Doslova dlhé roky tvrdím, že všetko je o ľuďoch. Že fungovanie tohto sveta a našej zaprdkanej holubičej republiky zvlášť neurčujú do detailov nejaké predpisy a zákony. Ale ľudia resp. spravidla úradníci. (Nechcem použiť výraz „slovenskí nadľudia“, ktorý sa mi dral na papuľu – ten si nechám pre seba.)
Pred nejakým časom zverejnil týpek, ktorého mám na facebook-u medzi „priateľmi“, zaujímavý status. (Osobne chlapíka vlastne nepoznám a ani neviem, ako sme sa k sebe dostali. Ale práve pre jeho občasné zaujímavé/podnetné/vtipné statusy som ho obdaril láskavou priazňou aj po čistke zbytočných bratislavských „priateľov“ po presťahovaní sa do Košíc.)
V ňom dotyčný píše o tom, že v podstate ľudské klany, priznané či nepriznané, vládnu nášmu mikro-svetu. Čo síce nie je úplne
identické s mojím tvrdením, že všetko je o ľuďoch.
Ale má to k sebe asi tak blízko ako pre mňa ako pre chlapa dve najzaujímavejšie dierky na tele mojej priateľky. (Nepredstavuj si zubatého smajlíka, ja píšem o nose… Kecám, pochopil/a si to správne.) Pointou je fakt, že ten status
ma nakopol spísať konečne po rokoch tento blog.
Statusu som pridal diakritiku, opravil gramatiku a mikroskopicky som tomu dal formu hodnú zverejnenia na copywriteskom blogu. Predsa len sa tu snažím predať sám seba.
„Vybavujem úplnú kravinu. Na úrade. V Estónsku by som to býval vybavil doma z kresla, v Rakúsku by to za mňa vypísala milá baba na pobočke, na Slovensku maturujem. Úvahu nad Rašiho schopnosťou čokoľvek v rámci štátneho IT zlepšiť láskavo vynechávam. Lebo, samozrejme, vôbec nič. Späť k téme.
Fakt je to prkotina a fakt to nejde. Ženská je hrozne neochotná, ja som zasa totálne mimo v tlačivách. Ja tú vec potrebujem, jej to je úplne jedno – potrebuje si odsedieť 8 hodín v papučiach a ísť domov. A takto stále dokola. A potom sa stane zázrak.
Pri nasej minimalizovanej debate zrazu zistíme, že sme obaja z Rače. Že sme chodili do rovnakého kina Nádej a tiež na kúpalisko. V živote sme sa tam nestretli, samozrejme. Ale toto málo nám stačilo na to, aby sme boli kamoši: ja mám dementné tlačivo dobre vyplnené a mám na to aj potvrdenie, keby niečo.
My sme prosto klanový národ. Taká malá Afrika v Európe. Akože už miliónkrát som sám zažil, že keď je človek z nejakého klanu, zrazu to zázračne funguje.
‚Ty si mastil tiež hokejbal, tu máš 50 %-nú zľavu.‘
‚Neee, ty si tiež chodil na Račiansku na strednú, jasné, mám tu ešte dva lístky, siiiiim ťa…‘
Náš človek na chvíľu. Z našej jaskyne. Totálne iracionálne, totálne funkčné.
Apropo, ženská je z Krasňan, musel som to na ňu zahrať. Náš klan z Rače totiž neznáša krasňancov – ale to je na iný status a je tam iná pointa.“
Klany sú o ľuďoch a tým pádom všetko je o ľuďoch
Na tomto by sme sa s Tomášom určite zhodli. Ja osobne som to vždy tak robil a snažím sa k tomu viesť aj moju priateľku (nevnímať nijako edukatívne, to by si ma precenil/a).
Že totiž ku každému, od koho potrebujem, aby pre mňa niečo vybavil – a na Slovensku nehrá žiadnu rolu, či mám na to nárok alebo je to len o dobrej vôli dotyčného – treba nájsť cestu ako k človeku. Dostať sa mu niečím pod kožu.
V jednoduchšom prípade na to stačí slušnosť a úctivosť, nie podliezanie. Nájdenie nejakého „prieniku“ (vlastnej verzie kina Nádej zo statusu) je zlatou kartou. Také hľadanie sa dá natrénovať.
Keď sa nájde niečo, o čom sa dá diskutovať
a na čom sa dá dotyčnému ukázať, ako ho rešpektujem a ako si ho vážim (neriešme, či to myslím vážne alebo som vychcaný), okamžite sa ukáže pravidlo dnešného článku. Že všetko je o ľuďoch a nie o predpisoch.
Pretože zrazu idú veci, ktoré nešli ešte vo chvíli, ako som úradníkovi vtrhol do jeho pitia kávy nad aktualitami. Alebo ktoré nešli online. (A že u nás
online ide iba to, čo formulujem ja ako presviedčací odborník…
O tom by vedela rozprávať nielen moja drahá, ale aj ľudia, ktorí si u mňa objednávajú formulácie rôznych žiadostí, odvolaní a iných formulárov. 😉 Hej, machrujem. Na vlastnom webe si to môžem dovoliť.)
Ono je to jednoduché. Tak ako sa vždy dalo a aj po neviem akom sprísnení systému a (jeho) kontroly bude dať zariadiť stk-áčka problematickému autu, tak sa dá obísť všetko. Každý úradník s akou-takou praxou mal v práci
dostatok času naučiť sa vydrbať so systémom.
Aby našiel medzery, obchádzky či naopak skratky. A aby sa pre „nášho človeka“ dalo riešiť to, čo predpis, nariadenie, zákon alebo nech trebárs aj ústava v zlatých doskách zakazuje. Pretože všetko je o ľuďoch, tí rozhodujú. A nie papiere. Čím skôr toto pochopíme, tým jednoduchšie sa nám bude (na Slovensku) žiť.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.
