Keď som zverejnil úmysel vycestovať na výlet na Zanzibar, z viacerých strán som bol vystríhaný. „Nepohybuj sa mimo rezortu. Hotely a ich okolie sú tam krásne, ale svet okolo – to je nebezpečná džungľa.“ Tak som sa just ubytoval v strede domorodého „geta“. A (aj) vďaka tomu som zažil skutočnú Afriku a prirodzené správanie zanzibarských Tanzánčanov. (Aktualizované 26. 12. 2024)
Môj výlet na Zanzibar nemal s cestovnou kanceláriou
nič dočinenia. S ponukou účasti na ňom niekedy v novembri alebo decembri sa na mňa obrátila Michaela, vďaka ktorej som bol vo februári na výlete v Jordánsku. * Mám sestru s rovnakým menom a už tá je, na rozdiel odo mňa, pomerne ukecaným človekom. Avšak táto Miša… Netvrdím, že ak by rozprávanie bolo olympijskou disciplínou, získala by medailu. Ale stavil by som pokojne celý bitcoin – aj pri jeho aktuálnej hodnote okolo stotisíc eur – na to, že do reprezentácie Slovenska by sa dostala bez zaváhania.
* Rok 2024 zostane v mojich spomienkach ako rok cestovania. Nejako sa som totiž ocitol postupne až na piatich „dovolenkách“ (mám k tomu slovu trocha odpor, viac o tom v závere článku). Začalo sa to zmieneným Jordánskom, cca mesiac nato som týždeň cestoval po španielskej Andalúzii. Nasledovali dve štandardné „rezortovky“ cez cestovné kancelárie. Najprv s priateľmi Egypt, kde som si uvedomil, akým vzácnym je v mojom živote jednoduchý medziľudský očný kontakt. Onedlho nato zasa rodinný výlet do Turecka na pozvanie môjho strýka. No a v závere roka, koncom novembra (tento) výlet na Zanzibar. Ako moja premiéra v zmysle úteku zo zimy na Slovensku do (šialeného) tepla.
Na výlet na Zanzibar ma zlákal jednak záujem
o návštevu destinácie, ktorú som vnímal ako exotickú a atraktívnu. A jednak ponuka zážitkov, ktorými organizátorka pobyt naplnila. Za veľmi rozumnú cenu. Prirodzene, cestu som pre mňa a moju mamičku, ktorá sa pridala, riešil na vlastnú päsť. K tomu napíšem najmä poznámku, že ako Bratislavčana ma sotva ešte niekedy situácia zláka k tomu, aby som niekam letel z Budapešti.
Mojou asi najvýraznejšou
spomienkou na výlet na Zanzibar zostane futbal.
Z neho je mužská polovica populácie na ostrove totálne prepnutá – nedokážem to nazvať inak. Na Zanzibare sa nepohneš bez toho, aby si nenatrafil/a na chalanov s futbalovou loptou. V úplne najväčšej miere sa futbal hrá v podvečerných hodinách na pláži. Vlastne neviem, ako je tomu inde – no na plážach okolo obce Nungwi sa tak dve hodinky pred západom slnka už len vyhýbaš lietajúcim loptám. A ešte predavačom lacných (čo sa výroby, nie predaja týka) “originálnych” klubových dresov z Číny.
Druhou spomienkou v poradí bude ananás na pláži
Ak si myslíš, že vieš, čo znamená výraz správne dozretý, sladučký ananás… Ver mi, nevieš, kým si ho nejedol niekde, kde ho niekto v džungli už finálne dozretý neodsekol z kríka a nepriniesol ti ho pod nos.
Mužovi to napíšem nasledovne. Pokúsiť sa opísať tú chuť by bolo presne to isté, ako pokúšať sa opísať chuť orálneho sexu s niekým, kto ti po “chemickej” stránke fakt sedí. Jedno aj druhé môžem vysvetľovať celé hodiny – až to skúsiš sám, zistíš, že sa môj opis ani len nepriblížil tomu, aké božské to v skutočnosti je. 🙂
Môj výlet na Zanzibar v zime sa bude viazať
aj s tromi slovnými hračkami. Prvou v poradí je skomolené Hakuna matata – výraz, ktorý určite poznáš z “Levieho kráľa”. Domáci ho používajú namiesto pozdravu, namiesto otázky “Ako sa máš” aj namiesto odpovede na ňu, namiesto poďakovania, namiesto “nič sa nestalo”, keď niekomu (nechtiac) stúpiš na pláži na ruku a ospravedlníš sa. Po dvoch dňoch už to pekne lezie na nervy. Aby bola trochu prdel, začal som na pozdrav Hakuna matata odpovedať “Harpúna má vtáka”. Rozdiel si všimol málokto a ja som sa celkom dobre bavil.
