Hladkosrstý foxteriér je v mojich očiach najkrajším psím plemenom sveta
Andyho svet

Ako psa Stratiť a Nájsť, Stratiť a Nájsť, Stratiť a Nájsť: hladkosrstý foxteriér Zara

Bol som mladučký a ešte podstatne hlúpejší a nezrelší, než som dnes, keď ma vtedajšia priateľka ukecala, aby sme si zaobstarali psíka. Plemeno sme si vybrali tak od srdca: listovaním v lexikóne. 🙂 Každému sa, prirodzene, páčilo niečo úplne iné, no na jednom sme sa zhodli: hladkosrstý foxteriér. Taký jack russel v elegantnejšom prevedení, so štíhlymi nohami a s najdlhším ňufákom na svete. Vygooglili sme chov v okrajovej časti Bratislavy.

Hladkosrstý foxteriér je pri prvom stretnutí srandovný

Radosť neprejavuje ako bežné psy: na zadné packy a skákať na človeka. Foxteriér sa teší tak, že skáče ako antilopa: na všetkých štyroch nožičkách. Vyskakuje do vzduchu – a veru kurva vysoko – celým telom ako na strunkách. Je to veľmi milé a zábavné. Presne takto sa tešila matka šteniat, spomedzi ktorých jedno sme jej prišli ukradnúť.

Odniesli sme si teda fenočku, môjho prvého psa

Okolnosti v kombinácii s mojím vtedajším životným štýlom spôsobili, že Zara sa odo mňa takmer nepohla. Bral som ju so sebou všade a asi najdlhšie bola bezo mňa, keď ma čakala v aute, kým som nakupoval potraviny. Moje okolie si zvyklo na existenciu “Andyho a jeho psa”.

Zobrať ju kamkoľvek som si mohol dovoliť aj preto, že som ju perfektne vycvičil. Keď robila niečo, čo nebolo okej, stačilo mi škaredo sa na ňu pozrieť. Keď som jedol v podniku, často mi ležala na kolenách a ani len nezdvihla hlavu, že by bola zvedavá, čo mám na tanieri. Napriek tomu, že príručky tvrdia presný opak, až takto sa dá

hladkosrstý foxteriér vychovať a to aj začiatočníkom.

(Fakt je, že ja som vždy mal silnú tendenciu ovládať a riadiť nielen všetko v mojom živote, ale aj každého. Doplácajú na to aj moje milostné vzťahy.)

Žiaľ, tak ako mne asi žiadny, ani tento vzťah nevydržal. Bývalá sa z môjho bytu vrátila k rodičom do domu. Zaobstarať si psa bol pôvodne jej nápad. Keďže Zaru zbožňovala podobne ako ja a psík mal pri nej možnosť žiť na dvore dokonca s ďalším psím kamarátom, nechal som jej ho. Chodieval som naňho nakúkať kvázi cez plot, keď som mal cestu do tých končín. Raz prosto neprišiel, z čoho som ešte vedu nerobil. Keď som sa však o niečo neskôr už cielene informoval, zistil som, že moja ex z dodnes mne nevysvetlených príčin dala psíka ich záhradníkovi.

Môj hladkosrstý foxteriér sa odsťahoval nevedno kam

Viac mi nikto nechcel povedať. Medzi mnou a dotyčnou prišlo kvôli tomu k pomerne vážnemu sporu. Jej konaniu som nerozumel – a to aj preto, že vtedy ešte netušila, akým nebotyčným chujom som bol za jej chrbtom. Navyše Zara bola “registrovaná” na mňa, mal som teda na ňu akoby právny nárok. Ale čip jej údajne nechala vyoperovať. Zamiešal sa do toho jej nový priateľ a pohrozil mi cez mobil zbraňou. Mal som tiež už nový vzťah a nechcel som potenciálne ohroziť priateľku kvôli psovi. Za to ani to najmilovanejšie zviera predsa len nestojí. Vzdal som to, nechal som to prosto plávať.

Dodnes neviem, ako presne to naozaj bolo a čo moju ex viedlo k tomu, takto sa Zary zbaviť. Verím, že mala na to rozumné dôvody a že to tak prinajmenšom vtedy považovala za správne a snáď pre toho psíka nejakým spôsobom lepšie.

Po nejakom čase som zverejnil blog, kde som opísal cca to, čo vyššie (už neexistuje).

Ako mi môj hladkosrstý foxteriér zmizol zo života

Čas plynul. Moji rodičia rozbehli v tejto chvíli už 12-ročný proces predaja domu, v ktorom som vyrastal a o ktorý sa nás istý právnik pokúša okradnúť. Dom v lesnatej časti Bratislavy zostal opustený a len sem-tam som sa naň zašiel pozrieť. Raz ma pri mojej obhliadke oslovil sused, ktorý tam trávil takmer celé dni. Dcéra istého ďalšieho suseda našla jedného pekného dňa na ceste dopis. Adresovaný mne do toho domu, kde som už roky nemal trvalý pobyt a neviem teda, ako vôbec ešte niekto spojil moje meno s jeho adresou. Dotyčná dopis dala svojmu otcovi a ten si dal tú námahu, že zašiel o kus vyššie a odovzdal ho môjmu susedovi. Pretože ten mu vysvetlil, že ja už tam nežijem, ale že ma na pozemku občas vída.

