Z dôvodov, ktorých vysvetľovanie nie je na tomto mieste predmetným, som si pred istým časom našiel zamestnanie v gastronómii. Za plat rovnajúci sa: minimálna mzda. Kto ma čo len troška pozná, hovorí si v duchu, že je to nezmysel – a má úplnú pravdu, samozrejme. Napriek tomu uvedené tvrdenie sedí. Wtf…?!
Vec sa má nasledovne: reálne som zarábal, prirodzene, podstatne
viac ako je štátom stanovená minimálna mzda
aktuálne vo výške cca € 370 netto. * Mál som ju však “na papieri”. Rozumej mal som tú sumu v pracovnej zmluve a dostával som ju formou oficiálnej zálohy na účet. Všetko ostatné mi bolo
vyplácané v hotovosti na ruku bez akéhokoľvek dokladu
Čiže “na čierno”, mimo kontroly štátnych inštitúcií a mimo akejkoľvek daňovej či odvodovej povinnosti. A nepreukázateľne, čiže bez možnosti zásahu zo strany úradnej moci a tým pádom bez možnosti nápravy či nebodaj postihu zamestnávateľa.
V princípe som tým teoreticky najviac škodil sám sebe:
ukracoval som sa o veľkú časť vlastného dôchodku.
Fakt však je, že neverím, že o tých 25 a možno ešte viac rokov, kedy budem mať nárok naň nastúpiť, bude tento štát mať nejaké peniaze, z ktorých by mi čo len časť z neho vyplácal. V tomto sa spolieham len a len sám na seba a na to, ako si zariadim môj vlastný život a moje finančné toky.
Nemám záujem mudrovať či nebodaj dokonca moralizovať o tom, či je takéto fungovanie výhradne výmyslom nejakého chamtivého mozgu. V snahe ušetriť každé možné euro sám pre seba. Alebo či je k podobnému konaniu
slovenský podnikateľ v podstate nútený štátom
a jeho zákonmi. Pravda je zrejme ako spravidla niekde v strede, ale toto mňa osobne pre účely tohto blogu nezaujíma. Zaráža ma niečo úplne iné. Bol by som totiž zvedavý na to, ako si svoju
finančnú a materiálnu budúcnosť predstavujú mladí ľudia,
ktorí za týchto podmienok pracujú. A že ich nie je málo, keďže týmto spôsobom údajne funguje 99% slovenskej gastronómie aj mnohé ďalšie oblasti. Veď pri zárobku vo výške minimálnej mzdy nemá žiadny človek ani len na ďalekom chudobnom východe – a nie tu v hlavnom meste – ani tú najmenšiu šancu
získať nejaký zaujímavejší (vyšší) úver či nebodaj hypotéku.
Myslím tú ako tak rozumnú a teda bankovú, samozrejme.
Ozaj, napadá mi: žeby za nebankovými finančnými inštitúciami, ktoré z toho brutálne profitujú, boli ľudia s väzbami na štátnych mecenášov? Prevádzkuje snáď nejako viac či menej skryto aspoň niektoré z nebankovkoviek J&T či Penta? Vôbec by ma to neprekvapilo.
Ako teda títo mladí ľudia bývajú a ako do budúcnosti plánujú bývať?! Pokrytecky vzaté mal by som držať hubu a šúchať nohami. Títo ľudia
sú v tomto zmysle nútení platiť si prenájom
a je veľmi pravdepodobné, že do tejto kategórie nájomcov patria aj tí, ktorých ja sám mám na byte, ktorý prenajímam. V tomto smere by som mal uvedeným okolnostiam blahorečiť a tešiť sa. A tiež by som “nemal hrýzť do ruky, čo ma kŕmi” – a v podstate presne to týmto textom robím. I keď to mojim zámerom vlastne nebolo a nie je.
Nuž, mal by som dosť peňazí na živobytie aj bez tohto konkrétneho príjmu a tiež by sa určite našli aj iní nájomcovia veľkého 3-izbového bytu pri Kuchajde, ergo na skok od Polusu a teda v širšom centre mesta, než mladí zamestnanci s
oficiálne podstatne nižším príjmom než v skutočnosti.
Zostáva však otázka, čo je to za štát a aká budúcnosť ho čaká, keď nastavuje zákony a celý systém vlastného fungovania tak, že tým vyslovene núti vlastných obyvateľov ojebávať a odrbávať ho, kde sa len dá? Ako dlho môže niečo podobné fungovať?
Akú inú možnosť majú na Slovensku mladí ľudia
so skúsenosťami možno práve a len v oblasti gastronómie? Tu by som ako kľúčové videl slovo “Slovensko”. Možnosťou, ktorú ja vidím, teda je rýchlo sa zbaliť a “dopiče otálto”. Tým sa ale vraciame k otázke “… čo je to za štát a aká budúcnosť ho čaká, keď nastavuje zákony a celý systém vlastného fungovania tak, že tým vyslovene núti vlastných obyvateľov…” Utekať prinajmenšom na istý čas za jeho hranice, aby sa postavili finančne na nohy. A aby vo svojom najproduktívnejšom období života poplatili
desaťtisíce eur na rôznych daniach a odvodoch mimo vlastnej republiky?
Ja sám som tohto živým príkladom a mám síce vo chvíli vzniku tohto článku 41 rokov a život už dosť výrazne nastavený, nasmerovaný a zariadený. No napriek tomu neuplynie týždeň, aby som sa nezamyslel nad ideou dať do prenájmu aj byt, v ktorom aktuálne žijem, zbaliť si základné veci a po cca trinástich rokoch znova na nejaký čas odtiaľto zdupkať.
* Napokon, môže vôbec finančná správa a podobné organizácie štátneho dozoru a kontroly veriť tomu, že niekto v Bratislave – nepíšem o zvyšku Slovenska, ale čisto len o Bratislave – existuje z príjmu vo výške minimálnej mzdy? Pri miestnych cenách služieb, nájmu atď.?!
