za relevantné dôveru vyslovene vyžadovať

Nestotožňujem sa s postojom, že partneri si majú tak nejako automaticky vzájomne dôverovať, lebo… Lebo „dôvera je nevyhnutná“ a podobné kecy.

Dôvera si podľa môjho hlbokého presvedčenia treba zaslúžiť

Myslím si, že iba niekto neskúsený alebo prinajmenšom naivný dôveruje niekomu „len tak“, lebo je to kvázi správne. A preto, lebo do vzťahu – či už partnerského alebo aj toho ľudského – sa „má“ vstupovať s dôverou. To by sme museli žiť v ideálnom, dokonalom svete, kde sú ľudia len dobrí a poctiví. Áno, aj mojím životným postojom je, že

človek žije vo svete, ktorý si vytvára okolo seba on sám

svojim konaním a svojimi postojmi. To však podľa mňa neznamená, že dám po dvoch týždňoch známosti mojej novej priateľke prístup do môjho účtu či kreditku. Do laptopu či do smartfónu áno, pretože ak by som s týmto mal nejaký problém, niečo by za tým zrejme smrdelo. Ale zasa odtiaľ-potiaľ.

Neveriť tomu, že bude všetko okej, keď pôjde moja partnerka bezo mňa večer von, pričom viem kam má v pláne ísť, s kým a kedy sa asi vráti – to by skutočne zaváňalo projektovaním si nejakého vlastného problému do fungovania vzťahu. Lebo neveriť tomu, že sa dá ísť baviť sa s kamarátmi a neurobiť pritom nič, čo by čo len najmenej mohlo partnerovi vadiť, môže iba niekto, kto to sám nedokáže a teda „podľa seba súdi teba“.

Z titulu snahy o budovanie dôvery zatvárať oči

pred tým, že mi moja partnerka nechce povedať, kam ide, s kým, na ako dlho atď., navyše si v rámci prípravy na predmetný večer čerstvo vyholí rozkrok a v kabelke jej zbadám kondóm (ktorý my dvaja pri sexe a ani pri ničom inom nepoužívame), to už je naivné.

Zaváňa to snahou za každú cenu zostávať s niekým, kto sa správa prinajmenšom zvláštne. Len preto, lebo je to vraj údajne podľa niekoho „lepšie než zostať sám“.

Zhrnutie: podľa môjho názoru

dôveru si má partner zaslúžiť, nie vyžadovať ju.

Obaja z dvojice by sa podľa mňa mali snažiť o cielené (napr. ako o tom píšem v tomto blogu v novom okne prehliadača) budovanie dôvery u svojho partnera. Až po istom čase a po adekvátnom množstve skúseností ju môžu navzájom kvázi očakávať či vyslovene vyžadovať. V žiadnom štádiu vzťahu však nie je na škodu z času na čas partnera o trvajúcich

dôvodoch na dôveru niečím konkrétnym presvedčiť.

Tagged: ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *