Vzťah, partnerstvo, sex

Zasahovanie do súkromia partnera resp. kde vlastne začína nevera

Je jedna, i keď zďaleka nie jediná téma v rámci partnerského spolužitia, ktorá mi vráža špendlík pod necht pri každom jej počutí. A síce “(ne)zasahovanie do súkromia” partnera, inými slovami niečo ako “zachovanie (jeho) diskrétnej zóny”. Čo to, kurva, je? A kde to má hranice?!

Nerád by som bol za otravného a viem, že možno až zbytočne často sa venujem téme dôvery vo vzťahu. V mojich očiach (rozumej v očiach triezvo, inteligentne – áno, skutočne mám tú drzosť nazvať sa tak – a relatívne skúseno uvažujúceho človeka, nakoľko mám 42 rokov a nejakým tým vzťahom som stihol prejsť) ani omylom

nie je dôvera k partnerovi niečím samozrejmým.

Niečím, čo by snáď nejako automaticky kráčalo ruka v ruke s nasťahovaním si niekoho do bytu. Na vzájomnej dôvere musia podľa môjho presvedčenia obaja partneri tvrdo makať a môže trvať roky, kým je dostatočne silná na to, aby vzťahu dávala šancu niečo prežiť.

Otázkou, s ktorou sa v tejto súvislosti často stretávam, znie: čo je ešte

budovanie dôvery a čo už je “zasahovanie do súkromia”?

Na jednej strane akceptujem, že partneri skutočne nemusia o sebe vedieť úplne, ale že úplne všetko. Nebudem moju partnerku volať, aby sa prišla pozrieť do kúpeľne, keď si strihám / holím / trhám chlpy z nosa či z uší. Rovnako ako ju nebudem žiadať, aby mi zaviedla čapík do konečníka, keď už ma hlava bolí tak, že nejaká ružová tabletka či iný sajrajt (v zmysle úprimnej “radosti” mojej pečene pri jeho užití) môžem hltať ako lentilky a hovno z toho.

A nebude mi vadiť, ak si ona úpravu obočia, chemický píling tváre (resp. jeho bezprostredné následky) či trhanie / holenie chĺpkov okolo bradaviek / konečníka (áno, dievčatá a ženy, my vieme, že to robíte) nechá na čas, kedy budem mimo bytu. Alebo keď aspoň nebudem potrebovať použiť kúpeľňu. (Ach, tie moderné byty, kde je kúpeľňa spojená s toaletou – vitaj v mojom svete, kde sa praví chlapi naučili núdzovo použiť kuchynský drez. Pretože aj ja to tak mám v oboch mojich bytoch. Myslím wc v kúpeľni, nie toaletu v dreze.)

Bez výhrady akceptujem názor, že narúšanie vyššie opísaného skutočne môže byť niekým vnímané ako zasahovanie do súkromia a to dokonca vyslovene kontraproduktívnym ergo neželaným spôsobom. Ale nesmieť poznať partnerkin odomykací vzor smartfónu, heslo na facebook a podobne…? Čo tam, prosím pekne (a tu už som zasa štandardne parádne vytočený), potrebuje schovávať?!

Čo ma o

partnerovi zaujíma a čo už fakt, ale že fakt nechcem vedieť.

Naozaj si niekto myslí, že mám náladu listovať v nekonečných diskusiách mojej priateľky s jej kolegyňou o tom, ako si ich spoločná 50-ročná šéfka mohla obliecť štrikovaný svetrík k sukni, ktorú by si navyše niekto mohol pomýliť s čelenkou, nájsť ju niekde ležať na zemi? Zato diskusia s kolegom “drevorubačom, ktorý sa chce páčiť iným drevorubačom” (tak nazývam chlapov, venujúcich minimálne hodinu denne úprave porastu tváre a výberu správneho rámu okuliarov k farbe kára na košeli) na tému jeho problémov v posteli s aktuálnou milenkou / partnerkou / manželkou – pričom uvedené možnosti vnímam ako potenciálne rovnako nebezpečné – už by ma veru pekelne zaujímala! Lebo touto témou až príliš často začínajú debaty, ktoré končia nechcenou a vlastne úplným omylom spáchanou kopuláciou alebo aspoň fellatiom na firemnom víkendovom team-buildingu (aký hlbokomyseľný názov) či vianočnom večierku.

Neakceptujem kecy okolo

ochrany “diskrétnej” či ešte lepšie “intímnej” zóny

v zmysle bránenia vstupu do smartfónu, do mailu či do účtov na sociálnych sieťach.

Staršia generácia možno moje nasledovné vyjadrenie nepochopí. Ale pre nás mladších a / alebo aspoň priemerne liberálnych je predsa absolútnou

samozrejmosťou nielen jemná výmena slín pri bozkávaní.