Druhou slovnou hračkou je prezývka “Majky Čurajky”, ktorá mi v rámci marketingového brainstormingu napadla ako alias pre našu sprievodkyňu Michaelu Čurajovú. No a za tretiu si dovolím považovať pokrik “My sme tu doma!”, ktorým sme zabávali Tanzánčanov a oni sa k nám občas pobavene pridali netušiac, čo vlastne skandujú. Iba sa jednoducho nechali strhnúť naším nadšením.
Fascinujúcim na doprave nie je fakt, že sa jazdí vľavo
Na to sa dá rýchlo zvyknúť. Alebo teda aspoň mne to za volantom na Cypre a ani ako chodcovi v Londýne problém nerobilo. Úžasné je, ako šialene sa na Zanzibare jazdí: v princípe tam neexistujú chodníky ani jazdné pruhy. Všetci sa pohybujú po jednom asfaltovom páse: chodci, cyklisti, motorkári aj vodiči. Doslova neprestajne na seba navzájom trúbia. Vyhýbajú si vzájomne nie že o päť minút dvanásť – ale stotinu sekundy po dvanástej. Kolízií a havárií, ktorý tu slabá povaha uvidí, je nespočet. Všetky sa však odohrajú len v predstave. V realite som nevidel ani jednu jedinú a presne to je na tom fascinujúce.
My sa snažíme regulovať bezmála aj to, či sa počas jazdy cez európske mesto smiem poškrabať na nose. Pritom (vďaka tomu…?) nehody vznikajú ako na bežiacom páse. Na Zanzibare sa nereguluje nič * a všetko funguje. Opakujem: žiadnu nehodu som nevidel a náš vodič, Tanzánčan Honza Novák Pán si na žiadnu svoju pri mojom dopyte nespomenul.
* Ak ťa na Zanzibare zastaví policajt, chce od teba jediné. Finančný príspevok na pitný režim. Treba to vysvetľovať?
Výlet na Zanzibar mal pre mňa byť online detoxom
Hovoril som si: ktovie, ako je to tam s internetom. Mobilný, ten slovenský, bude určite pičovsky drahý (je), takže si povypínam aplikácie a online budem iba výnimočne. Možno po večeroch na hoteli, ak tam wifi pobeží. Realita? Vopred sa ospravedlňujem za nasledovnú formuláciu, ale tak mi to ide z papule.
Chceš-nechceš, wifi je na Zanzibare v každej piči
Digitálny detox by tam vyžadoval silné odhodlanie a disciplínu. Na to som sa nepripravil a ani som to nepovažoval za potrebné, tak som to nakoniec neriešil. Ono len tak sa nepripojíš nikde, všade musíš požiadať o heslo. To sa často mení a niekde prístup platí iba po obmedzený čas. No online – aj permanentne – môžeš byť doslova všade vrátane pláže. Stačí prenajať si ležadlo so slnečníkom. Zostať na čas offline ťa prinúti jediné.
Výpadok elektriny, ktorý každý výlet na Zanzibar
sprevádza v hojnom počte. Zväčša ide o výpadok párminútový. Horšie to je, keď začne pršať alebo keď si pred odletom potrebuješ nabiť blbou zhodou okolností takmer vymlátený mobil. V ktorom ako jedinom máš letenky aj platobné karty a teda si bez neho pomerne v hajzli. Vtedy môžeš spoľahlivo počítať s výpadkom niekoľko hodinovým. Lebo tak to tam prosto je.
Divil som sa tomu, prečo sa domáci divia,
že chodím bosý. Tanzánčana napriek ich relatívnej chudobe vidíš bosého málokedy. Aj tá asi najchudobnejšia vrstva, pôvodní Masajovia, chodia spravidla v teniskách. (Samozrejme, časom pochopíš, že je to kvôli tomu, aby si podvečer mohli spontánne zahrať zmienený futbal. Stačí pridať sa k vybranej skupine, okolo ktorej kráčaš po pláži.) A v kontexte zeme a kráčania po nej ma zarazil ešte jeden fakt.
