Sedel som tak s kamarátkou na výbornom espresse za nepochopiteľných 80 centov (na úplné centrum hlavného mesta). Po vypočutí si toho, s čím sa potrebovala vyrozprávať niekomu, kto ju bude naozaj počúvať a zároveň nebude hodnotiť, súdiť či nebodaj dokonca kritizovať, som si povedal, že (aj) o jej zážitku zo života prosto musím * napísať. Uvedomil som si totiž aj vďaka jej príbehu, že ide priam o fascinujúci syndróm dnešných dní. Jeden z viacerých, na ktoré narážam na bežnej báze. A vôbec nie iba v ostatnom období, vlastne to trvá už nejaký čas.
* Nemusím. Chcem. A osobnostne mi prosto nedá nenapísať – mal by som ešte pár nocí ťažké sny, ak by som si toto býval nechal len pre seba. Viac o tejto mojej úchylke v úplnom závere textu.
Ľuďom jebe. Rozosmeje ma to vždy, keď to zbadám niekomu na tričku. A zakaždým si v duchu poviem, že to takmer určite mal byť vtip – no nie je. Ľuďom jebe úplne regulárne a natvrdo. Aj mne. A aby sa zdalo, že mám nejakú tú sebareflexiu, odo mňa aj začnem.
Ak sa ma spýtaš,
aký syndróm dnešných dní ja sám symbolizujem,
tak je to niečo ako trocha privysoká láska k sebe samému. Alebo skôr k vlastnému pohodliu. Či ešte inak: záľuba v realizácii nápadov, ako si zjednodušovať život. I keď nebol by som to ja, ak by som sa v rámci vlastnej obhajoby (lebo obhajujem sa rád) nevytasil hneď aj s poľahčujúcou okolnosťou.
Výrazne predpokladám, že som jediným bezdetným chlapom na Slovensku, ktorý má vazektómiu. Som si vedomý toho, že to svojím spôsobom nie je v poriadku. Ja však okrem toho, že si prosto nechcem dieťaťom komplikovať život, navyše aj absolútne postrádam akúkoľvek stopu po niečom ako otcovský či rodičovský pud (tento fakt má byť tou poľahčujúcou okolnosťou). Netuším, či by sa niečo podobné vo mne začalo rozvíjať, ak by som – nechtiac alebo aspoň neplánovane – nejaké dieťa býval splodil. Kým som ešte mal priechodné semenovody, prirodzene. Ale priviesť na svet dieťa s tým, že „veď sa uvidí“, by sa asi mohlo považovať za mierne nezodpovedné. A to som v období, kedy som si zákrok nechal urobiť, ešte netušil, akým samotárom v hlbokej podstate som. Koľko času potrebujem tráviť v úplnej samote.
S týmto mojím vlastným syndrómom súvisí ďalší. Za najvýraznejší v zmysle
najfrekventovanejší syndróm dnešných dní považujem
totiž neodbytnú potrebu mnohých žien priviesť na svet dieťa za každú cenu. Takmer úplne bez ohľadu na to, s kým.
Reálne sa na chvíľočku zamysli nad tým, či máš vo svojom okolí ženu, ktorá má alebo aspoň nesmierne túži po tom, porodiť dieťa. Pričom jej nároky na otca, resp. v niektorých prípadoch len ploditeľa tohto nového človeka čím ďalej tým viac podliezajú už beztak komicky nízko nastavenú latku náročnosti. Až príliš často sú zúžené doslova a do písmena len na ejakulát. Inými slovami, mnohým by podľa ich slov stačilo dať dokopy peniaze * na umelé oplodnenie. Aby tak mohli naplniť vlastný pud a pritom úplne obísť prírodu a prirodzenosť.
* Ak náhodou nemáš predstavu: je to záležitosť minimálne niekoľkých tisíc, častejšie však dvoch či troch desiatok tisíc eur.
Na toto miesto vsuniem dôležitú poznámku. Totiž, bez ohľadu na to, aký dojem na teba (u)robí to, ako presne túto tematiku podávam – ja tému samotnú, rovnako ako ženy, ktorých sa to týka, nehodnotím, neposudzujem, nesúdim a už vôbec nekritizujem. Môj blog je naozaj len a len zamyslením sa. Čisto iba „nahlas“ uvažujem, konštatujem, spisujem vlastné postrehy. Nič viac.
