Tento blog bude zasa raz vyzerať ako obhajoba mňa samého, dokonca možno až ako výlev mojej sebaľútosti. Pokojne nech sa to tak tvári, v princípe je mi to jedno – to na jednej strane. Na strane druhej, s tou obhajobou je to vlastne aj pravda – no iba veľmi čiastočne. Hájiť sa v pravom zmysle slova nepotrebujem – môj zločin bez obete je z hľadiska zákona a trestu za jeho porušenie už vybavený a zmazaný. Nikto sa ním viac nezapodieva. Ale považujem za potrebné (prinajmenšom pre mňa) ešte na chvíľu sa zamyslieť.
A síce zamyslieť sa nad tým,
prečo má slovenský štát potrebu trestať zločin bez obete.
Samozrejme, netýka sa to ani zďaleka len republiky slovenskej. Ale nakoľko mám (zatiaľ) slovenské štátne občianstvo a teda spadám pod slovenskú jurisdikciu, zamýšľať sa chcem iba nad týmto štátom. A začnem tým, čo to ten štát vlastne je. Pretože štát je absolútne a výlučne fiktívna vec zložená z ľudí. Bez ľudí by štát neexistoval. V tomto kontexte teda chtiac-nechtiac musím písať o ľuďoch. O Slovákoch.
Aký je to človek, ktorý má potrebu trestať iného za to, že NIKOMU NIČ ZLÉ neurobil? A teda urobí to iba preto, že má tú moc a prosto môže? Nuž, je to Slovák. Šokuje ťa to a myslíš si, že píšem pičoviny?! Nesmierne rád to ti vysvetlím.
Sprostredkoval som prácu a služby. Vykonával som činnosť, ktorou som na strane jednej vybavoval záujemcom – nazvime ich zamestnancami – dlhodobú prácu a/alebo možnosti rôzneho príležitostného privyrobenia. Na druhej strane som – prakticky tým istým krokom – sprostredkoval služby pre iných záujemcov. Tých si nazvime klientmi či zákazníkmi. * Robil som to presne rovnako ako to robí Lidl. Ten tiež na jednej strane zamestnáva predavačky, aby ti tieto, na strane druhej, mohli predávať potraviny.
* Robím to stále, len som bol proti mojej vôli donútený vyradiť spomedzi mojich činností isté konkrétne spektrum.
Lidl však zločin bez obete nevykonáva, ja údajne áno
V čom je rozdiel? Nebudeme sa baviť o cenách, pretože tie sú vecou trhu. A to rovnako ceny v Lidli a marža tejto obchodnej siete ako ceny mojich služieb v minulosti a môj podiel z nich.
- Rozdiel medzi mnou a Lidlom nie je v dobrovoľnosti zamestnávania. V tom kontexte, že ja som rovnako Lidl nikoho nenútil a nenútim pracovať u mňa/pre mňa/so mnou. Skôr naopak.
- Rovnako ako (predpokladám) Lidl som korektne, férovo a včas platil mojich zamestnancov. Vo vopred dohodnutej a teda zamestnancom známej a odsúhlasenej výške.
- Presne tak ako odchádzaš spokojná * z Lidla, lebo si odnášaš všetko, čo potrebuješ za ceny, ktoré si ochotná zaplatiť (nie, nebudeme to rozoberať na drobné, bolo by to samostatný článok) a predavačky odchádzajú domov spokojné s výplatou, ktorá im cinkla na účet… Takisto boli moji zamestnanci spokojní s platom, ktorí dostali a moji zákazníci so službami, ktoré si odo mňa kúpili.
* Aby som nemusel používať tvar „á/ý“, vybral som si pre tento text jeden rod. Ženský preto, lebo ako prvej dám môj blog čítať mojej úžasnej kamarátke Janke. Ktorej ho tak troška kvázi venujem, lebo je prosto skvelá.
Diferencia a teda dôvod, prečo na rozdiel od Lidla
ja som preukázateľne páchal zločin bez obete,
je v jednej jedinej skutočnosti.
V mojom prípade sa štát prosto rozhodol, že to moje konanie bude zločinom. Na rozdiel od presne rovnakého konania Lidla, ktoré je na báze rozhodnutia toho istého štátu ekonomicky vítanou aktivitou.
Je výrazne pravdepodobné, že máš hypotéku. Možno máš popiči prácu a nemusela si v tej súvislosti nič prevratné riešiť – iba si požiadala, dostala a splácaš. Mnohí, ktorých som sa pýtal, však na to, aby im banka hypotéku schválila, museli urobiť aspoň drobnú fintu. Napr. dohodnúť sa so zamestnávateľom, že na nevyhnutný čas im oficiálne zvýši príjem. Prípadne im (ako je tomu na Slovensku zvykom) na čas oficiálne prizná príjem reálny a nie iba ten vykazovaný za účelom zníženia šialeného slovenského odvodového zaťaženia. Alebo si nájsť niekoho, kto im dal ešte jeden fiktívny doplnkový džob. To všetko pre to, aby splnili štátom stanové kvóty pre schválenie úveru.
Technicky vzaté dopustili sa tým úverového podvodu
Spáchali zločin. Síce zločin bez obete, ale prečo by zaň nemali byť stíhaní…? (Netuším, v akých trestných sadzbách sa úverový podvod pohybuje, nemá ma to prečo zaujímať.)
Máš svedomie na to, poslať za to niekoho do basy?! Za čo vlastne? Koho takýto bezbožný úverový podvodník vlastne podviedol, koho okradol, komu akokoľvek uškodil?! Tebe určite nie. Štátu, čo si vlastne tiež ty, takisto nie. A banke už vôbec nie. Tá si predsa poskytnutý úver kryje nehnuteľnosťou, ktorú tým ľuďom keď tak vezme. Prečo je takéto niečo zločinom? Prečo máš potrebu niekoho za to trestať?
Mne vychádza jedna jediná odpoveď: lebo môžeš
Lebo si štát a ty ako jediný určuješ pravidlá. Preto a výlučne preto (ma) trestáš za (môj) zločin bez obete. Napriek tomu, že ja sám som presne tým istým štátom ako ty. A neublížil/neuškodil som štátu – tebe ani sebe samému – presne tak isto, ako mu neubližuje Lidl a všetky tie zločinecké kurvy, ktoré museli urobiť nejaký menší či väčší, no stále rovnako neškodný odrb, aby nemuseli platiť nájom do cudzieho vrecka a mohli si splácať vlastnú strechu nad hlavou.
Argument, že zákony nepíšu ľudia, ale politici, obstojí iba do určitej miery a po istú hranicu. Schovávali sa zaň totiž aj Nemci v tridsiatych rokoch minulého storočia. Verím, že ti netreba pripomínať, k čomu to viedlo. Áno, je to brutálne prestrelené prirovnanie. Ale nájdi na ňom niečo, čo by do posledného písmena nesedelo.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