Takýmito peripetiami prešla obálka s listom pre mňa, kým sa mi dokrčená, ušmudlaná a natrhnutá dostala do rúk. V podstate nie malý, ale CELKOM SLUŠNÝ ZÁZRAK. Poštár ju pravdepodobne a dosť nepochopiteľne vhodil do rozpadajúcej sa schránky na bráne, ktorá bola len symbolickým vstupom na očividne dávno opustený, zanedbaný pozemok s ruinou domu v pozadí.

Keď som sa začítal, prebehli mnou zimomriavky a oblial ma studený pot. Pani z Kysúc mi písala, že majú fenku. Vraj je to relatívne vzácny a zriedkavý

hladkosrstý foxteriér a že hľadali pre ňu samca na pokrytie.

Natrafili tak na môj blog a celú rodinu zarazilo. Okamžite aj podľa fotiek pochopili, že ide o psa, ktorého pred dávnou dobou jej exmanžel priniesol z hlavného mesta pre ňu a pre ich spoločné deti. Tie jej ale striktne zakázali kontaktovať ma v presvedčení, že by som im Zaru (stále sa tak volala) bol okamžite zobral.

Pustili sa mi z očí slzy dojatia

Sedel som v aute a nechápal som, ako sa toto celé vôbec mohlo stať. Koľko udalostí a okolností sa muselo udiať, koľko situácií sa muselo akoby pretnúť v pravý čas na správnom mieste, aby som ja mohol dostať správu o tom, že moja pradávna psia láska žije a má sa dobre. Môže sa mi pri tomto niekto diviť, že verím v anjela strážneho?!

Zavolal som na číslo z dopisu a srdečne som sa poďakoval za informáciu. Vysvetlil som, že nikomu nič brať nemienim – že by som na to nemal srdce a že už ani nepociťujem na niečo podobné morálne právo. Pes je ich, je už u nich zjavne doma a ja do toho nemám dôvod ani právo zasahovať. Že mi stačí, ak mi dovolia navštíviť ho. Nejaký čas nato som vycestoval do Kysuckého Nového Mesta.

Môj bývalý hladkosrstý foxteriér Zara ma spoznal

To ma neprekvapilo. Trocha sklamaný som bol tým, ako sa Zara ku mne správala. Nie som naivný, aby som býval očakával “neopísateľnú radosť zo stretnutia po rokoch”. Ale v trocha viac nadšenia som asi predsa len dúfal – po tom, čo sme spolu prežili a po vzťahu, aký medzi nami kedysi bol. Považoval som sa za takého jej “otca”, v jej chovaní sa voči mne však srdečnosti na rozdávanie nebolo.

Neskôr som sa o tom rozprával s človekom, ktorý psom rozumie. Naviedol ma k pochopeniu, že

Zara mi svojím správaním dala najavo pocit zrady.

Odišiel som z jej života nečakane a bez vysvetlenia. Nuž, ťažko takéto niečo vysvetliť psovi, ak by som snáď aj bol na to dostal priestor. 🙂

Dnes už s tými ľuďmi nie som vôbec v styku. V tých časoch mala Zara ako asi jediný hladkosrstý foxteriér na Slovensku svoju vlastnú stránku na facebooku, dnes už ju nenachádzam. Môj život sa medzičasom párkrát prevrátil naruby (trestné stíhanie, presťahovanie do Košíc a pod.), z osobných dôvodom som radikálne zmenil profil na zmienenej sociálnej sieti. Ale o nič nejde. Isto, že dávno nesmútim – ale Zarine foto z titulky si ako jej jediný a celkovo ako jeden z veľmi mála záberov vôbec odkladám celé roky. Ale! Až raz budem naozaj veľký a budem (chcieť) žiť v dome, asi si popri jednom či dvoch adoptovaných psoch kúpim aj jednu hladkosrstú foxteriéricu. Lebo prosto milujem pohľad na to plemeno.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.

Krátkozraký a/alebo zadubený človek vníma holohlavého a potetovaného grázla. Drzého a pôsobiaceho v erotickom priemysle, za čo bol dokonca stíhaný. Inteligentný človek s nadhľadom vidí na úrovni komunikujúceho a distingvovane sa vyjadrujúceho blogera a copywritera, píšuceho bez servítky pred ústami. Držiteľa Diamantovej Janského plakety za 80 bezplatných darovaní krvi. Zvoleného a aktívneho zástupcu vlastníkov v bytových domoch, kde vlastní byty. Médiami titulovaného guruom za prínos a angažovanosť - keď aj vo vyslovene háklivej oblasti. Ja sám seba vnímam ako človeka, ktorý žije v hlbokej viere v potrebu dodržiavania karmických zásad. V overenom presvedčení, že každý je strojcom vlastnej životnej spokojnosti. A s pokorou pred tým, že hranica akéhokoľvek konania je presne tam, kde by mohlo uškodiť niekomu inému. No a drzo sa považujem tak trocha aj za spisovateľa. Nakoľko píšem a publikujem už od strednej školy a čiastočne ma to dokonca živí. Ako excelentný copywriter za rozumné náklady viem nielen o čom píšem, ale ako písať tak, aby si to ako čitateľ na internete našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *