Už pred mnohými rokmi som hlásal, že môj život je otvorenou knihou pre kohokoľvek, kto je naň zvedavý. Že mi nemá prečo vadiť, keď mi doň po všetkých možných stránkach hocikto vidí – alebo aspoň môže nazrieť, ak chce. Hovorím tomu “transparentný život” a stojím si za tým, že človek, ktorý žije čestne, nemá dôvod na to, mať s niečím podobným akýkoľvek problém.
Roky píšem blogy aj o vlastnom živote. Nikdy som sa netajil tým, s kým chodím či spávam, kde pracujem, čo si myslím a ako sa pozerám sám na seba. Jedinýkrát som na to doplatil – lenže to som vykonával ilegálnu činnosť a z právneho hľadiska odôvodnene som na čas skončil vo vyšetrovacej väzbe. Aj to však v konečnom dôsledku bolo a je cennou životnou skúsenosťou.
Transparentný život je pre mňa spôsobom myslenia
Nevidím význam v tom a nechce sa mi venovať energiu tomu, niečo vo vlastnom živote tajiť či skrývať. Možno som aj týmto divný a toho faktu som si vedomý. Ale mne to tak vyhovuje. “Všetko sa raz prevalí” je jedným z mojich životných mott. Navyše som pohodlný na to, aby som si pamätal vypúšťané klamstvá a musel sa ich potom držať. Za jednoduchšie považujem prosto neklamať a nefabulovať.
Nevidím dôvod na to, aby mi vadilo, že moje okolie a pokojne aj ktokoľvek z opačného konca Slovenska, kto si prečíta moje blogy, vie:
- čím sa živím;
- čo si myslím o aktuálnej vládnej garnitúre;
- nakoľko pravidelnú mám stolicu;
- aké sú moje sexuálne preferencie
- či koľkokrát denne a pri akom obľúbenom porne si honím.
Veď sú to všetko úplne normálne, ľudské veci. Na čo alebo na koho sa mám hrať, pred kým sa mám snažiť vyzerať ružovo – keď som úplne obyčajný, tuctový chlap a moje exkrementy smrdia presne tak isto ako tie prezidentkine?!
Prečo by ma to malo trápiť a prečo by som mal vlastnú energiu investovať do rozčuľovania sa nad tým a do bránenia sa voči tomu, že google či facebook – rozumej ľudia za nimi – presne vedia, o čom sa doma rozprávam s mamičkou či s milenkou, aký televízor plánujem kúpiť, kde a koľko peňazí z kreditky som použil atď.? I keď ten posledný zmienený možno nebol úplne najvhodnejším príkladom.
Ja osobne som odolný voči reklame a
nepreliezam od rána do večera sociálne siete
ako mnohí hlúpi konzumenti. Ktorí doma spomenú hodinky s vodotryskom, facebook si to vypočuje (že nás reálne počúva, o tom netreba diskutovať) a keď mu ich následne ponúkne cez Amazon, hlúpy konzument si ich hneď objedná…
Svet jednoducho nejakým spôsobom funguje, vývoj nikto nezastaví. Nič s tým nespravíme. Sú veci v našich životoch, ktorým sa dokážeme vyhýbať a brániť ak vôbec, tak len po istú dobu. Nakoniec nás dobehnú. Ja sa radšej prispôsobím hneď a namiesto toho, aby som bojoval proti špehovaniu od kadekoho a kadečoho, naučil sa s potenciálnym a možným dohľadom nado mnou a nad nami všetkými žiť. Práve tomu hovorím transparentný život a adaptácia na svet.
Transparentný život neznamená hlúpe predvádzanie sa
Keď odchádzam na víkend na opačný koniec republiky s vedomím toho, že mám
- v kuchyni medzi pohármi schovanú veľkú hotovostnú rezervu;
- v zásuvke v spálni zlaté šperky s drahými kameňmi
- a bývam v novostavbe, ktorá je ledva skolaudovaná, čiže na celej chodbe som zatiaľ úplne sám.
Navyše s vedomím, že zaradenie bytu nemám ani len poistené… No tak nebudem úplná piča a nedrbnem to hneď aj s detailným cestovným plánom a s časom návratu domov na ten facebook. Lebo facebook ako taký to síce vie od momentu, kedy som prvýkrát googlil, aké bude o dva týždne cez víkend počasie v Českom Krumlove. Ale nevie to môj “kolega” z cely vo vyšetrovačke, ktorý sa živí vykrádačkami a ktorý ma na tej sociálnej sieti sleduje. S vedomím, že mám “nejaké tie lóve”. (Všetko čisto hypoteticky a obrazne, aby bolo jasné. V realite nevlastním ani len auto…)
Transparentný život má ešte jednu výhodu
Tým, že o sebe viac-menej všetko “háklivé”, pikantné či kvázi indiskrétne prezrádzam spravidla sám v mojich vlastných blogoch, kradnem vodu z mlyna mojich neprajníkov. Sotva ma totiž niekedy niekto zaskočí alebo mi uškodí prezradením niečoho o mne. Hocikomu. Nie je ako, keď už som o sebe všetko vykecal sám. Takýto “útok” považujem ja osobne za najlepšiu formu obrany. Určite lepšiu ako tajenie a maskovanie niečoho, čo skôr alebo neskôr aj tak spoľahlivo vypláva na povrch. Lebo vypláva.
Mňa baví viesť transparentný život a nedráždiť zbytočne
nikoho k špehovaniu tým, že by som sa snáď (viditeľne) snažil niečo skrývať.
Mnohí sa aj tak úplne MYLNE a nemiestne NARCISTICKY domnievajú, že je na nich niekto zvedavý… No nie je. Napriek faktu, že ako národ máme mentalitu výrazne závistlivú a ani za to tak celkom nemôžeme.
Jasné, že sa na nás s bývalou priateľkou sem-tam pozerali ľudia z ústavu oproti, keď sme si to večer rozdávali v osvetlenom byte pri odostretých závesoch. No a? Ak to nejakého starčeka potešilo… Nám samým tá predstava zahrala na naše exhibicionistické struny a nejakému deduškovi sme tým možno rozžiarili večer. Alebo aj celú starobu. Čiže ako bonus k našim vlastným orgazmom ešte aj dobrý skutok odfajknutý v dennom pláne.
Len tak na okraj: aj na podklade vyššie opísaného
ma o to viac mrzela hlboko zakorenená nedôvera
presne tejto mojej expriateľky voči mne. Ja sám viem, že som jej nikdy neklamal a v ničom – nemyslím to iba sexuálne – som ju počas nášho vzťahu nepodviedol. A ona tomu dodnes neverí. Ale to skutočne iba tak mimochodom, také moje mikroskopické vyliatie si srdiečka, ako sa hovorí. Je to môj blog, tak môžem. 🙂
Posledná poznámka: tento článok odporúčam brať s rezervou a s istým nadhľadom. Má slúžiť na pobavenie, nie ako navádzanie na podobný životný štýl. Pretože mám hlboko niekde, ako žiješ ty – ja píšem o sebe. Ale pozor! Za každým jedným slovom a za každým vyššie vyjadreným postojom si neochvejne stojím.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