Ale často dokonca vzájomné púšťanie si či priam pľutie ich väčšieho množstva do partnerových úst. Rovnako ako napr. ničím neobmedzené prehĺtanie pošvových sekrétov či ejakulátu. A pri tomto všetkom, čo spolu robíme v posteli a mnohí aj takmer kdekoľvek inde nám má vadiť, že si náš partner číta naše sms-ky?!

Napíšem to na plné ústa tak, ako sa mi to sťaby bratislavčanovi derie z hrdla:

“Čo nám to už ale že naozaj a úplne jebe?!”

Viem si predstaviť, v akom duchu budú mnohí namietať. Niečo ako že miešam hrušky s jablkami. Trvám však na mojich postojoch. Lebo keď môžem v rámci sexuálnych divočín – a tu konzervatívcom a puritánom dôrazne odporúčam preskočiť nasledujúci kus tejto vety – ochutnať či priam konzumovať partnerov moč (ale no, na rovinu: naozaj ti nikdy ani len nenapadlo skúsiť to?), má mi snáď vadiť, ak si prečíta, o čom – a to “najlepšie” celý večer a priamo vedľa neho na gauči –

četujem s kamarátom, ak dotyčný je opačného pohlavia?

Resp. presnejšie pohlavia, o ktoré sa v sexuálnom zmysle zaujímam? Kde presne, prosím ťa, je v tom nejaká logika? Často práve “medzipohlavným” četom na facebook-u na témy, ktoré “by predsa partnerovi nemali prečo vadiť – ale vedieť o nich či nebodaj priamo ich čítať radšej nemusí, aby nebol nervózny…”, to v dnešnej technologickej dobe začína.

Budem úprimný: veď

poznám to veľmi dobre z vlastných skúseností

z dávnej minulosti. Stretol som sa aj s názorom, že vymeniť si navzájom s partnerom prístupy do sociálnych sietí či mailu je porušením dôvery niekoho tretieho (to naozaj?!). Údajne preto, že: kamarát sa mi zverí, že zahol manželke, moja priateľka si to prečíta v mojom messengeri a zavesí to predmetnej manželke na nos. Lebo je jej kamarátkou alebo sú aspoň v priateľstve na facebook-u a urobí to v rámci (samozrejmej) ženskej spolupatričnosti.

Nuž, takto: ak sa mi chce niekto silou-mocou zveriť s tajomstvom, za ktoré by si zaslúžil nakopať do gulí (netvrdím, že odo mňa), mal by rátať s tým, že už nie som len JA, ale už mám rovnocenného

duševne spriazneného partnera a teda sme MY.

Lebo ako samozrejmé sa akceptuje, že čerstvá rodička a jej ratolesť “vážia toľko a toľko, kakali vtedy a vtedy, urobili prvý krok do tohto skazeného sveta vtedy a vtedy” – pričom reč je po celý čas len o tej ratolesti. Som presvedčený o tom, že by sa niečo podobné malo akceptovať aj v prípade dvoch ľudí, ktorí – napriek tomu, že to štatisticky vyjde iba polovici z nich –

sú v tejto chvíli odhodlaní prežiť spolu zvyšok života.

Trepem snáď nezmysly? Potom prepáč, že som ťa oberal o čas – ja to takto vnímam. Ak je to pičovina, nečítaj viac moje blogy.

Úplne na záver ešte dodám, ako je to u mňa na začiatku vzťahu (Niky, kecám snáď?). S budovaním dôvery mojej partnerky začínam JA, nečakám na ňu. To aby som náhodou v niekoho očiach nebol za farizeja, čo má plné ústa praktík, ktoré sám nedodržiava. Jasno a dôrazne to vysvetľujem napr. v tomto blogu.

Médiá mi prisúdili titul "guru erotického priemyslu na Slovensku". Po bezmála 20-ich rokoch pôsobenia v oblasti zábavy skutočne viem o tejto brandži prvé aj posledné. Som označovaný tiež za "priekopníka", "znalca" a "odborníka" na sexbiznis a všetko súvisiace. Okrem toho sa však považujem aj za blogera a tak trocha za spisovateľa. Píšem od strednej školy. Nakoľko vysvitlo, že ma to nielenže baví, ale som v tom aj kurva dobrý - robím to teraz na zákazku. Stal som sa excelentným copywriterom za rozumné náklady, pretože ma to nemusí živiť a stále to vnímam ako platené hobby. Ergo som človekom, ktorý vie nielen o čom píše, ale hlavne ako to napísať tak, aby si to ty ako čitateľ na internete vôbec našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *