Princíp svokry - alebo ako ťa nejebne z idiotov
Nezaraditeľné témy

Ide ťa z niekoho trikrát denne jebnúť?!

Väčšina z nás má v živote jedného, tí “šikovnejší” celú hromádku ľudí, ktorých neznášame. Niekedy až tak, že by sme ich najradšej vysťahovali na pustý ostrov. Teda ak by sme im aspoň ten dopriali s vidinou toho, že ich budeme mať raz a navždy z krku.

Mnohým z nás kontakt s týmito ľuďmi spôsobuje, že nervy, ktoré nám títo ľudia robia pri stretnutí či napr. už len pri telefonáte s nimi, musíme ísť vybehať, vymlátiť do sparring-partnera na tréningu či vykopať do vreca na dvore.

Čo je ale v podstate veľmi pozitívny efekt toho, keď nás niekto vytočí či pravidelne vytáča do nepríčetnosti. Lebo si dáme pekne do tela a to nám je bez akejkoľvek diskusie fyzicky veľmi prospešným. Nie je to však riešením dlhodobejším a už vôbec nie definitívnym.

Ja mám finálne

riešenie toho, keď nás niekto zúfalo irituje a rozčuľuje.

Jeho konkrétna idea, koncept ako taký nepochádza z mojej hlavy. To by som sa pýšil cudzím perím a až tak drzým zasa nie som. Inšpirovala ma dobrá

kamarátka, ktorá si ho nazvala: “princíp svokry”.

A je naozaj úplne a totálne jednoduchý. Teda na zapamätanie. Netvrdím, že aj na realizáciu. O čo presne ide?

Aj na tom najväčšom kreténovi v našom živote, čím myslím tú osobu, ktorú úplne najviac a úplne z hĺbky duše neznášame či priam až nenávidíme, sa dá nájsť popri tých

deviatich veciach, za ktoré by sme vraždili aj jedno pozitívum.

Jedna jediná vec – vlastnosť, schopnosť, niečo na správaní či v krajnom prípade aspoň na výzore tej osoby – ktorá ak sa nám aj vyslovene nepáči, tak je aspoň príjemnou a milou. Skúsim konkrétne príklady.

Takmer každá svokra, nech je akákoľvek (a tým myslím naozaj akákoľvek…), vie dobre variť a buď vždy niečo prinesie, keď príde na návštevu alebo z času na čas pozve k sebe na dobrý obed. To nie je zanedbateľné pozitívum. Rovnako každá

svokra, ktorá z celučičkej rodiny neznáša práve a len mňa

(je to záhadou, ale vždy je to tak, však?), má rada svoje vnúčatá. A je preto ochotná postarať sa o ne, keď si chcem s (akýmkoľvek) partnerom: vyjsť konečne večer vo dvojici na víno; zájsť na posraných pár dní dovolenku, na ktorej si skutočne oddýchnem; alebo si to s ním chcem jednoducho iba poriadne rozdať ako v časoch, keď nám ešte po byte žiadne plody našej lásky nebehali.

A práve na túto jedinú vec upriamim celú pozornosť

Vykašlem sa na to ostatné, hodím to za hlavu a neriešim. I keď je jasné, že sa to napíše asi tak kvadriliókrát jednoduchšie než urobí. Zameriam sa na to pozitívum a opakujem si to v hlave ako nejakú mantru či tú najotravnejšiu skladbu od Kylie Minogue, ktorú síce vôbec nemám rád, ale keď ju ráno začujem v rádiu, za toho otca sa jej nezbavím aspoň do obeda.

Pri každej zmienke o dotyčnom človeku spustím v duchu odriekavanie tohto pozitíva. Postupom času bude hladina adrenalínu v mojej krvi stúpať pomalšie a pomalšie. Časom už ma nerozhodí svokrin telefonát, ktorý omylom príjmem, keď na displeji síce svieti “mamička”, lenže mobil je partnerov. Po ešte dlhšom čase už ma na relatívne znesiteľnej tepovej frekvencii udrží aj obraz toho, ako nám svokra stráži ratolesti. A pritom prelieza zásuvku s erotickými pomôckami, na ktorú len náhodou natrafila, hľadajúc piškóty pre deti (veď mohli by byť inde než v spálni?).

Život bude krajším a krajším. Ten môj, nie svokrin

Poznámka na záver pre tých, ktorí ma (dostatočne) nepoznajú: článok som síce formuloval tak, aby vyznieval, že aj ja som jedným z tých trpiteľov, ktorí sú postihnutí “syndrómom svokry” (nech ide o kohokoľvek). Ide ale

len a len o moju snahu o akúsi solidárnosť s čitateľom,

ktorý sa v mojom opise našiel. Ja sám som v podstate stelesnením nekonfliktnosti. To je na jednej strane v živote veľmi príjemné a ušetrilo mi to už peknú kopu problémov. Na strane druhej som sa pre to nedostal do Vyvolených ani na Farmu. (Teda aspoň sa podľa indícií domnievam, že práve toto bolo u mňa najväčším kameňom úrazu na kastingoch do týchto reality shows.) Čo ma síce mrzí, ale v zmysle jedného z mojich

životných sloganov “všetko je, ako má byť”

je mi jasné, že môj anjel strážny vie, prečo ma tam neposlal. Odhadujem, že si v duchu prehral niektorú Farmu s mojou účasťou a unudil sa na smrť pri sledovaní toho, ako každý konflikt riešim prudko napínavou diskusiou pri káve.


Update zo dňa re-publikovania tohto článku (keď že je v skutočnosti citeľne starší než hore uvedený dátum vzniku): dnes už je viac ako jasné, že na žiadnu Farmu či do Vyvolených som nemal ísť už len preto, lebo to by bolo na moju Dominiku naozaj už priveľa. Narobil som v živote dosť iných pičovín – ale či by účasť v niečom podobnom ešte dala… 🙂

Ako na autora tohto webu na mňa môžeš nazerať optikou podľa vlastnej voľby. Ak budeš chcieť, uvidíš zdanlivo arogantného, holohlavého a výrazne tetovaného grázla. Médiami titulovaného "guruom erotického priemyslu" a za jednu jeho zložku kedysi dokonca stíhaného. Ak sa rozhodneš inak, uvidíš vo mne možno až prekvapivo duchovne založeného človeka s nadhľadom, žijúceho podľa karmických princípov. Fungujúceho vo vlastnom malom svete. Konajúceho s presvedčením, že každý je strojcom vlastnej spokojnosti a že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. Pestovateľa orchideí, držiteľa najvyššej čiže Kňazovického medaily za 100 bezplatných darovaní krvi (iba na Slovensku). Chlapa komunikujúceho na vysokej úrovni, keď aj bez najmenšej servítky pred ústami. Člena Mensy, ktorý nemá problém relevantne použiť vulgarizmus. Šikovného "textára" - blogera, copywritera, spisovateľa. Voľba uhla pohľadu - napokon, tak ako všetkého v živote - je len a len na tebe. A maj na pamäti, že tvoj výber optiky spätne veľa vypovedá o tebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *