Témy ako napr. budovanie dôvery medzi partnermi mám zvlášť rád. Jednak z dôvodu, že vzájomnú dôveru osobne považujem za jeden zo zopár základných stavebných prvkov vzťahu ako takého. A tiež preto, že pre mňa samého z titulu toho, čomu sa venujem a prvkov môjho fungovania – minulého aj aktuálneho – nie je ani omylom jednoduché dôveru partnera (v mojom prípade explicitne partnerky) získať. (Pôvodne publikované 01. 04. 2017)
* Výrazom „jebať“ som nechcel byť prvoplánovo vulgárny. Je to však pojem, ktorý najlepšie vystihuje situáciu, kedy jeden z dvojice o nejaké budovanie dôvery medzi partnermi nestojí. A iba ju prosto vyžaduje. V zmysle ako „jebať nejakú snahu – chceš byť so mnou vo vzťahu, tak mi máš dôverovať…“. Ale ako dobrý copywriter uznávam, samozrejme, že vulgarizmy v nadpisoch sú (aj) pútavé.
Aký zmysel má budovanie dôvery medzi partnermi
Pred časom som natrafil * na toto vyjadrenie: „Ak váš partner či partnerka chce ísť von so svojimi priateľmi, ktorých už dlhší čas nevidel/a, čo je na tom zlé? Pevným vzťahom to určite neotrasie. Práve naopak, budete vedieť, že sa ráno alebo v nasledujúci deň vráti do vášho náručia. Ak vám partner neverí, pričom ste mu k tomu naozaj nedali ani jediný dôvod, je možné, že si do vás projektuje vlastnú neveru alebo neistotu.“
* Žiaľ, už netuším kde a nemôžem teda uviesť zdroj, ospravedlňujem sa. Iba som si to skopíroval a vložil do konceptu blogu.
Súhlasím, s malou výhradou či s dodatkom.
Nepovažujem za relevantné dôveru vyslovene vyžadovať
Vídam tento postoj všelikde a pomerne často. Pritom čítam úplné minimum článkov s touto tematikou).
Nestotožňujem sa s postojom, že partneri si majú tak nejako automaticky vzájomne dôverovať, lebo… Lebo „budovanie dôvery medzi partnermi je nevyhnutným základom“ a podobné kecy. Aj autorom týchto vyjadrení podľa mňa občas uniká, že sami píšu o budovaní. Nie o padaní dôvery z nebies. Dôveru si podľa môjho hlbokého presvedčenia treba vytvoriť, zaslúžiť.
Myslím si, že iba niekto neskúsený alebo prinajmenšom naivný dôveruje niekomu „len tak“, lebo je to kvázi správne. A/alebo preto, lebo do vzťahu – či už partnerského alebo aj toho ľudského – sa „má“ vstupovať s dôverou. To by sme museli žiť v ideálnom, dokonalom svete, kde sú ľudia len dobrí a poctiví. Áno, aj mojím životným postojom je, že každý z nás
žije vo svete, ktorý si vytvára okolo seba on sám
svojim konaním, postojmi a energiou, ktorú šíri. To však podľa mňa neznamená, že dám po dvoch týždňoch známosti mojej novej priateľke prístup do môjho účtu či ku kreditke. Do laptopu či do smartfónu áno, pretože ak by som s týmto mal nejaký problém, niečo by za tým zrejme smrdelo. Ale zasa odtiaľ-potiaľ.
Neveriť tomu, že bude všetko okej, keď pôjde moja partnerka bezo mňa večer von, pričom viem, kam má v pláne ísť, s kým a kedy sa asi vráti – to by skutočne zaváňalo projektovaním si nejakého vlastného problému do fungovania vzťahu. Lebo neveriť tomu, že sa dá ísť baviť sa s kamarátmi a neurobiť pritom nič, čo by čo i len najmenej mohlo partnerovi vadiť, môže zrejme iba niekto, kto to sám nedokáže. Kto „podľa seba súdi teba“.
Z titulu snahy o budovanie dôvery medzi partnermi
zatvárať oči pred tým, že mi moja partnerka nechce povedať, kam ide, s kým, na ako dlho atď., navyše si v rámci prípravy na predmetný večer čerstvo vyholí rozkrok a v kabelke jej zbadám kondóm (ktorý my dvaja nepoužívame, pretože vnímame sex ako zábavu), to už je naivné, poťažmo hlúpe. Zaváňa to snahou za každú cenu zostávať s niekým, kto sa správa prinajmenšom zvláštne. Len preto, lebo je to vraj údajne podľa niekoho „lepšie než zostať sám“.
Zhrnutie: podľa môjho názoru
dôveru si má (môj) partner zaslúžiť, nie vyžadovať.
Obaja z dvojice by sa podľa mňa mali snažiť o cielené budovanie dôvery vo vzťahu. Až po istom čase a po adekvátnom množstve skúseností ju môžu navzájom kvázi očakávať či vyslovene vyžadovať. V žiadnom štádiu vzťahu však určite nie je na škodu z času na čas partnera o trvajúcich dôvodoch na jeho dôveru niečím konkrétnym presvedčiť.
