Existuje jedna, i keď zďaleka nie jediná téma v rámci partnerského spolužitia, ktorá mi vráža špendlík pod necht pri každom jej počutí. A síce “(ne)zasahovanie do súkromia” partnera, inými slovami niečo ako “zachovanie (jeho) diskrétnej zóny”. Čo to, kurva, je? A kde to má hranice?! (Pôvodne publikované 16. 12. 2016)
Nerád by som bol za otravného. Viem, že možno až zbytočne často sa venujem téme dôvery vo vzťahu. V mojich očiach * ani omylom
nie je dôvera k partnerovi niečím samozrejmým.
Niečím, čo by snáď automaticky kráčalo ruka v ruke s nasťahovaním si niekoho do bytu. Na vzájomnej dôvere musia podľa môjho presvedčenia obaja partneri tvrdo makať. Môže trvať roky, kým je dostatočne silná na to, aby vzťahu dávala akú-takú šancu niečo prežiť.
* Myslím tým v očiach inteligentne (1.), relatívne skúseno (2.) a kriticky mysliaceho človeka. Vysvetlivky: (1.) som členom Mensy, úplným debilom teda asi nebudem a (2.) v momente aktualizácie tohto blogu mám 48 rokov a nejakým tým vzťahom som stihol prejsť, tak sa snáď nejaká tá mikro-skúsenosť nalepila.
Otázka, s ktorou sa v tejto súvislosti často stretávam, znie: čo je ešte
budovaním dôvery a čo už je “zasahovanie do súkromia”?
Na jednej strane akceptujem, že partneri skutočne nemusia o sebe vedieť úplne, ale že úplne všetko. Nebudem moju partnerku volať, aby sa prišla pozrieť do kúpeľne, keď si strihám/holím/trhám chlpy z nosa či z uší.
A podobne mi nebude vadiť, ak si ona úpravu obočia, chemický píling tváre (resp. hlavne bezprostredné následky) či trhanie/holenie chĺpkov okolo bradaviek/konečníka (áno, dievčatá a ženy, my VIEME, že to robíte) nechá na čas, kedy budem mimo bytu. Alebo keď aspoň nebudem potrebovať použiť kúpeľňu.
Bez výhrady akceptujem názor, že narúšanie vyššie opísaného skutočne
môže byť niekým vnímané ako zasahovanie do súkromia.
A to dokonca vyslovene kontraproduktívnym, ergo neželaným spôsobom. Pretože sú to veci pomerne nechutné. A vedome si znechucovať partnera nikto normálny nechce. Ale nesmieť poznať partnerkin odomykací vzor smartfónu, heslo na facebook a podobne…? Čo tam, prosím pekne – a tu už som štandardne parádne vytočený, ako to ja občas pri písaní dokážem – potrebuje schovávať?!
Čo ma ešte o partnerovi zaujíma
a čo už fakt, ale že fakt nechcem vedieť.
Naozaj si myslíš, že mám záujem listovať v nekonečných diskusiách mojej priateľky s jej kolegyňou o tom, ako si ich spoločná 50-ročná šéfka mohla obliecť štrikovaný svetrík k sukni? K sukni, ktorú by si navyše vďaka jej dĺžke mohol niekto pomýliť s čelenkou, nájsť ju ležať na zemi?
Zato diskusia s kolegom “drevorubačom, ktorý sa chce páčiť iným drevorubačom” * na tému jeho problémov v posteli s aktuálnou milenkou/partnerkou/manželkou – pričom uvedené možnosti vnímam ako potenciálne rovnako nebezpečné – už by ma veru pekelne zaujímala! Lebo touto témou sa až príliš často začínajú debaty, ktoré sa končia nechcenou a vlastne úplným omylom spáchanou kopuláciou alebo aspoň fellatiom na víkendovom team-buildingu či vianočnom večierku.
A cudzí ejakulát (kdekoľvek) v mojej partnerke sa aj pri najväčšej možnej miere tolerancie len sotva dá nebrať ako zasahovanie do súkromia.
* Nazývam tak chlapov venujúcich hodinu aj viac denne úprave porastu tváre a výberu správneho rámu okuliarov k farbe kára na košeli. Nie v zlom, je to ich voľba. Volám ich tak, lebo to je zasa moja voľba.
Neakceptujem kecy okolo
ochrany “diskrétnej” či ešte lepšie “intímnej” zóny
v zmysle bránenia vstupu do smartfónu, mailu či účtov na sociálnych sieťach. Až príliš veľakrát som videl scenár, v ktorom sa to presne takouto “ochranou súkromia” začalo. Začal sa koniec vzťahu, nie zasahovanie do súkromia, aby teda bolo jasné.
Staršia generácia možno moje nasledovné vyjadrenie nepochopí. Príp. z neho bude vyslovene zhnusená. Ale pre nás mladších a/alebo aspoň priemerne liberálnych je predsa absolútnou
samozrejmosťou nielen výmena slín pri bozkávaní.
Ale v rámci divokejšej sexuálnej aktivity vzájomné púšťanie si či priam pľutie ich väčšieho množstva do partnerových úst. Rovnako ako napr. ničím neobmedzené prehĺtanie pošvového sekrétu alebo ejakulátu (podľa pohlavia a sexuálnej oriantácie).
A pri tomto všetkom, čo spolu robíme v posteli, nám má vadiť, že si náš partner číta naše esemesky?! Napíšem to na plné ústa tak, ako sa mi to sťaby Bratislavčanovi derie z hrdla:
Viem si predstaviť, v akom duchu budú mnohí namietať. Niečo ako že miešam hrušky s jablkami. Trvám však na mojich postojoch. Lebo keď môžem v rámci sexuálnych divočín ochutnať či priam konzumovať partnerov moč, * má mi snáď vadiť, ak si prečíta, o čom – a to “najlepšie” celý večer a priamo vedľa neho na gauči –
četujem s kamarátom, ak ten je opačného pohlavia?
Resp. pohlavia, o ktoré sa v sexuálnom zmysle zaujímam? Kde presne, prosím ťa, je v tom nejaká logika? Často práve četom na témy, ktoré “predsa nemajú partnerovi prečo vadiť, avšak čítať si o nich radšej nemusí, aby nebol nervózny…”, sa to v dnešnej technologickej dobe začína.
* Ale no, úplne na rovinu: naozaj nikdy ti ani len nenapadlo skúsiť to? Ani si si nikdy neprivoňal k jej použitým nohavičkám?
A poznám to veľmi dobre z vlastných skúseností
Viem veľmi dobre, o čom píšem.
Stretol som sa aj s názorom, že vymeniť si navzájom s partnerom prístupy do sociálnych sietí či mailu je porušením dôvery niekoho tretieho. To naozaj?! Údajne preto, že napr.: kamarát sa mi zverí, ako zahol manželke. Moja priateľka si to prečíta v mojom messengeri a zavesí to predmetnej manželke na nos. Lebo je jej kamarátkou alebo sú aspoň v priateľstve na facebooku. A urobí to v rámci tzv. ženskej spolupatričnosti. Alebo jednoducho zo škodoradosti.
Nuž, takto: ak sa mi chce niekto silou-mocou zveriť s podobným tajomstvom, mal by rátať s tým, že už nie som len JA. Už mám rovnocenného
duševne spriazneného partnera a teda sme MY.
Lebo ako samozrejmé sa akceptuje, keď čerstvá rodička a jej ratolesť “my vážime toľko a toľko, my sme kakali v takej a takej konzistencii a farbe, my sme urobili prvý krok do sveta vtedy a vtedy”. Pričom reč je po celý čas len o tej ratolesti, samozrejme. Som presvedčený o tom, že by sa niečo podobné malo akceptovať aj v prípade dvoch ľudí, ktorí (napriek tomu, že štatisticky to vyjde iba polovici z nich)
sú v tejto chvíli odhodlaní prežiť spolu zvyšok života.
Úplne na záver ešte dodám, ako to bývalo u mňa na začiatku vzťahu. V časoch, kedy som o nejaký ešte stál, keďže dnes už mi zoznamovanie absolútne nefunguje a kašlem naň. S budovaním dôvery mojej partnerky začínam JA, nečakám na ňu. To aby som náhodou v niekoho očiach nebol za farizeja, čo má plné ústa praktík, ktoré sám nedodržiava. Jasno a dôrazne to vysvetľujem napr. v blogu o nosných pilieroch vzťahu.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.