Poznám niekoľko žien, ktoré majú jedno, poťažmo viaceré deti na tom základe, že… No, úplne jednoducho
sa nechali zbuchnúť tým, kto bol tak nejako ochotný
ísť do toho. Odhliadnuc od toho, nakoľko si dotyčný (ne)uvedomoval následky. To nie sú slová moje, ale ich. Parafrázované, prirodzene. Zasa až takto ostro to formuluje sama o sebe len máloktorá, prirodzene. Poväčšine si však boli vedomé faktu, že za penisom v ich vagíne v skutočnosti nie je otec pre to vznikajúce dieťa. Že má nejaký pohlavný orgán jednoducho vykonať svoju úlohu – zjavne úspešne. A potom už sa má ten chlap len nejako, keď aj iba finančne, postarať – tu už je úspešnosť radikálne nižšia.
Jedna z mojich najlepších kamarátok na tento účel aktuálne hľadá. Natvrdo – cez inzerát. U nás aj v zahraničí. Ona konkrétne hľadá otca. Ergo aj partnera a vychovávateľa. Zadanie pekelne ťažké, pritom je to samostatná, pekná a po všetkých stránkach celkovo fajn baba. Kamarátka z úvodu textu, ktorá bola mojou inšpiráciou pre vznik tohto článku, hľadá len semeno. To je relatívne jednoduchšie a píšem o tom v ďalšej sekcii tohto blogu.
Pri tej prvej to do úvahy neprichádzalo – no tá druhá ma priviedla k zamysleniu. Bol by som schopný či ochotný ísť do toho, nebyť sterilným? Poskytnúť niekomu môj genetický materiál (o jeho morálnej kvalite a/alebo hodnote sa na tomto mieste sporiť nebudeme)
so zámerom pomôcť realizovať niekoho nutkavú potrebu?
Ktorá je z pohľadu spoločnosti vnímaná ako šľachetná a ktorá je pre mnohých zmyslom života… Chcel by som žiť s tým, že niekde pobehuje moje dieťa? A ak áno, chcel by som sa akoukoľvek formou podieľať na jeho výchove či materiálnom zaopatrení, ak by som nemusel? Pretože jej matka by na tom netrvala, resp. práve naopak – jej žiadosťou voči mne by bola výlučne žiadosť o ejakulát.
Tu už sa totiž dostávam k tomu, čo ma utvrdzuje v správnosti môjho rozhodnutia nechať sa sterilizovať. Týždeň čo týždeň počúvam príbehy o tom, ako deti bez ohľadu na ich vek – a to je
ďalší signifikantný syndróm dnešných dní – mávajú
(rozumej vydrbávajú) nejakým spôsobom s vlastnými rodičmi. Jedna vec je, že – a nakoľko – im to dnešní (mladí) rodičia dovoľujú. Čo je v mojich očiach podstatne horšie, to je fakt, že spoločnosť sa čím ďalej tým viac stavia na stranu tých spratkov. Keď som ja bol dieťaťom, všetky spoločenské normy a celková nálada boli na strane rodičov. Prísna výchova bola vnímaná ako výchova správna. Bitie nikoho nikdy nebolo, nie je a nebude v poriadku, samozrejme – ale tzv. výchovné zaucho podľa môjho pevného presvedčenia absolútne koreluje so svojím vlastným názvom: je výchovné. Dnešné dieťa nemá zábrany pohroziť sociálkou v prípade, že sa jeho zúfalý rodič k takejto facke uchýli.
