Spisujem blog, ktorý si nikto neprečíta. Resp. pri ktorom vyvstáva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že si ho neprečíta nikto z tých, ktorí by ho čítať – a najmä zamyslieť sa nad ním – mali. Blog o osloveniach (v zmysle iniciácie komunikácie) online, o nadväzovaní kontaktu kdekoľvek na webe. Pretože komunikácia na internete sa v mojich očiach stáva samostatným a skutočne fascinujúcim fenoménom.
Je veľmi pravdepodobné, že túto tému rozoberajú celé tony blogov. Nezistím to, pretože ja texty nepomerne radšej píšem, než čítam. Blogy nečítam vlastne vôbec – a presne to je formát, v ktorom sa zrejme podobné témy riešia. Vyjadrím preto môj názor a nechám ho žiť vlastným životom. Ak pomôže čo len jednému pisateľovi niečo zmeniť (napraviť) v jeho komunikácii a tým čo i len jedinému adresátovi dostať čo len jednu o niečo relevantnejšiu správu… Budem to vnímať tak, že moja snaha mala zmysel.
Internet (slovenský) je plný ľudí, ktorí nevedia písať
A v tejto chvíli neriešim až tak úroveň gramatickej vzdelanosti, štylizácie či zrozumiteľnosti. Riešim úplne prostý až hlúpy (v zmysle jednoduchosti, nie hanlivosti) pozdrav. Nechce sa mi veriť, že mi * tridsať správ do týždňa píšu osoby, ktoré iba včera začali nielenže pôsobiť na webe, ale iba včera si nainštalovali whatsapp a ďalšie komunikačné aplikácie.
* Píšem o komunikácii na platforme fanúšikov erotiky, kde mám párový profil a tech. vzaté komunikujem teda za tradičnú heterosexuálnu dvojicu.
A teda ešte neprišli na to, že na rozdiel od osobného styku, online sa žiadna komunikácia po prvé, nezačína správou „Ahoj“, na ktorú sa čaká odpoveď. A po druhé, že po každej vete sa nestláča tlačidlo odoslania správy. Reakcia ľudí, ktorí majú nejaké tie skúsenosti, je v prvom prípade ignorácia a zmazanie takejto správy. V tom druhom rozčúlenie. Bližšie to rozvediem v ďalšom texte, nateraz len jednou vetou: oboma formami správania ako pisateľ snažiaci sa o nadviazanie kontaktu zabiješ možnosť k niečomu reálnemu sa dopracovať hneď v zárodku. Tak.
Je jasné, že keď na ulici na natrafíš na známeho, môžete si najprv vymeniť len pozdrav. A až následne rozvinúť aspoň minimálnu konverzáciu.
Avšak komunikácia na internete takto prosto nefunguje
Je to jedným z rozdielov komunikácie osobnej a tej online. Tak ako v prvej uvedenej normálny človek používa interpunkciu (rozpráva s dĺžňami a mäkčeňmi, niekedy aj v Bratislave), tak v tej druhej je jej nepoužívanie, naopak, do značnej miery akceptovateľné. Online to totiž má minimálny až nulový vplyv na pochopiteľnosť a distingvovanosť komunikácie.
Pri online debate však nemôžeš čakať,
že niekomu napíšeš „Ahoj“, „Aký máš deň?“, „Si kočka“ či podobný impulz, ktorých každý ženský nick na všetkých existujúcich platformách dostáva niekoľko desiatok denne, a dočkáš sa odpovede. Mne sa za zmienený párový profil ešte spravidla chce reagovať aspoň nejakým emotikonom – ani to však nerobím na „prázdny“ pozdrav bez čohokoľvek ďalšieho. Naozaj si to ako mužský iniciátor komunikácie doteraz nepochopil? Je to rečnícka otázka, samozrejme. Dobre viem, že nepochopil a vlastne takmer určite nepochopíš. Preto to vyjadrenie o zbytočnosti môjho blogu a o jeho výraznej beznádejnosti z úvodu.
Akokoľvek stručne a trápne si úplne pokojne môže dovoliť osloviť – a aj odpovede sa dočká – žena píšuca mužovi. V tomto garde totiž veci fungujú úplne inak, frekvencia je tu prevrátená v pomere cca 1:50.
Ďalšia téma v kontexte úvahy „komunikácia na internete“
Nechce sa mi veriť (no zrejme to tak je), že ani tebe samému, kto píšeš tak, ako to hneď vysvetlím, sa to nezdá nekonečne otravné. A síce keď tvoja komunikácia na internete vyzerá tak, že po každom slove či akokoľvek krátkej vete klikneš na poslanie správy. Či už musíš ťuknúť na tlačidlo „odoslať“ alebo stačí stlačiť tzv. enter. Vyzerá to divne, keď si takúto správu nájdem po tom, čo sa prihlásim. (Odkaz, na ktorý by stačil jeden kratší odstavec, rozložený do sedemdesiatich riadkov.) No priam nekonečne „na nervy“ je to vo chvíli, keď som práve online.
