Tento článok by snáď ani nebol nevznikol – alebo aspoň nie práve teraz – nebyť môjho známeho Matúša. (Napísal by som “kamaráta”, ale netrúfam si postaviť náš vzťah do takej roviny, až natoľko sa asi nepoznáme.) Ten sa ma prednedávnom spýtal, či (by) som niekedy napísal článok o tom, aký pokojný a pohodový život mám a čomu za to vďačím.
Hneď v úvode musím zdôrazniť jednu vec.
Moje texty často pôsobia drzo, možno až arogantne
Je to v poriadku. Odzrkadľujú to, akým do istej miery sám som. Ale v princípe len v tom zmysle, že mi extrémne málo záleží na tom, čo si ľudia o mne myslia. * Pretože môj život to neovplyvňuje. A hlavne: moji blízki a ľudia, ktorí so mnou prídu čo len do trocha bližšieho kontaktu, rýchlo zistia, že je to len zdanie. To, že by som snáď bol drzý či arogantný. Nie to, že mám v piči, čo si kto myslí.
* Som v tomto takým trocha schizofrenikom. Pretože na druhej strane pozornosť okolia mám rád. Ale iba tú pozitívnu alebo aspoň neutrálnu v zmysle záujmu a zvedavosti. Pokým sa nepretaví napr. do toho, že sa developer Corwin rozhodne nepredať mi byt. Moje ego sa teší z toho, keď ma ľudia spoznávajú z účinkovania v televízii. Keď poznajú moje meno z pôsobenia v erotickom priemysle alebo v súvislosti s vydaním “Radodajky” atď. Robí mi to dobre a nehanbím sa za to. To som prosto ja.
V hĺbke duše či ducha som však pokorným človekom. Som vďačný za mnoho vecí okolo mňa, som si toho vedomý a nezabúdam sa za to môjmu anjelovi strážnemu z času na čas reálne poďakovať. Doslova a do písmena si v duchu a niekedy aj nahlas poviem niečo ako: “Ďakujem ti, môj anjeliček strážny za to, že sa mám fajn.
Že som zdravý, mám pokojný a pohodový život,
pokoj v duši – a že to všetko môžem zdieľať s mojím okolím a šíriť.” Je mi úplne ukradnuté, ak ti to vyznie trápne či infantilne – viď môj postoj o kúsok vyššie.
A presne toto je – už zasa – moja údajná drzosť a arogancia… Tak ale nemám snáď pravdu? Mám a viem to, bola to iba rečnícka otázka. Len by som to niekedy možno nemusel písať/hovoriť až tak bez servítky. Ale ja to tak mám rád. A je to môj blog, ergo napíšem si to podľa seba. Na plné gule.
Šíriť pohodu a pokoj sa mi zrejme darí
Aj napriek mojej drzosti. Počúvam to totiž pomerne často. Že zo mňa sála až nákazlivá pohoda, že je príjemné a uvoľňujúce pobudnúť v mojej spoločnosti. Presne toto ma robí v istom zmysle trocha nudným. Aj toho som si vedomý, ale neprekáža mi to. To som prosto ja. Všetko má svoje pro a kontra.
Matúša v skutočnosti zaujímalo hlavne pozadie môjho vyjadrenia, ktoré počul v podcaste so mnou. A síce, že som úplným pánom vlastného času. Že robím (viac-menej len) to, čo chcem a vtedy, kedy to chcem robiť. A vraj by si rád prečítal odo mňa niečo o tom, ako (začať) podnikať a pod. Vysvetlil som mu, že čo sa podnikania týka, nemám a vlastne ani nechcem nikoho nič učiť. Podnikal som (relatívne podnikám) v špecifickej oblasti, špecifickou formou a z pohľadu v tomto zmysle totálne konzervatívneho, hlúpeho a nezmyselného slovenského zákona dokonca ilegálne.
Vyjadrenie “byť absolútnym pánom vlastného času”
nazval Matúš “umením”. Umením dosiahnuť niečo také. V mojich očiach je to skôr filozofia, postoj. Je to prístup k životu a k tomu, ako práve fungujem a aký život aktuálne vediem.