Ďalší syndróm dnešných dní, ktorý nehodnotím
ani nijako nesúdim, je vedomý život v toxickom vzťahu. V nezmyselnom zväzku, ktorý od počiatku nielenže dáva tušiť, on priam kričí tým, že z neho skôr či neskôr bude potrebné utiecť. Dám jediný príklad za všetky. S kamarátkou z úvodu sme diskusiou dospeli k názoru, že by asi bolo treba spísať si v začiatkoch vzťahu niečo ako „kontrolný zoznam“. Checklist, ak už máš so slovenskými pomenovaniami ťažkosti. Obsahovať by mal otázky, ktorých zodpovedanie by podľa môjho názoru človeka z asi veľmi starej školy malo byť samozrejmosťou na prvom rande. Určite by nemalo zdvihnúť niekomu obočie vo chvíli, keď už ako žena čakám s dotyčným dieťa a on mi povie: „Veď si sa nepýtala…“
„Neklamal som, iba som nevidel dôvod hovoriť ti to“
Túto vetu moja kamoška počula, keď v druhom mesiaci (žiaľ, napokon neúspešného) tehotenstva zistila, že jej partner má už dve deti. A že sa síce považuje za single, v skutočnosti však s manželkou ešte len plánujú podať žiadosť o rozvod. Neprekvapilo by ma, keby pri tomto konkrétnom človeku pri takýchto tajnostiach (pardon, podľa neho predsa iba nepotrebe hovoriť o niečom, na čo sa ho priamo nespýtali) vysvitlo ešte aj to, že vlastne zomiera na nevyliečiteľnú chorobu a zostáva mu zopár mesiacov života.
Tieto tri otázky – rodinný stav, deti a závažný zdravotný problém – by podľa môjho skromného názoru naozaj mohol každý svojmu potenciálnemu partnerovi povedať bez nátlaku. V opačnom prípade dochádza k drobnému paradoxu: chlapi plní záhad, ženatí, s nepriznanými deťmi atď. majú (prinajmenšom dočasne) fungujúce vzťahy, keď aj napr. iba sexuálne. Chlapi, ktorí sa z tvojej postele vracajú do manželkinej, k plateniu všetkých tých alimentov a podobných nákladov, z titulu čoho s tebou k moru tak skoro nepôjdu. Zatiaľ čo štandardní single, milí, príjemní, bezdetní chlapi, ktorí sa o seba starajú (aj preto, že im na tom chtiac-nechtiac musí záležať), chodia k tomu moru niekoľkokrát do roka kvázi sami alebo s cudzími babami zo skupín na soc. sieťach. Áno, píšem (aj) o sebe. Vyznieva to asi ako sebaľútosť a určite za tým aspoň nejaká aj je. Napriek tomu je to fakt. 🙂
A jednoznačný syndróm dnešných dní
No a ešte jednou témou sa vedome nechávam príležitostne (naozaj len veľmi sporadicky, cielene to obmedzujem) iritovať. Najmä v prípadoch, keď sa ma niekto pýta, ako je možné, že pri pôsobení v erotickom priemysle a dokonca ešte aj ako profesionálny spoločník nemám ani len fungujúci sexuálny život. A už vôbec nie niečo podobné vzťahu.
Posledný syndróm dnešných dní tohto blogu
je vnútorná krása. Avšak prekvapím ťa. Bude to naopak, než zrejme očakávaš. Že sú povrchní a hodnotia (iba) zovňajšok namiesto toho, aby si partnerky vyberali podľa vnútornej krásy – to sa hovorí o nás, mužoch. Jasné. Ja to vidím takto: poznám chlapíka. Na jeho výzore okrem trošku výraznejších uší nie je nič, čo by vyslovene rušilo či mohlo niekomu prekážať. Priemerná, skôr štíhla postava. Prosto obyčajný, bežný výzor. Nebyť vyholenej hlavy a výrazného tetovania, stratil by sa v dave. Nemá obočie ako Brežnev, nie je obézny, nemá jednu nohu do iks a druhú, ktorá sa nedá ani prečítať… Nič neobvyklé, priemer. A stará sa o seba, je vždy čistý, upravený, voňavý.
Čo sa týka jeho charakteru, je to niečo podobné. Nie je blbý, má vyslovene sofistikovaný prejav. Je príjemný, možno trocha tichší, ale prirodzene spoločenský. Dokáže vyjsť úplne s kýmkoľvek, je nekonfliktný, pokojný a absolútne samostatný po finančno-majetkovej stránke. Taká „celkom dobrá partia“, ako sa v istých kruhoch hovorieva.
