Rád by som začal nejako v tom zmysle, že “… ľudia sa ma ako inteligentného, skúseného človeka so zjavným nadhľadom často pýtajú, …” Lenže nepýtajú sa, nakoľko pôsobím presne opačne – ako typický bratislavský grázel. Musím preto začať inak. Ergo: počas nedávnej údajnej pandémie kovidu prišlo zasa raz * výrazne na pretras kritické myslenie.
* Nestalo sa to ani zďaleka po prvýkrát v histórii ľudstva. Podobné diskusie sa rozpútali v kratšom či dlhšom časovom horizonte po atentáte na JFK, prepuknutí údajnej epidémie aids či po páde newyorských dvojičiek. Ten časový horizont sa, mám dojem, postupne stále skracuje. Možno v priamej úmere so zjednodušovaním šírenia informácií.
Kritické myslenie v tom kontexte, že kto nehltá
najväčšími médiami servírovaný názor (rozumej “zaručené” informácie podané vo forme prispôsobenej akútnym potrebám predkladateľa), ale hľadá zdroje informácií aj inde – je konšpirátorom. Kto si dovolí neísť s názorovým prúdom a nahlas sa zamýšľa, či sa veci skutočne majú tak, ako sú prezentované – šíri hoax.
Čo malo kedysi názov “kritické myslenie”,
je dnes stelesním nepriateľstva voči spoločnosti.
Kriticky mysliaci človek nepasujúci do noriem a predstáv spoločnosti bol a je vytlačený na jej okraj. Vo vlastnom záujme (u)robí lepšie, keď drží hubu. A vôbec nemusí chcieť niekoho o niečom presviedčať. V skutočnosti vlastne ani len nemusí mať na niečo názor. Úplne stačí, keď sa nahlas pýta. Prečo jeden zdroj tvrdí biele, iný čierne a či teda pravda nemôže byť prinajlepšom viac v strede než na ktoromkoľvek (názorovom) okraji. A prinajhoršom možno aj niekde úplne inde.
Existuje podcast (mimochodom, aj ja jeden s názvom “Cukor a bič” plánujem), ktorý si – technicky skôr jeho autorov – vážim a považujem ho v princípe za hodnotný. A hodný vypočutia, keď aj len občasného. Kritické myslenie bolo témou jednej z epizód. A presne tá rozbila moje ilúzie o zmýšľaní tvorcov. Išlo o diskusiu jedného z autorov podcastu s nejakou odborníčkou na niečo – nie je podstatné na čo. Už po cca dvadsiatich minútach počúvania som pochopil, že z pohľadu týchto dvoch ľudí
kritické myslenie má (jedine) ten, kto zastáva ich postoj.
V tomto konkrétnom prípade prípade k problematike pandémie kovidu. Kto má akýkoľvek iný názor, je úplný idiot a zaslúži si ich výsmech. (Keďže obaja sú spoločensky činnými ľuďmi, nepovedali nahlas, že by ich odporca mal žiť na ostrove separovanom od civilizácie. To na margo nadpisu môjho článku.) Inými slovami, kriticky mysliaci človek je ten, ktorý súhlasí s nimi. Ostatní sú len ovcami z debilného stáda.
Nuž, oxymoron ako vystrihnutý zo slovníka. To však tým dvom nesporne vysoko inteligentným ľuďom, ako som ich tak počúval, zjavne ani len zábleskom nezišlo na um.
Ľudia sa ma často pýtajú, ako si vytváram názor na dianie. Akékoľvek. (Už sme si vysvetlili, že sa nikto nepýta – ale dobre to znie.) Takže po prvé.
K spokojnému životu nepotrebujem mať názor
na nič. Alebo takmer na nič. Pre pohodový život potrebujem mať v hlave čo najviac medzičasom už notoricky známych pozitívnych blbín. Mier, pohodu. A tiež opak hnevu, závisti, nenávisti a výčitiek – čo sa často zahŕňa pod jeden pojem “láska”.
A po druhé. Ak silou-mocou názor na niečo mať chcem, poťažmo ak ti mám poradiť, ako na jeho výrazne objektívne vytvorenie… Zamyslel by som sa,
komu predmetné dianie v konečnom dôsledku prospeje.
Odpoveď na túto otázku v majoritne prevažnom percente prípadov dá výrazne tušiť pravdu. Svet sa stal citeľne bezohľadným. V tom zmysle, že človek človeka je schopný pripraviť o život pre pičovinu, napr. pre vec v hodnote dvoch eur. Taktiež spravidla čím bohatší v dnešnej dobe človek je, tým je nenásytnejší. Živým príkladom sú oligarchovia (nie iba tí naši) s ich výkonnými bábkami vo forme politickej špičky.
Keď si človek tieto skutočnosti v hlave uprace, pochopí, že mnou opísaný * spôsob hľadania toho najbližšieho pravde (lebo veď tá i tak nie je čiernobiela) je vlastne tým najlogickejším. Bez ohľadu na akékoľvek subjektívne a/alebo objektívne okolnosti. A bez ohľadu na predmet skúmania.
* Nemám ani zďaleka tú drzosť vydávať ho za môj. I keď vlastne je, nikoho nekopírujem. Ibaže určite nie som jediným, kto k podobnému presvedčeniu dospel.
Preskúmať prospech – to je za mňa kritické myslenie
v praxi. A spravidla podstatou všetkého. Mimochodom, ak so mnou nesúhlasíš, musíš byť úplný idiot. Aby bolo jasné.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
