Dôkazy dôvery ako znak skutočného záujmu o vzťah
Vzťah, partnerstvo, sex

“Ak mi neveríš, presviedčať ťa nebudem…”

“… Lebo mi za to nestojíš.” V podstate nadpisom tohto článku a jeho prvou vetou diskutujem sám so sebou, kvázi odpovedám sám sebe na nevyslovenú otázku. Pretože vieš si snáď predstaviť iné vysvetlenie toho, prečo by tvoj partner nemal mať záujem poskytnúť ti nejaké dôkazy dôvery voči nemu? Ak áno, daj mi vedieť.

Budem písať úplne subjektívne. Ja osobne mám za sebou minulosť, v ktorej figurujú isté faktory, pre potenciálnu partnerku nie práve ideálne na vstup do vzťahu so mnou. Tie faktory sú viaceré a ja som si ich vedomý. Na tomto mieste sa nimi nebudem zapodievať, tento text nie je o nich a ak si na ne zvedavá/ý, mrkni napr. tento blog.

Domnievam sa, že každý má na konte nejaký taký faktor, lebo máloktorá svätica či mních má účet na Tinder-i. (Tým sa snažím vtipným spôsobom vyjadriť, že nestoja o zoznamovanie.) K dispozícii teda

zostávame len my, bežní skazení smrteľníci

s našimi hriechmi – súčasnými aj minulými.

Pri zoznamovaní sa vidím dve možnosti. Za prvé: priznať tieto faktory a potom buď dúfať, že budú potenciálnemu partnerovi ľahostajné alebo sa snažiť presvedčiť ho o tom, že mám nárok na reparát. Za druhé: zatajiť ich a nechať ich vyplávať na povrch neskôr (vždy k tomu príde – čítaj tento článok v novom okne). Čo je potom ešte väčší prúser po viacerých stránkach, prirodzene.

Tie moje faktory boli v časoch, keď sme sa s mojou bývalou priateľkou Dominikou pomaly a nič netušiac (lebo sme až cca po pol roku známosti prišli na to, že sa navzájom chtiac-nechtiac namotávame) dávali dokopy, verejne známe. Dobre o nich teda vedeli aj dve jej najbližšie osoby, s ktorými nami ešte nepozorovaný vznik nášho vzťahu na kamarátskej báze konzultovala.

Zúrivo ju odrádzali. Pochopiteľne. Ani najmenej im to nezazlievam. Sú to ženy ergo svojím spôsobom kritickejšie k mužom než my, muži samotní a navyše mali úplnú pravdu. Bol som vyslovene rizikovým partnerom do vzťahu.

Môjmu najostrejšiemu faktoru som osekal pazúriky tým, že som úplne ukončil istú moju zárobkovú činnosť. Nezlučiteľnú s vážnym vzťahom, nech som si dovtedy nahováral čokoľvek. Napriek tomu dodnes musím Dominiku presviedčať, že niečo nie je tak, ako sa jej to možno na prvý pohľad zdá a že by si mala nechať vec vysvetliť aj mnou. Je to niekedy otravné, to áno. Netajím sa tým a Dominika si je toho sama dobre vedomá. 🙂 Ale nevadí mi to. Zastávam totiž dosť ostro postoj, že

partnerovu dôveru si treba reálne zaslúžiť.

Keď aj kvázi denno-denným opakovaním, vysvetľovaním, uisťovaním. Presne preto považujem vyjadrenie typu “Ak mi neveríš, presviedčať ťa nebudem” za čistý alibizmus. Rozhodnúť sa dôverovať niekomu, kto mi nedal dôvod veriť mu, to je v mojich očiach nezmyselný hazard alebo neskúsená naivita. Až keď presvedčím, že je na to dôvod, vtedy som si dôveru zaslúžil a môžem ju očakávať či vyslovene vyžadovať. Viac o tejto téme píšem v tomto blogu (nové okno prehliadača, samozrejme).

Pokým som nepresvedčil a už partnera odbíjam podobným vyjadrením,

nezáleží mi na ňom dostatočne alebo som na to lenivý.

Prípadne už mám v úmysle nejakým spôsobom mu klamať. A to je vlastne všetko to isté.

Isto, že príde štádium, kedy tak nejako získam nárok na partnerovu dôveru. Ale na to musí uplynúť kurva čas a spoločné skúsenosti! Chce to NIEČO (veľké písmo som použil zámerne) spolu prežiť, aby som mohol v prípade nejasnosti oponovať: “Nezaslúžim si snáď tvoju dôveru? Nepresvedčil som ťa ešte, že mi môžeš veriť?” Rôzne prešľapy vrátane tých úplne drobných tento čas radikálne predlžujú. Oprávnene. Tým chcem napísať, že

dôvera k partnerovi by mala stáť na skúsenosti

a nie na rozhodnutí veriť mu. Údajne preto, lebo je to partner, ktorého som si vybral… Aj keď som si ho JA vybral (isto, nikto mi ho nevnútil), má ten človek v mojich očiach nepopierateľné právo na dôkazy dôvery. A ja detto, samozrejme.

Vyžadovať dôkazy dôvery je inteligentné

a svedčí to jednak o skúsenostiach a jednak o tom, že nad vzťahom a nad partnerom uvažujem. Iba “jednoduchší” človek (nechcem ostro hodnotiť) alebo neskúsená naivka verí partnerovi preto, “lebo sa to tak patrí”.


Na vysvetlenie pre toho, kto uvažuje nad významom titulky: tie eskalátory majú byť (chabou) symbolikou behu na dlhú trať, ktorým je budovanie vzťahu. Klišé, viem. A čo?!

Krátkozraký a/alebo zadubený človek vníma holohlavého a potetovaného grázla. Drzého a pôsobiaceho v erotickom priemysle, za čo bol dokonca stíhaný. Inteligentný človek s nadhľadom vidí na úrovni komunikujúceho a distingvovane sa vyjadrujúceho blogera a copywritera, píšuceho bez servítky pred ústami. Držiteľa Diamantovej Janského plakety za 80 bezplatných darovaní krvi. Zvoleného a aktívneho zástupcu vlastníkov v bytových domoch, kde vlastní byty. Médiami titulovaného guruom za prínos a angažovanosť - keď aj vo vyslovene háklivej oblasti. Ja sám seba vnímam ako človeka, ktorý žije v hlbokej viere v potrebu dodržiavania karmických zásad. V overenom presvedčení, že každý je strojcom vlastnej životnej spokojnosti. A s pokorou pred tým, že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. No a drzo sa považujem tak trocha aj za spisovateľa. Nakoľko píšem a publikujem už od strednej školy a čiastočne ma to dokonca živí. Ako excelentný copywriter za rozumné náklady viem nielen o čom píšem, ale hlavne ako písať tak, aby to čitateľ na šíravách internetov vôbec našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *