Na akých základoch sa dnes vlastne stavajú vzťahy? Nepíšem teraz všeobecne o tých medziľudských. Myslím tie partnerské, milenecké a neskôr manželské. Je to téma, nad ktorou sa zamýšľam už niekoľko rokov.
Približne odkedy sa z hlúpeho (no priznávam to oficiálne len v tomto zmysle) a absolútne neskúseného cca 30-ročného chlapca stal (v tomto zmysle) uvedomelý muž, ktorý si začal vytvárať predstavu o
partnerských hodnotách a o fungovaní partnerstva
všeobecne. Vo viacerých mojich blogoch z ostatného obdobia (z technických príčin už neexistujú) som sa bil do pŕs za to, že vzťah nepotrebujem a že mi prinajmenšom momentálne vyhovuje byť single. Nie je tomu celkom tak. Myslím si, že som v podstate stvorený pre vzťah a pre život zdieľaný s partnerkou, lebo som v hĺbke duše romantik a dokážem sa vzťahu naplno oddať. Ale musí to byť
tá správna partnerka, ktorá uvidí (náš) vzťah veľmi podobne
ako ja. Spisovateľ Don Miguel Ruiz napísal niečo v zmysle, že každý si má hľadať partnera čo najpodobnejšieho jeho vlastnej predstave o ňom. Každý človek má prirodzenú túžbu
prispôsobiť si svojho druha vlastnému ideálu
a teda nejakým spôsobom ho meniť. Čo však, prirodzene, zväčša nerobí dobrotu. Preto v podstate odporúča radšej dlhšie hľadať a dlhšie niekoho spoznávať skôr, než sa s ním uviaže do niečoho vážneho ako je spoločná hypotéka či nebodaj dieťa.
Nájsť partnerku pre mňa a podľa môjho gusta (čo zdôrazňujem, lebo to určite nie je myslené všeobecne) peknú až krásnu, s vhodnou postavou, s dostatočnou inteligenciou a primerane liberálnu a modernú – to nie je až taký veľký problém napriek tomu, že ja osobne som veľmi náročný.
Horšie je to však s
prístupom k fungovaniu vzťahu a so základnými hodnotami
ako vzťahovými, tak aj všeobecnými. V tomto som totiž tak trocha „iný“ a optimálny proťajšok sa mi hľadá dosť ťažko. Dokonca chvíľami troška strácam vieru, či všetky moje predstavy a kvázi požiadavky bude vôbec možné spojiť v jednej osobe. Ale som optimista a s nádejou v srdci ďalej čakám.
Na rozdiel od väčšiny ľudí (a pozor – ani zďaleka nie iba mužov) okolo mňa,
ja chcem byť pre moju partnerku alfou a omegou.
Lebo to isté platí o mojom vzťahu k nej. Vstávať a ísť spať s myšlienkou na to, že je tu nejaká moja druhá polovica, pre ktorú navzájom žijeme. Popri všetkom, čo celé dni robím, myslieť na to, že niekde je niekto, kto v tom zdravom zmysle slova patrí len mne a komu v zdravej (ale pritom nevyhnutnej na to, aby to naozaj fungovalo) miere prispôsobujem celý môj život.
Mojimi osobnými hlavnými zásadami a postojmi vo vzťahu
sú dve myšlienky: nikdy a za žiadnu cenu neurobiť partnerke za chrbtom niečo, čo by som nechcel, aby ona urobila mne. A ešte môcť sa pozrieť v každej chvíli dňa partnerke do očí a vedieť, že som neurobil v myšlienkach ani v skutkoch (presne ako píše biblia) nič, za čo by som sa musel hanbiť a čo by nebolo v dokonalom súlade s prvou zásadou.
Je to vlastne o
totálnej a absolútne hĺbkovej dôvere medzi dvomi ľuďmi.
Možno to neznie až tak zložito, no jednoduché to nie je. Nie je jednoduché žiť, myslieť a konať týmto spôsobom a nie je jednoduché nájsť človeka, ktorý chce do vzťahu ísť na tej istej báze. Pre mňa samotného je tento spôsob fungovania príjemný, pretože som v ňom našiel niečo ako zmysel života. Nerád používam toto slovné spojenie, je to klišé – ale nič výstižnejšie mi nenapadá. Uznávam, mám to zjednodušené o fakt, že mám o vlastné živobytie v podstate postarané a tejto stránke života sa nemusím venovať natoľko intenzívne a sústredene ako mnohí iní. Čím nechcem tvrdiť, že som nejako „za vodou“. Ani zďaleka nie.
Keďže však môj život bude o mne, o mojej partnerke a o našich domácich zvieratách, vždy mi (nám) bude v hlbokej podstate stačiť to, čo už mám.
Vlastné deti mať v princípe nechcem (mám v tejto chvíli cez 40 rokov, ergo mám v tom už skutočne jasno), i keď adopciu neodmietam. To je, samozrejme, ďalšia komplikácia a ďalšie zúženie výberu pri hľadaní partnerky. Ale zároveň uľahčenie života mne samému a aj mojej potenciálnej partnerke.
K tej zmienenej
dôvere: neberiem ju ako niečo automatické.
Neexistuje, aby som niekomu vstúpil do života a len preto, lebo to tak chcem a som o tom presvedčený, očakávam, že ten človek na mňa napíše polovicu svojho bytu či dá mi prístup do svojho internet bankingu. To je nezmysel, samozrejme. Dôvera sa buduje postupne a dlhodobo. Ale sú
veci, ktoré sú pre mňa samozrejmosťou a s ktorými nemám problém.
A ktorý, podľa môjho názoru, nemôže mať nikto, kto to myslí naozaj vážne a úprimne.
Často počúvam, že vniknutie partnera do mailovej schránky či do účtu na sociálnej sieti je najhrubším a absolútne neprijateľným narušením súkromia. Na jednej strane uznávam, že urobiť niečo také za chrbtom tej osoby nie je celkom v poriadku. Lenže, prosím ťa, aké „súkromie“?! O čom takom „súkromnom“ či nebodaj tajnom si, dofrasa,
potrebuješ s kým písať, že to tvoj partner nesmie čítať?!
Toto neuznávam a ja sám ako jednu z prvých vecí, keď už som si istý, že to spolu myslíme naozaj vážne, dávam mojej priateľke heslo do môjho mailu a na facebook. Bez toho, že by som to isté silou-mocou vyžadoval od nej. I keď myslím si, že by to po istom čase malo byť samozrejmosťou, ináč dôvera zjavne nie je obojstranná.
Lebo jednoducho nemám čo skrývať
Je mi až hlúpe viac sa týmto zapodievať, ale chtiac-nechtiac musím napriek tomu, že je mi vopred jasné, ako zúfalo málo ľudí ma pochopí a bude súhlasiť. Ale vstúpme si do svedomia, úprimne a vážne: čo pred partnerom
potrebujeme skrývať a tajiť v našej online komunikácii?
Prečo nesmie mať osoba, od ktorej vyžadujeme plnú dôveru, prístup do nášho mobilu či do našich profilov na sociálnych sieťach a pod.? Skutočne nám príde normálne tajiť, o čom a s kým na týchto miestach komunikujeme? Toto má byť dôvera, úprimnosť a otvorenosť?! Ja si ju takto nepredstavujem – či už si myslíš, že som úplne „mimo“ alebo nie.
