Zamyslel som sa tak trocha nad tým, čím sa zapodieva terajší (štrnásty) dalajláma v jeho knihe „Ako byť šťastný“ z 1998-meho roka. Zhodou okolností (plánovanou mojím anjelom strážnym, samozrejme – preto nepíšem nič v zmysle „náhodou“) som pred nedávnom čítal state z nej, v ktorých sa zapodieva silou toho, čo si želáme. Všeobecne, „od života“ ako sa hovorí. A uvedomil som si, akú úzku súvislosť to má s všeobecne známym a pomerne uznávaným sloganom „prekonaj svoj limit“.
Na ďalší deň cestou na obed som stretol pána v tričku s nápisom „Break your limits“ – voľne
preložené ako už zmienené „prekonaj svoj limit“.
Zvláštne sa mi premiešalo v hlave to, čo si ľudia s podobnými sloganmi spájajú s tým, čo som deň predtým čítal od dalajlámu. A vyšlo mi, že by takmer určite celkom nesúhlasil.
Dalajláma, nie ten ujo v tričku. 🙂
Sú tu dve strany jednej mince. Na strane prvej je ľudská túžba po dosahovaní rekordov. Stále nových a nových. Uspokojiť sa s tým aktuálnym jednoducho nedokážeme. (Podobne, ako sa slovenskí oligarchovia nedokážu uspokojiť s výškou svojich účtov, naplnených z eurofondov a rôznych štátnych dotácií či provízií. Je to zrejme prvok ľudskej nátury všeobecne.) Lebo práve toto je živým stelesnením motta „prekonaj svoj limit“.
Táto túžba vo svojej hlbokej podstate
človeka permanentne irituje, znervózňuje a tlačí
do niečoho, čo mu často ani nie je prirodzené.
Na druhej strane je tu (aj) prastaré budhistické učenie a múdrosť. Tá hovorí o tom, že keď si človek niečo veľmi želá, veľmi po niečom túži a keď o to žiada „vesmír“, ten mu to splní.
Háčik je v tom, že k totálnemu prekonaniu vlastného limitu často nedochádza za bežných okolností. Absolútne majoritná časť populácie až v extrémne hraničnej situácii zistí,
aké limity jej vlastná psychika a fyzika má.
Čoho je skutočne, ale naozaj skutočne schopná naša myseľ a/alebo naše telo.
Okľukou vzaté dostávame sa k poznaniu, že ak chcem spoznať – a následne môcť prekonať – vlastný limit (nech už myslím ktorýkoľvek), musím sa dostať do extrémnej a/alebo hraničnej situácie. Tou je pre každého niečo iné, samozrejme.
Hraničnou situáciou, ktorá matku vyburcuje k nepredstaviteľnému fyzickému výkonu, môže byť napr.
priame ohrozenie jej dieťaťa na živote.
V takej chvíli dokáže matka urobiť niečo, čo nemusí dokázať ani ten „najsvetovejší“ rekordér: prebehnúť sto metrov za 5 sekúnd, vyskočiť (aj bez žrde) do výšky piatich metrov atď. Podobné prípady sa naozaj stali.
Hraničnou situáciou pre milujúceho partnera môže byť pohľad na to, ako sa jeho milovaná osoba napr. topí v rieke, s ktorej tokom si ako priemerný plavec jednoducho nevie dať rady. Vtedy sa aj z úplného neplavca v zlomku sekundy môže stať neohroziteľný ľudský torpédoborec.
Podobné
hraničné situácie za predpokladu, že skončili šťastne,
môžu byť úžasné. Položme si však otázku, či by sme to skutočne chceli.
Či by naozaj chceli zistiť absolútny fyzický strop vlastného tela v kombinácii s psychickým stropom vlastnej mysle. (Ak také niečo vôbec existuje, o čom mám dôvodné pochybnosti.) Či by sme to chceli s vedomím toho, na podklade akých okolností k tomu môže či musí prísť.
No a práve pre toto všetko si ja osobne myslím, že dalajláma nemôže
byť nadšený zo sloganov typu „prekonaj svoj limit“
a podobných. Naše vlastné vnútorné prianie niekedy „môže byť sviňa“, ako sa hovorí. A tak či tak – iritovať sám seba honbou za niečím, čo ma v konečnom dôsledku uspokojí len dovtedy, kým to zasa niekto neprekoná…
Ale možno iba ja som príliš málo súťaživý. Prípadne mám jednoducho divné postoje – napokon, ja ani len zbraň nechcem vlastniť.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
