Končil som základnú školu, keď sa mi dostala do rúk kniha českého prozaika a scenáristu Radka Johna „Memento“. Zhltol som ju raz a následne som sa k nej vracal asi tak raz za polrok v priebehu celej puberty. Nekecám. Do dnešného dňa som tých cca 300 strán čítal asi dvadsaťkrát. Až som si nakoniec zohnal prvé vydanie tej knihy v pôvodnej češtine. Ako darček samému sebe pri príležitosti kúpy môjho nového bytu snov. (Aktualizované 13. 02. 2023)
Mnohí si povedia: „Pekná hromada zabitého času“. Mňa však toto dielo nasmerovalo k tomu, že dodnes, do mojich 47-ich rokov (aktualizácia článku), existujem bez ktorejkoľvek štandardnej a bežnej ľudskej závislosti: nikdy, skutočne
nikdy v živote som si nepotiahol zo zapálenej cigarety.
Nikdy som nebol skutočne a poriadne opitý. Rovnako, či vlastne ešte striktnejšie, som nikdy v žiadnej forme neskúsil ani len tú najmäkšiu drogu. A s výnimkou alkoholu, voči konzumácii ktorého (aktuálne) pripúšťam určitú toleranciu, mienim v tomto trende pokračovať.
Cigarety, alkohol, drogy pre mňa nemusia existovať
Nie som dokonca závislý ani od kávy. Nebol som, ani kým som pracoval v kaviarni. Prvú kávu dňa, ak vôbec, vypijem až po obede a robím to cielene, aby som nespadol do potreby štartovať sa týmto „životabudičom“ a nebyť schopný bez kofeínu ani len plnohodnotne sa zobudiť. Sú dni, kedy si na kávu ani nespomeniem. Trocha paradoxne to bývajú skôr dni, kedy mám hromadu práce či povinností než dni, kedy mám voľno a teda viac menej pracujem iba na mojich online aktivitách z domu.
Čo sa cigariet a drog týka, nie je čo riešiť
Nebudem nijako hodnotiť ľudí, ktorí sú závislí od cigariet či od omamných látok. Fakt je, že som ťažko schopný rešpektovať a vážiť si ľudí, ktorí niektorej z týchto nerestí holdujú. Ale nepoznám pozadie ich závislosti. Pozadie jej vzniku a dôvody, prečo nemajú toľko duševnej sily a úcty voči vlastnému zdraviu a k životom ľudí okolo seba, že si ju ďalej pestujú. Zmienené cudzie životy títo ľudia pod vplyvom svojich závislostí permanentne ohrozujú všade, kam sa pohnú. A áno, domnievam sa to aj o fajčiaroch – a síce o tých za volantom.
Od fajčenia som vždy
odradzoval aj moju priateľku, keďže mi na nej záležalo.
Sústavne som jej znechucoval myšlienku, že ma núti žiť s pocitom smútku z toho, ako si ubližuje. Až tento argument pridala k vlastným, ktoré proti svojmu fajčeniu mala a stopla ho.
Mojimi dôvodmi nebyť závislým od moderných neduhov boli a sú okrem odstrašujúcich príkladov ľudských trosiek z „Mementa“ aj moje snahy dožiť sa v zdraví čo najvyššieho veku. Nie samoúčelne, ale s vidinou prežitia peknými zážitkami a zábavou čo najdlhší čas. A tiež môj záujem líšiť sa od stáda.
Baví ma byť iným, ísť vyslovene proti prúdu
alebo aspoň mierne iným smerom. Uznávam, že je to občas až mierne na škodu alebo že si za to občas čo-to vytrpím. Mňa to však baví napriek tomu a teším sa z toho.
Že sa mnohé veci, ktoré robím, veľkej hromade ľudí nepáčia – to je ich problém a nie môj. Ich „hejterstvo“ ide mimo mňa. Z času na čas sa niekomu podarí skomplikovať mi na chvíľku život. Ale negatívnu energiu, ktorú voči mne títo ľudia nejakou formou šíria, jednoducho ignorujem. Podľa mojej viery, postavenej hlavne na princípoch
karmy, škodia v konečnom dôsledku iba sami sebe.
Ja sa na nich dokonca ani len nehnevám. Mne je ich úprimne ľúto. Vlastne ani to nie je. Ja si žijem vlastný život a asi viac-menej každý, kto má potrebu nakladať niekomu spravidla anonymne na webe, je mi ukradnutý.