Keď na ostrove naprší, kaluže zostanú kdekade po zemi celé dlhé hodiny, poťažmo dni. Napadajú mi dve príčiny, ktoré to môžu spôsobovať. Po prvé, zemina je na Zanzibare pomerne mazľavá a teda napriek jej relatívnej vysušenosti zo slnka, napršanú vodu nevstrebáva. A po druhé, vlhkosť vzduch je tak šialene vysoká, že sa voda nemá kam odpariť. Ale možno je to celé úplne inak.
Tanzánčania sú – aspoň moja osobná skúsenosť to hovorí – neškodní a veľmi ochotní pomôcť. Cca rovnakú dobu,
počas ktorej ja som absolvoval výlet na Zanzibar,
strávila kamoška na Filipínach. Referovala mi, že napriek faktu, že tam je najrozšírenejším náboženstvom kresťanstvo, sú v hlavnom meste oblasti, kam ťa taxikár síce zoberie na prehliadku – no nezastaví, resp. v tvojom vlastnom záujme ti nedovolí vystúpiť. V Tanzánii je najrozšírenejším náboženstvom islam. Keď sa o tretej v noci vraciaš domov cez uličky domáceho geta a na niekoho natrafíš, spýta sa ťa, či vieš, kde si a kam ideš. A či ti môže nejako pomôcť.
Krádež si tu nikto nelajstne možno preto, že všetci sú v podstate závislí na turistickom ruchu a “kolegovia” by teda z pragmatických príčin nedovolili poškodiť renomé bezpečia ostrova. A možno preto, že islam je schopný potrestať tento prehrešok odťatím zápästia… Či už tak alebo tak, nemáš problém nechať na stolíku na pláži ruksak, mobil, peňaženku či značkové slnečné okuliare. Odísť na dve hodiny na plavbu loďou k západu slnka. A po návrate nájsť tvoje veci presne tak a tam, kde si ich nechal/a.
Človekom s pomerne nečakaným zmyslom pre humor
sa ukázala byť moja mamička. Väčšinu času počas jázd na výlety viac-menej mlčala úplne vzadu v aute, na treťom rade sedadiel. Keď sem-tam niečo povedala, spravidla to stálo za to. Ako napr. raz, keď nám Miša dávala na výber medzi dvoma výletmi. Jedným z nich bola návšteva nejakého lesa (naozaj o tom viac neviem) s nejakými stromami. Na to sa moja mamička Olinka zvedavo spýtala: „A čo také budú tie stromy robiť? Tancovať…?!“ Auto vybuchlo smiechom.
Mimochodom, Michaela spolu so Sárou ako ďalším, veľmi signifikantným a neodlúčiteľným členom partie, strávia na Zanzibare júl, august aj september 2025. Ak zvažuješ tzv. dovolenku, * na ktorej sa budeš popiči baviť (bez ohľadu na tvoje pohlavie, vek, národnosť a čokoľvek podobné), ozvi sa. Mne cez moje kontakty alebo priamo jej. Určite radšej mne, ak by si na podobný výlet rada cestovala s nesmierne sympatickým, pohodovým, inteligentným chlapom… Poznám takého, volá sa Xyz. Robím si prdel, samozrejme. Prirodzene, som to ja, kto má tú drzosť takto sa sám o sebe vyjadriť. 🙂 Som single a takmer stále hľadám parťáčku na cestovanie. Možno len a výlučne na cestovanie, avšak otvorený som v princípe úplne, doslova úúúplne čomukoľvek. A touto vetou končím, pretože už aj mne samému začína môj vlastný blog zaváňať zoznamkou.
* Prečo nemám rád výraz „dovolenka“. Po prvé, nie som štandardne zamestnaný a teda ak niekam cestujem, cestujem na výlet. Nepotrebujem si od ničoho (snáď s výnimkou zimy) oddychovať a teda použitie pojmu „dovolenka“ by bolo v mojom prípade viac ako neadekvátne. A po druhé, výraz samotný evokuje, že mi niekto niečo „dovolil“. A to je naozaj jedna z posledných vecí, že by mne mal niekto niečo (ne)dovoľovať. Pri všetkej pokore, ktorú v sebe mám, nech sa to môže akokoľvek nezdať.