Zhodou okolností nedávno sa mi stalo nasledovné. Obrátil sa na mňa človek, ktorý chcel pomoc s organizáciou istej akcie. Výslovne som mu napísal, že ho prosím, aby mi všetko info (pričom cca vedel, čo asi očakávam) spísal do jednej správy. Pretože som to, okrem iného, potreboval celé skopírovať a ďalej s tým pracovať. No a vzápätí nato mi behom dvoch minút presne 37-krát cinkol laptop… Nebudem rozvíjať skutočnosť, koľko času som tomu následne venoval – len na to, aby mi človek presviedčajúci ma o svojej ohromnej serióznosti následne doslova tri hodiny pred termínom zrušil stretnutie.
Vyššie opísané nerešpektovanie žiadosti je v mojich očiach bezohľadné, či už spĺňa nejaké štandardy normálnej komunikácie alebo nie.
Čím ma komunikácia na internete dokáže najviac pobaviť
Že je posielanie fotiek penisu (chýrne „dick pics“) absolútne, ale naozaj totálne mimo vo všetkých existujúcich kontextoch, to vie dnes už naozaj úplne každý. Čo však mňa osobne (ešte) dokáže rozosmiať, je to, keď sa ma niekto snaží presviedčať o tom, akým „serióznym a solídnym“ on je – a vzápätí pošle foto „postavy“ z tridsaťmetrového odstupu s čmáranicou na mieste, kde približne má byť hlava. No a hneď nato detail penisu v erekcii, samozrejme.
Pri všetkej úcte a rešpekte: ak veríš tomu, že takéto niečo
dokáže na kohokoľvek na svete urobiť dojem serióznosti,
musel si prísť z inej planéty. Nad tým, či akúkoľvek cielenú osobu (ženského pohlavia) takýto záber dokáže potešiť, poťažmo navnadiť či vzrušiť, sa nezamyslíme ani na stotinu sekundy.
Naozaj si nemyslím, že žiadam priveľa, ak – a to aj na predmetnej, v podstate erotickej platforme – očakávam istú úroveň a serióznosť. Nemám dojem, že by som snáď žiadal niečo, čo sám ponúknuť nedokážem. Možno sa veľmi mýlim. No skutočne sa domnievam, že moju vlastnú serióznosť a zmienenú solídnosť je viac než dostatočne možné vyčítať z mojich textov kdekade online aj na mojich vlastných weboch (konkrétne tomto a zopár ďalších). Odkazujem na relevantné články na nich z titulu úspory môjho času a písania.
Všetky vysvetlenia a ponuky, ktoré riešim, som spísal raz
Považujem to za korektné, férové a úsporné – pre mňa, no aj pre teba ako záujemkyňu či záujemcu o čokoľvek odo mňa. Napokon, na to existujú tzv. webové prezentácie – aby sa na nich prezentovalo.
Za fascinujúce považujem, keď ma ako dvojicu niekto kontaktuje napr. nasledovne:
„Zoznamujete sa?“ (Tak ako čítaš, bez pozdravu.)
„Ahoj. Pozri si náš profil, prosíme. Urobíš si jasnú predstavu, čo hľadáme či skôr ponúkame.“
„A čo je v profile?“
Ako toto vôbec komentovať…?! Naozaj si predstavuješ, že som venoval hromady času spísaniu a následnému ladeniu profilu na to, aby som ti to vzápätí nejakými inými slovami zhrnul do správy? Alebo ti do nej mám jeho text kopírovať? Aký zmysel potom ten profil má? Nemá náhodou slúžiť presne na to, aby si sa z neho skôr než ma/nás oslovíš, dozvedel, či má vôbec zmysel oberať nás aj samého seba o čas a písať nám…?
Ako som zmienil vyššie: na istej česko-slovenskej platforme priaznivcov sexuálnej zábavy vystupujem aj ako mužská polovica páru. (Variabilného, ženská polovica sa obmieňa podľa potrieb a okolností.) Tento blog bol pôvodne určený na zverejnenie tam. Ja som však po prvé, v istej chvíli nemal (iný) námet na písanie a po druhé, oni tam občas príspevky bez upozornenia a vysvetlenia mažú. Nakoľko som o tento môj text nechcel prísť, upravil som ho do podoby relatívne neutrálneho článku. Možno mohol skončiť v rubrike „slovenský svet erotiky„, keďže okolo sexu sa v ňom tak trošku tancuje. V skutočnosti však, ako vidíš, téma článku s erotikou veľa spoločného nemá.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
