Dnes iba také interné * zamyslenie sa. O tom, čo sa stalo s (mojím) svetom, že sa mi taká chujovina – dnes sa výnimočne ospravedlním za vulgarizmus hneď v druhej vete, ale nešlo to inak – ako prostý medziľudský očný kontakt stala až nepochopiteľne vzácnou. A ako som si jeho absenciu vlastne ani neuvedomil do momentu, keď sa mi ho zrazu nečakane dostalo.
* Interné v zmysle iba môjho. Niečo podobné sa asi deje málokomu a ja predpokladám, že podobne málokto preto môj blog vôbec pochopí.
Párkrát, najmä pri mojich občasných výletoch do Prahy, už som si síce uvedomil istý zvláštny fakt. Totiž ako veľmi ma poteší, keď pri prechádzke uličkami českej metropoly vznikne.
obyčajný, jednoduchý medziľudský očný kontakt
medzi mnou a oprotiidúcou osobou ženského pohlavia. Úplná hlúposť, však? Áno, bola by, keby.
Postupne som pochopil (bolo mi to viackrát vysvetlené), že pôsobím na ženy na pohľad odstrašujúco. Mám vyholenú hlavu, pírsing v obočí a výrazné tetovanie na celej paži – pravdaže, to všetko je dnes už úplne bežné. Avšak ja sa ako bonus k tomu všetkému údajne ešte aj tvárim namyslene * až arogantne. Môj celkový imidž osoba ženského (možno aj mužského, ale pri takej to neriešim) pohlavia, ktorá ma nepozná, zvykne stručne opísať ako „typický bratislavský grázel.“ Ženy, tie „bežné“ bratislavské, odo mňa zrak spravidla takmer okamžite odvracajú.
* Naozaj, ale teda fakt že kurva naozaj si nedokážem predstaviť, na čo JA by som asi tak mohol byť namyslený. Na mierne odstávajúce uši alebo náznak pupka, s ktorým aktuálne aj dlhodobo bojujem…?!
Výmena pohľadu z očí do očí dlhšia ako sekundu sa preto pre mňa behom času stala vyslovene vzácnosťou. Aspoň na Slovensku. Netuším, prečo je tomu v zahraničí inak.
Tento môj dojem mi naposledy potvrdila moja v tejto chvíli najnovšia kamarátka z Terchovej. Dievča, ktoré rado vystupuje z komfortnej zóny v rôznych kontextoch. Po niekoľkých celých dňoch, ktoré sme spolu intenzívne strávili tak napíšuc od rána do večera, mi pri diskusii o vzájomnej dôvere povedala: „Fakt je, že máš občas zvláštny pohľad.“ A spresnila to:
„Niekedy neviem, či ma chceš pretiahnuť alebo zabiť.“
Zveličovala, samozrejme, sama sa na tom dobre bavila. Utvrdila ma však v tom, že môj pohľad a/alebo výraz zrejme skutočne niekedy dokáže byť ťažko čitateľný či pochopiteľný.
Ako píšem vyššie, neuvedomoval som si to. Ten chýbajúci medziľudský očný kontakt. Síce som raz aj napísal v tomto duchu status na sieti, no stále mi to nedochádzalo tak nejako všeobecne, z podstaty. Až prišiel výlet (dovolenka) v Egypte v lete 2024. Pri jednej z večerí sedela pri vedľajšom stole skupinka troch ľudí. Žena, dievča a chlapec. Mohla to byť mama s deťmi alebo iba kamaráti. Nepostrehol som žiaden náznak partnerského vzťahu medzi dievčaťom a chlapcom. Dievča sedelo prakticky oproti mne, cca päť metrov ďaleko. Bolo nádherné. Štíhle, s peknou tvárou. Sršala z neho mladosť (popravde, nemuselo byť ani plnoleté, pokojne mohlo mať len nejakých sedemnásť) a radosť zo života. Zahľadel som sa naň, priamo do očí. Dievča si to všimlo a… pohľad mi opätovalo. Trvalo to sekundu, dve, päť…?
Po chvíli, kedy sme sa obaja venovali spoločnosti každý pri svojom stole, sa to opakovalo.
A po pár minútach znova a znova. A znova…
Potom sa slečna zdvihla a išla si naložiť (ďalšie) jedlo zo švédskeho stola. S pohľadom upretým na mňa. Vtedy som si uvedomil, ako nádherne odvážne, bezprostredné a hlavne drzé sa mi to zdá. Úplne odhliadnuc od dojmu alebo predpokladu, že sa jej možno páčim ako muž alebo ju na mne prinajmenšom niečo zaujalo, keď sa tak uprene na mňa díva. Určite sa netvárila, že by jej môj pohľad vadil či čokoľvek podobne negatívne.
Tento medziľudský očný kontakt sa zopakoval po večeri
Z animačného programu v miestnom mini amfiteátri som odišiel medzi prvými a pri východe som opretý o zábradlie čakal na zvyšok mojej partie. Dievča prechádzalo okolo mňa a všimlo si ma. Náš medziľudský očný kontakt trval znova celých niekoľko sekúnd, pokým si muselo pozrieť pod nohy, aby nezakoplo o nejakú prekážku. Môj pohľad naň však pretrval a vďaka tomu sa s tým jej stretol ešte raz – úplne naposledy, to sme však v tej chvíli netušili – keď sa po pár metroch za mnou obzrelo. A to som skutočne nezažil roky rokúce.
Vtedy mi to došlo. Pri pohľade tejto nemecky hovoriacej mladučkej kočky som si uvedomil, akým vzácnym sa pre mňa stal totálne
jednoduchý, fatálny, „blbý“ medziľudský očný kontakt.
A inšpirovalo ma to zamyslieť sa nad tým, čo sa stalo.
Táto kravina, tento zážitok jedného jediného večera (ráno sa skupinke zjavne skončil pobyt a slečna z rezortu odišla, čo som pri opísanej večeri netušil, samozrejme) zostáva v mojich spomienkach zapísaný ako najvýraznejší a najviac emotívny zážitok z celého výletu. O ktorom som následne najčastejšie rozprával každému, pri kom to bolo aspoň trošku relevantné: najlepšej kamoške aj kamarátovi, sestre, sesternici… A o ktorom napokon „musel“ vzniknúť tento blog.
Nie (iba) preto, že mám nutkavú potrebu napísať o každej pičovine v mojom živote. Najmä preto, že mi tento jednoduchý, priam hlúpučký zážitok pripomenul, ako veľmi človeku v mojej koži (rozumej s mojím imidžom) chýba ten základný medziľudský očný kontakt.
Titulné foto je z dielne šikovnej bratislavskej fotografky s ruským pôvodom Anastasiie a vzniklo na báze tzv. tfp („time for print“) spolupráce.
