Rodinný výlet do Turecka mi utkvie v pamäti pre dve faux pas. Jedno uskutočnené a priam excelentné, ktoré som si spôsobil sám. A jedno potenciálne, hroziace. V ktorom som bol v princípe nevinne, nakoľko môj zámer bol absolútne neškodný a nevinný. Prúser však asi mohol byť pomerne citeľný. Alebo môj strýko zbytočne zveličuje.
Začnem poznámkou: kde ja píšem o výlete, písal by takmer každý o dovolenke. Nakoľko však dlhodobo nie som štandardne zamestnaný a teda mám úplne voľný životný režim, zdá sa mi v mojom prípade použitie výrazu „dovolenka“ neadekvátnym. Moje rozširovanie zbierky navštívených štátov nazývam teda radšej výletmi.
Tento rodinný výlet do Turecka nebol mojím nápadom
Zavolal ma naň brat mojej mamičky. Technicky vzaté, nahradil som jeho partnerku, ktorá z vážnych osobných dôvodov ísť nemohla. Našťastie sa to zistilo dostatočne včas na to, aby bolo možné vymeniť nielenže osobu na pobyte ako takom, ale najmä cestujúceho na letenke. Čo v neskorších štádiách nebýva vždy možné, resp. nie za zmysluplný poplatok. Cestovali sme teda v zložení strýko a ja – spolu v jednej, našťastie dvojposteľovej izbe – plus sesternica s manželom a dvoma menšími deťmi.
Troška sa mi stiahla ritka, ako sa hovorí, keď ma sesternica upozornila, aby som sa na rodinný výlet do Turecka netešil prehnane. Pretože ona so mnou počíta do roly au pair pre zmienené deti. Nakoľko som vlastne nahradil ich kvázi babku (nie biologickú, zato akoby „funkciou“)…
Takto. Ja mám deti v princípe rád a dokážem si s nimi občas dokonca aj rozumieť. Napriek skutočnosti, že vlastné mať nechcem a vďaka vazektómii ani mať nebudem. V tejto chvíli som si však uvedomil, že tento výlet naozaj nemusí byť až tak pohodovým, akým bol napr. výlet do Jordánska. A moje tušenie sa ukázalo byť správnym – keď aj v úplne iných súvislostiach, v ktorých jedno dieťa (cudzie) rolu naozaj hralo.
Môj (náš) rodinný výlet do Turecka sa začal
cestou na letisko ako väčšina ostatných. Autobus na Schwechat jazdí zhruba raz za hodinu. Mám na tento rok niečo ako „predplatné“ a teda vyklikať si lístok v aplikácii je pre mňa doslova otázkou minúty. Vybral som si spoj, ktorý ma mal pred terminálom vyložiť takmer tri hodiny pred odletom. Dal som mu prednosť pred tým nasledovným, ktorým by som takmer určite síce tiež býval stíhal – ale vsadil som pre tentokrát na istotu a úplnú pohodu s víziou vychutnania si dobrej kávy. A presne to mi zachránilo výlet.
Štatisticky vzaté, v mojom doterajšom živote som častejšie odlietal z Viedne (Schwechatu) než z Bratislavy. I keď naposledy pred Tureckom som bol cca mesiac dozadu s inou sesternicou v Egypte a leteli sme z nášho hlavného mesta. Tak či tak, asi v štvrtine cesty som sesternici poslal správu cez messenger, že je všetko v poriadku a som v buse na Schwechat.
„Na aký Schwechat? Veď z Bratislavy letíme.“
Mimovoľne sa mi pomaly nadvihlo obočie. Ak by ma bol niekto pozoroval, som si pomerne istý, že by krásne videl, ako mi mizne pleťová farba z tváre. V hlave sa spustila búrka myšlienok. Spätne som si uvedomil, že v každej diskusii so strýkom aj sesternicou sme zmieňovali iba „letisko“. A zatiaľ čo im všetkým sa zdalo automatickým a logickým to „naše“, domáce, tak mne – nakoľko išlo o rodinný výlet do Turecka ako v podstate exotickej destinácie – sa to bez zaváhania (a potreby exaktného overenia) spojilo s Viedňou. No do…
Aby som to nenaťahoval: po vystúpení z autobusu pred viedenským terminálom som sa do plánovaného
odjazdu najbližšieho spoja naspäť do Bratislavy
motal po parkovisku. V nádeji, že vymáknem nejaké auto so slovenským ečv, chystajúce sa na odchod. A poprosím o odvoz, za ktorý som bol pripravený ponúknuť finančnú odmenu. Nemal som to šťastie. Cestou v buse som si na čas a miesto jeho príjazdu objednal voz z Boltu. Vyzdvihol ma skutočne do pár minút a vďaka flexibilnému (slovenskému) vodičovi som cca o 17:50 bol na bratislavskom letisku. Odlet mal byť o 19:00, prepážku na odbavenie mali zatvoriť hodinu predtým, o šiestej.