Nemusí to byť a prinajmenšom u mňa to celkom určite ani nie je o tom, že vlastním administratívnu budovu v centre hlavného mesta. Mám z nej čistý zisk niekoľko desiatok tisíc eur mesačne. Vďaka čomu nerobím vôbec nič. Zato vozím sa v maybachu, bývam v penthouse v Sky Parku, denno-denne ma obskakujú dve profesionálne spoločníčky a šnupem prvú kokaínovú ligu. (Teda ak je práve kokaín tou najdrahšou drogou, čo ja osobne ani len netuším.)
V mojej každodennej praxi “byť pánom svojho času” znamená, že prinajmenšom aktuálne fungujem tak, že nechodím nikam “do práce”. Netlačí ma potreba či nevyhnutnosť zarábať “poriadne” peniaze. Netlačia ma ambície kúpiť si (drahší) byt, (lepšie) auto, mať (viac) mileniek či (viac) detí.
Fakt je, že som si toho v živote musel dosť
zariadiť tak, aby som viedol pokojný a pohodový život.
Zaplatil som a stále platím za to rôzne dane. * Ktoré ty možno platiť nechceš. A je to v poriadku, je to absolútne slobodnou voľbou každého z nás. Ja som sa slobodne rozhodol vieš život nejakým spôsobom. A v hlave si nastaviť postoj, že to tak chcem, že mi to tak vyhovuje. Tým pádom ma to spätne robí spokojným.
* Nemám na mysli len daň z príjmu či dépéhá, ktoré platíme všetci a nevyhnutne. Ja som si za to, čo som zarobil pôsobením v sexbiznise, posedel bezmála 9 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe. Väčšinu času v jeho kolúznej a teda najprísnejšej forme. Navyše svojím spôsobom neoprávnene – mal som totiž byť vyšetrovaný na slobode… Zamysli sa, či by si do toho išla či išiel, tušiac vopred, čo ťa za to čaká.
Prirodzene, nejako sa v živote treba živiť. Ja som mestský človek napriek tomu, že som vo veľkej miere samotár. Život v meste nie je lacný, sú aj podstatne lacnejšie spôsoby fungovania.
Viesť pokojný a pohodový život sa však dá aj v meste
Vo vôbec nie extra veľkej Bratislave sa to dá zariadiť (postupne a môže to zopár rokov trvať), v ostatných slovenských mestách, ktoré sú objektívne len trocha rozľahlejšími dedinami, je to často úplne jednoduché.
Ono totiž v mojich očiach k nespokojnosti človeka spravidla vedie potreba, pocit či túžba nejakým spôsobom mať niečo viac. A práve toto ja pociťujem len v minimálnej miere.
Fakt je, že po jednej stránke som extrémne, ale skutočne extrémne neštandardným človekom. Väčšina spoločnosti to nazýva “divným”, pretože tomu nerozumie. Mnohí to nie sú schopní dokonca ani pochopiť. Niektorí ma presviedčajú, že je to dočasné. Zopár ľudí to považuje za choré. Ide o to, že ja nepociťujem ani najmenší náznak
ničoho, čo by sa dalo nazvať rodičovským pudom.
Deti mať nechcem, vďaka vazektómii ich mať nebudem a je samozrejmé, že tým som sa vedome zbavil enormného, možno aj majoritného množstva starostí v mojom živote.
Hovorme si, čo chceme – rodič takých cca dvadsať rokov svojho života nežije vlastný život. Žije život svojho dieťaťa. Tá dvadsiatka je optimistickým číslom, reálne je to podstatne viac. A keď prídu vnúčatá, dochádza často k druhej fáze tohto fenoménu. Niekedy dokonca bez pauzy na vydýchnutie medzi nimi.
Tohto všetkého ja som sa rozhodol vzdať
Aj v záujme toho, aby som mohol žiť pokojný a pohodový život podľa mojich predstáv. A nie podľa toho, akú karmu má ten človiečik, ktorého by som si bol nechal vstúpiť do života a prevrátiť mi ho hore nohami. Je mi jasné, že ti to môže znieť sebecky. Ale predstav si, že aj takíto ľudia existujú a dokonca – a to sa radšej posaď – máme presne také isté právo viesť slobodný život na tomto svete ako ty.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
