Je tomu už pár rokov, čo ma (vtedajšia) priateľka titulovala manipulátorom. A ja síce považujem sám seba za človeka schopného sebareflexie. Toto konkrétne označenie však odmietam nielen v kontexte mňa samotného. Všeobecne som presvedčený o tom, že manipuláciu pripúšťajú a odvolávajú – vyhovárajú – sa na ňu ľudia, ktorí odmietajú pripustiť vlastnú zodpovednosť. Hlbšie sa tým zapodievam napr. v mojom blogu o životných pravidlách a hodnotách. Toto však má byť sebakritický blog a preto na rovinu priznávam: som prospechár.
Uvedomujem si to celé roky. Už len preto, že sám seba vnímam ako inteligentného človeka s veľmi slušnou mierou už zmienenej sebareflexie. Viem si, najradšej v diskusii s niekým, uvedomiť a priznať vlastné nedostatky, poťažmo chyby (ak chce spoločnosť takto niečo na mojom chovaní vnímať…).
Že je načase spísať blog * o tom, aký som prospechár,
som si uvedomil nedávno pri rozhovore s dobrou kamarátkou.
* V kontexte podtitulu celého tohto môjho webu: že totiž mám „nutkavú potrebu publikovať aj tú najintímnejšiu pičovinu z vlastného života.“
Pre uvedenie do obrazu… Mali sme s predmetnou kamoškou veľmi pekný vzťah – žiaľ, jednostranný. Ja som sa neplánovane a absolútne nechtiac silno namotal, zatiaľ čo ona pri mne v podstate iba čakala na niekoho zaujímavejšieho. (Pozor, nie je v tom ani náznak výčitky. Bola ku mne úprimná a ja som si to, čo sme spolu mali, vyslovene užíval.) Keď na takého natrafila, okresali sme naše stretávanie sa na nevyhnutné minimum. Raz pri káve mi povedala
niečo v tom zmysle, že mi stále neochvejne dôveruje.
Pousmial som sa. Keďže ju ako človeka stále mám nesmierne rád a vážim si ju, pocítil som potrebu poopraviť máličko jej mienku.
Vysvetlil som jej, že veriť mi stále môže, samozrejme. Že v kontexte mojich životných zásad a viery by som ju neoklamal ani nepodviedol (v medziľudskom, nie vzťahovom kontexte). Ale že na rozdiel od úplne nedávnej minulosti, dnes už by som na nej bez hanby rapídne zarobil, ak by na to bola príležitosť.
Práve preto, že som prospechár a nebojím sa priznať to
Čo by som predtým až v takej miere nebýval urobil. Vysvetlím.
Sprostredkujem prácu, resp. presnejšie napísané ponúkam privyrobenie. Volám to „rýchle peniaze“. Maximálne v skratke pre prípad, že ma nepoznáš: ponúkam dievčatám a ženám diskrétny, spravidla anonymný zárobok v oblasti zábavy a erotiky. V niektorých oblastiach je delenie profitu nastavené napevno. Napr. ak si cezo mňa privyrábaš filmovaním amatérskeho porna bez tváre, je nemenne dohodnuté, ako vysoký honorár za produkciu dostaneš ty a akú províziu za sprostredkovanie získam ja. S tým sa v princípe nedá hýbať.
Riešim však napr. aj zákazky, kedy si odberateľ u mňa objedná video na mieru podľa jeho scenára, ktoré mám s niekým nafilmovať. Má naň vyčlenený rozpočet, ktorý mi ponúkne. V tomto prípade je len na mne, v akom pomere rozdelím zisk a teda ako vysoké privyrobenie ti ponúknem. Ak viem, že scenár, ktorý klient vyžaduje, zrealizuješ (so mnou) za € 30, *
tak ti ako prospechár presne tridsať eur ponúknem.
Bez ohľadu na to, že sám za zákazku zinkasujem tri stovky a teda ja zarobím € 270.
* Celý príklad je čisto hypotetický. Vymyslel som ho vo chvíli písania blogu ako rýdzo teoretickú ilustráciu. Netvrdím s neochvejnou istotou, že by som skutočne išiel do delenia až v takomto (ne)pomere.
V tomto kontexte sa nezapodievam porovnávaním výkonu a zisku, ani ničím podobným. Jediné hľadisko, ktoré ma zaujíma, je to, či akceptuješ moju ponuku. PRETOŽE NEMUSÍŠ, PRIRODZENE. Môžeš túto konkrétnu ponuku privyrobenia odmietnuť úplne alebo dať najavo, že síce o džob ako taký, resp. o ten jednoduchý a rýchly zárobok zaň záujem máš, no honorár sa ti zdá nízky.
V tom momente je na mne, či zárobok € 30 za 20 minút, ktoré tomu budeš musieť venovať, dám niekomu inému (niekto sa takmer vždy nájde) alebo ti ponúknem odmenu vyššiu.
Za viac ako dvadsať rokov v brandži už viem kalkulovať
a odhadnúť situáciu. Na 99 % som si vopred istý, či do zákazky za ponúknutý honorár pôjdeš. Výšku zárobku pre teba nastavím tak, aby som síce mal istú rezervu a mohol ho handlovaním eventuálne navýšiť. No aby som takmer s istotu vedel, že ti tie peniaze za to stoja. Pretože poznám situáciu.
A toto je to, čo vnímam ako moje prospechárstvo. Hrať sám za seba a usilovať sa o najvyšší možný zisk pre mňa. Nie o nejaké „korektné“ či „férové“ rozdelenie rozpočtu. Toto celé by bolo na dlhšiu diskusiu, prirodzene.
Na moju obhajobu – niežeby som pociťoval potrebu hájiť sa pred kýmkoľvek – napíšem, že som to bol práve ja, kto na Slovensku zaviedol systém tzv. kontaktného bytu. Ako nepomerne férovejšiu formu spolupráce s prostitútkami než je ten stále ešte najrozšírenejší systém tzv. sexprivátov. Jednou z mojich motivácií bola vtedy práve snaha o korektnosť voči dievčatám z brandže. Na tom sa nič nezmenilo. Prospechárom však som (chcem a dokážem byť) napriek tomu.
Nechcem sa na tomto mieste púšťať do podrobného vysvetľovania, prečo by som
ako správny prospechár bol schopný rozdeliť rozpočet
na zákazku pokojne aj v pomere 9:1 v môj prospech. * Bolo by to nadlho, ani by ťa to asi nebavilo čítať. Rád ti to ako žene objasním pri káve a ako mužovi v niektorej z epizód môjho (už niekoľko rokov) pripravovaného podcastu „Na plné gule„. Raz sa k tomu isto dostanem. 🙂
* Opakujem: uvedený príklad je čisto hypotetický. Vymyslel som ho vo chvíli písania blogu ako rýdzo teoretickú ilustráciu. Netvrdím s neochvejnou istotou, že by som skutočne išiel do delenia až v takomto (ne)pomere.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