Lenže vnímajú ženy jeho vnútornú krásu?
No konský kokot. Údajne totiž pôsobí na pohľad arogantne, poťažmo násilne, vraj taký „typický bratislavský grázlik“. To je opis, ktorý si vypočul od viacerých svojich vlastných kamarátok v kontexte, ako ho vnímali, keď ho po prvýkrát zbadali. Vraj radšej prejsť na druhú stranu cesty než mať s ním očný kontakt. Na zoznamkách ako tinder či badoo záujem absolútne minimálny – ak aj povedzme raz za mesiac príde k nejakej zhode, v deviatich prípadoch z desiatich sa s ním dotyčná tak či tak nakoniec odmietne stretnúť osobne. V tom štádiu už zrejme ani nie tak pre výzor ako pre to, čo o ňom medzičasom na internete zistila. Napr. podľa mobilného čísla, ak sa stihli zo zoznamky presunúť na whatsapp.
Samozrejme, že píšem o sebe. Iba vlastný život poznám
dosť dobre na to, aby som mohol niečo takto suverénne opísať. A resumé toho výlevu, zmysel zamyslenia sa nad týmto syndrómom dnešných dní? Je jednoduchý: kde zostala tá legendárna vnútorná krása v ženských očiach? Na mojom príklade je absolútne jasné, ako (aj) ženy hodnotia len a len zovňajšok. Nedávajú šancu tomu zistiť, čo je dotyčný za človeka. A či by randenie s ním predsa len nebolo lepšie než vzťah s tým ženatým chlapom; s tým mužom s dvoma deťmi (so súvisiacimi komplikáciami a obmedzeniami); s tým neschopným chlapom, ktorého treba skôr živiť než mať z neho pôžitok; s tým patologickým klamárom, ktorému sa nedá veriť ani len priezvisko, kým nevidíš jeho občiansky; alebo s tým násilníkom. Do jednej z uvedených kategórií sa totiž dá zaradiť partner prinajmenšom každej druhej mojej kamarátky. Zatiaľ čo ja (viď popis vyššie) namiesto randenia trávim čas písaním podobných zbytočných výplodov.
Pobavil ťa môj opis dnešných vzťahov mojimi očami? To je fajn. Zakladá to predpoklad, že si tým pádom možno pochopila, akým vtipom to celé malo byť. Keď aj
nespochybniteľne opisujem skutočnú (moju) realitu.
Nasleduje totiž finálna poznámka pre tých, ktorí ma príliš nepoznajú. Moje blogy – v tomto konkrétnom zvlášť posledný opísaný syndróm dnešných dní – nie sú myslené úplne vážne. Nevznikajú vždy preto, že by ma opísaný problém, situácia, zážitok či čokoľvek iné skutočne trápilo. A že by som mal nebodaj potrebu publikovať o tom blog za účelom dosiahnutia potenciálnej zmeny niečo vo svete. Kde tie veci.
Ja sa chytám každého pre mňa aspoň troška zaujímavého námetu, pretože pociťujem nutkavú potrebu písať. Píšem aj o témach, ktorými sa vlastne ani nezapodievam a zapodievať nechcem. Nakoľko im nechcem venovať pozornosť a tým pádom energiu.
A mohol (vlastne mal) by som namiesto toho pokračovať v písaní knihy, ktorú mám rozpracovanú. Ale na to som zasa lenivý, pri nej prokrastinujem. (Z istej časti mi to vsugerovala triedna profesorka na strednej škole. Nespočetnekrát som od nej totiž počul vetu: „Morávek, ty si tak inteligentný chalan – ale TAKÝ LAJDÁK…!“ A rob potom niečo v živote poriadne.) Skús pochopiť, že moje texty sú špeciálnou
kombináciou môjho názoru a jednej obrovskej prdele,
ktorú si robím zo života. Uznávam, nemusí to byť jednoduché – sám si niekedy nie som úplne istý, čo ešte myslím vážne a čo už je vtip. Ale veď nikto ťa nenúti čítať to.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
