Napriek tomu, že istá moja expriateľka mi neverí * ani ten príslovečný nos medzi očami – bez ohľadu na okolnosti a často aj napriek mojej prísahe – fakt je, že ma baví hovoriť pravdu. Z dvoch dôvodov. A jeden z nich by možno mohol byť aj takou celkom príjemne praktickou radou do života pre každého, kto si tento blog prečíta.
* Apropo, nežije sa s tým úplne jednoducho – ani mne, ktorý mám inak všeobecne dosť ťažko v piči, ako sa hovorí.
Nebudem sa zapodievať morálkou a podobnými kecami. O tom, nakoľko individuálne môže byť vnímanie morálky za rôznych okolností, píšem v blogu o právnických seriáloch.
Niežeby etika a morálnosť neboli pre mňa dôležitými – naopak. Ale ja nie som žiadny motivátor a už vôbec nemám striktné až ortodoxné morálne zásady. Napriek mojej hlbokej viere v karmu, v zmysle ktorej sa snažím existovať.
Mojím prvým dôvodom, prečo hovoriť pravdu, je pohodlnosť
Život sám ma naučil, že hovoriť pravdu je – a to ale kurevsky – nepomerne jednoduchšie než klamať. Keď všade, vždy a každému hovorím pravdu, nemusím si vlastne nič pamätať. Iba reprodukujem realitu, keď aj iba tú „moju“. Opisujem dianie – síce cez moju optiku, ale vždy rovnako.
Na toto miesto nepatrí polemika o tom, že „každý má vlastnú pravdu“, že „pravda je vždy niekde v strede“. To všetko sedí a prirodzene, keby nejakú udalosť niekomu opísal okrem mňa ešte iný svedok, tie opisy by sa líšili. Možno mierne, možno citeľnejšie. Ale bol by som opísal pravdu rovnako ako ten druhý účastník.
Keby som klamal, musel by som si toho dosť pamätať
Čo som komu povedal, prečo, čo z toho vyplýva do ďalších súvislostí atď. A síce fakty sú, že
- využívame údajne len cca 10 % kapacity našich mozgov a možno rozšíriť to by nebolo úplne na škodu;
- môj neustále a neúnavne pracujúci mozog má obrovské rezervy a aj vedomé a kontrolované klamstvo by mohlo byť formou jeho tréningu.
Lenže ja som geneticky človekom pomerne pohodlným. A rád sa zapodievam (iba) vecami, ktoré ma bavia. Nechce sami plytvať kapacitou – napodiv ani tou nevyužitou – na niečo, čo mi nepríde zaujímavé. A hovoriť pravdu má vlastne napokon aj benefity v podobe pocitu morálnosti, čistého svedomia a neškodenia vlastnej karme (ak v ňu človek verí). Navyše, všetko sa raz prevalí a ja (už) sa nechcem cítiť trápne, keď je mi dokázaná lož.
Druhý dôvod hovoriť pravdu je pre mňa potreba líšiť sa
„Všetci“ klamú. Prosím, túto vetu neber negativisticky alebo stereotypovo. Ale je známym faktom, že klamstvo je bežnejšie než pravda a je až v šialenej miere akceptované spoločnosťou všeobecne. Je to zarážajúce a smutné – ale ani o tom tento blog nie je, ani tým sa zapodievať nemienim. Každý hrá tak nejako sám sa seba, niekedy aj nevedomky. Taká je ľudská prirodzenosť a teda je to zrejme v podstate normálne.
Viem, že ľudia okolo mňa klamú. Často sa mi to priamo potvrdzuje, niekedy realitu nepoznám – ale vždy počítam s tým, že mi nemusí byť predostretá pravda. Berie sa to ako štandard. Mňa však baví líšiť sa od väčšiny. A ako zábavný spôsob byť iným navyše s viacerými prednosťami (niektoré už som zmienil) mi prišiel ten, hovoriť pravdu.
Samozrejme, že som v živote klamal. Často a dosť
Kým prišiel moment, kedy som (len v tomto zmysle) po prvé, dozrel, po druhé, spohodlnel a po tretie, objavil benefity toho, hovoriť pravdu. Došlo k tomu niekedy okolo mojej tridsiatky – naozaj úplne orientačne. Tak som si povedal, že budem hovoriť pravdu a som spokojný.
Chce to tréning a dosť sebapozorovania a sebareflexie. Ešte aj dnes ergo po rokoch „praktizovania pravdy“ sa mi stane, že sa prichytím pri niečom nie celkom korektnom. Spravidla skôr, než to vyslovím, vďakabohu.
Takže takto ja to vidím. Prosto, hovoriť pravdu je v mojich očiach jednoduchšie a zábavnejšie než lopotiť sa s rôznymi intelektuálnymi sračkami v podobe vedomých klamstiev.