Na bratislavskom letisku v podstate tradične skapal pes – porovnávam s letiskom vo Viedni a Antalyi – a teda ešte snáď nebolo ani tých šesť hodín, keď som za všetkými kontrolami konečne objal uplakanú sesternicinu dcéru. Chúďa malé vnímalo ako nepredstaviteľnú životnú tragédiu reálne sa črtajúce riziko, že zmeškám odlet a nebudem s nimi na výlete. 🙂 Aj za to ju zbožňujem. Napriek faktu, že ma s približne rovnako starou kamarátkou (spolu mali pekných 15 rokov) a jej ešte mladším bratom zahrabali bezmála po krk do piesku na pláži. A označili to ako „Andyho hrob“ (viď titulné foto).
Druhým faux pas rodinný výlet do Turecka hrozil,
keď som si všimol isté mladučké dievča. Dokážem si predstaviť, čo sa poniektorým čitateľom začalo odohrávať v predstavách… Tu však išlo o dievča asi tak dvanásťročné. To je trocha primálo aj na mňa, ktorého – a ver či nie, vnímam to zo strany mojej genetiky v podstate ako istý trest – najviac priťahujú výrazne mladšie baby. Sedel som po obede v jednom z barov na mojej tradičnej * tureckej káve. Môj periférny pohľad upútali veľmi dlhé a výrazne blonďavé vlasy osôbky prechádzajúcej okolo mňa. Všimol som ju už ako sa blížila. Po vlasoch ma zaujal najprv fakt, že sa na mňa po celú dobu uprene pozerá. Následne fakt, že sa pri tom tvári, ako keby som jej ukradol nielenže najobľúbenejšiu Barbie, ale snáď rovno brata. Mračila sa tak nahnevano, že to ani nedokážem dostatočne opísať.
* Čo sa ti zdá divné na tom, že som si behom týždňa vytvoril tradíciu? Ostatní tradične spali, ja som si čítal knihu.
Zaujímavé, skonštatoval som v duchu, keď prešla
týmto spôsobom okolo mňa po prvýkrát. Akožeee… naozaj zaujímavé, skonštatoval som v duchu, keď sa scenár – na opačnej trase – zopakoval asi po piatich minútach. Medzičasom si prisadol do ružova vyspinkaný (vlastne na tvári aj pripálený) strýko. A krátko nato prechádzala mladá slečna okolo nášho stola po tretíkrát. Keďže zazerala stále rovnako, už mi to nedalo a zamával som na ňu, nech pristúpi k nášmu stolu. Možno trocha negentlemansky, no vybehnúť za ňou sa mi zdalo príliš útočné. Nechcel som ju vystrašiť – predsa len išlo o dieťa a ja vyzerám, ako vyzerám.
Razantne odmietavo pokrútila hlavou a obzerajúc sa za mnou pokračovala k otcovi, ktorý, ako sa ukázalo, stál opodiaľ. A okamžite parádny teplý bonz:
ukazujúc na mňa, dramaticky niečo vysvetľovala.
Pozoroval som situáciu a nakoľko sa mi marilo, že som začul nemčinu, pomaly som začal v hlave skladať obhajobu v tomto jazyku. S vysvetlením, že som iba neodolal zvedavosti, čo som mladej slečne vyviedol, keď ma ide pohľadom roztrhať na kúsky menšie než lego. Našťastie po nemecky hovorím plynulo. Bol to moment, kedy sa mi na chvíľu zazdalo, že
môj rodinný výlet do Turecka sa stane dramatickým.
Rodič však zjavne vyhodnotil situáciu ako nehodnú riešenia (alebo sa ma zľakol). Po chvíli sa celá menšia rodinná skupinka pozdvíhala z ležadiel pri bazéne a vybrala smerom na pláž. Odvtedy už som až do konca pobytu mladú slečnu nevidel. Keď som strýkovi vysvetlil, čo sa vlastne udialo a čo som chcel od dievčaťa viditeľne pod zákonnou vekovou hranicou (ale no tak), krútil hlavou. „Potrebuješ, aby nás niekto poťahoval za obťažovanie? Kašli na ňu,“ radil mi, zjavne vnímajúc udalosť vážnejšie než ja. Ja som sa po celý čas iba bavil, zdalo sa mi to celé úsmevné. Pretože sa vlastne vôbec nič nestalo a ani stať nemalo.
Rodinný výlet do Turecka zavŕšilo v mojich očiach
info, ktoré sa ku mne dostalo po prílete. Na letisku Antalya som síce evidoval skutočne pekelné množstvo ľudí. No na fakt, aké šialené meškania, výpadky a rôzne iné problémy sa tam diali, ma upozornila až moja kamarátka po našom zvítaní. V tomto kontexte pôsobil hodinový posun nášho odletu z Bratislavy (áno, v konečnom dôsledku som sa ja naháňal a ostatní stresovali úplne zbytočne) zábavne až smiešne. A ja som sa zasa raz mohol (chcel) v duchu poďakovať môjmu anjelovi strážnemu. Trikrát.