Ďalšia vec: mne osobne príde ako normálne a maximálne ústretové v zdravej miere sa prispôsobiť a vyjsť v ústrety vkusu mojej partnerky. Moje aktuálne tetovanie akceptuješ, ale pribúdanie ďalšieho by sa ti nepáčilo? Beriem, môžem bez neho žiť. Chcel by som nový piercing do zbierky, tebe by som sa však viac páčil s „tunelom“ v uchu? Dohodneme kompromis. Napr. nejakú mužskú či aspoň mužnú náušnicu alebo iný šperk do ucha. Nevídaš ma rada v športových nohaviciach, lebo ti imponujú chlapi v rifliach? Alebo nemáš príliš rada svetre, zato miluješ košele? Akceptujem a prispôsobím sa – a vieš prečo?
Lebo to TY si tá, ktorej sa v prvom rade chcem páčiť,
Dominika. Čo za to očakávam od teba? Veď ty dobre vieš, čo sa mi páči a čo by som od teba občas chcel. Verím a vlastne aj reálne viem, že to nie je problémom a že mi tiež vyjdeš a vychádzaš v ústrety. Lebo ti záleží na mojom názore a chceš ho aktívne akceptovať. A ešte preto, že si prosto úžasná.
Chápem, že ako ženskému tak aj mužskému sebavedomiu nahráva pocit, že sa človek páči. Ale
je až také dôležité páčiť sa kvázi každému?
Hľadať cestu, ako sa stať atraktívnym pre čo najširší okruh ľudí? Alebo je dôležité páčiť sa partnerovi, s ktorým skutočne zdieľam život a životné hodnoty?
Takéto niečo si ja predstavujem pod
oddanosťou a pod skutočným záujmom o budovanie vzťahu.
A ešte komunikáciu. Bol som živým príkladom toho, ako nezrelý a neskúsený človek dokáže sám zo seba urobiť úplného idiota. Pristihoval som sám seba pri tom, že partnerka niečo povedala, okrajovo spomenula či len sa niečo nevinné spýtala. Ja som za tým začal hľadať hlbší zmysel a začal som sám sebe klásť doplňujúce otázky. Potiaľto by to možno bolo v poriadku. Lenže ja som si na tie otázky aj sám odpovedal, úplne z brucha a bez podkladov som si vymýšľal teórie a domnienky. A na záver som sa na podklade mojich vlastných domnienok nahneval, urazil, zobral som si niečo osobne – a bol oheň na streche.
Zavŕšilo sa to celé sebaľútosťou nad tým, ako mi svet (partnerka) ubližuje a aké som ja chúďa, ktoré si to nezaslúži.
Zhrnuté: doslova z ničoho som sám seba dal úplne dolu
Len a len na podklade mojich vlastných domnienok a vykonštruovaných teórií. Naučilo ma to jedno: pýtať sa, pýtať sa a pýtať sa. A keď už položených dostatok otázok, tak diskutovať. Diskutovať o čomkoľvek, o akejkoľvek hlúposti. V momente, keď mám pocit, že nad niečím v súvislosti s partnerkou rozmýšľam, že hľadám v duchu na niečo odpovede, okamžite si do mobilu napíšem poznámku o téme a do tej sa pri najbližšej príležitosti obujem pri káve. Pri tej dopoludňajšej, ktorú som takmer do mojich 43-och rokov odmietal a pil som ju až po obede. No začal som ju piť, aby sme ju mohli piť spolu. Keďže ty ju tak piješ.
Diskusiu je potrebné vnímať ako systém budovania vzťahu
To je aspoň môj názor. Vraj je takéto niečo pre väčšinu chlapov ťažko predstaviteľné až nepríjemné. Neviem, či je to tak. Na rovinu, z mojich starých, nezrelých čias si nepamätám či alebo nakoľko ma niečo takéto bavilo. Dnes ma to jednoznačne baví a okrem toho, že si takto vytváram kvalitné vzťahy s ľuďmi, postavené na poznaní a dôvere, spoznávam touto formou moju partnerku a učím sa existovať po jej boku v spokojnom až šťastnom zväzku.
Niky, až si zamkneme zámok niekde v Bratislave – v meste, kde by som si želal, aby sme spolu žili – zmením titulné foto, samozrejme. Dohodko?
