Tým, ktorí ma poznajú málo alebo vôbec, sa moje nasledujúce vyjadrenie bude zdať snáď až absurdné. Veď na prvý pohľad vyzerám ako grázel a uznávam, že možno občas sa aj chovám ako chuj. Napriek tomu som už približne od puberty presvedčený o tom, že nado mnou bdie a dohliada na mňa skutočný anjel strážny. A to myslím pekelne vážne. (Eviduješ úžasne trefnú vtipnosť toho prívlastku? Ha.)
Prirodzene, mohol som napísať aj „boh“, „osud“, „karma“, vyššia moc“… Ja mám však rád moje vlastné pomenovanie toho, čo tvorí jeden z nosných prvkov mojej vlastnej viery. A teda „skutočný anjel strážny“. Navyše mi to príde milšie, citlivejšie a také osobnejšie.
Niekedy to zachádza tak ďaleko, že moje presvedčenie už vlastne ani nie je vierou v pravom zmysle toho slova. Výraz „viera“ totiž vo svojej podstate – aspoň ja to tak vnímam – reprezentuje niečo, čo nie je preukázateľné. Čo je niečím, o čom som síce presvedčený, dokonca som si tým niekedy aj viac či menej istý – no neviem to neochvejne dokázať. Ergo z veľkej miery je to o nejakej mojej dôvere a možno o túžbe. Lebo ľudstvo v princípe túži po tom (môcť) v niečo veriť.
Lenže môj skutočný anjel strážny je realitou,
ktorá je bežne a nespochybniteľne prítomná v mojom živote. Mohol by som opísať hromady príbehov a prípadov, kedy sa mi to v ňom reálne a citeľne odzrkadlilo. V tom aktuálnom rovnako ako v minulosti. To by ale asi nikoho nebavilo čítať (možno podobne ako celý tento blog…). A niekto by mnohé z nich mohol zhodnotiť pokrivením úst, citoslovcom „ts, ts“ a/alebo komentárom: „Náhoda.“ Zrejme boli časy, kedy aj ja sám som si niečo podobné povedal. Lenže keď sa náhody dejú na dennej báze, človeka sa zmocní pochybnosť a viera v náhodnosť jeho šťastných momentov zakolíše. Paradoxne, je to – alebo aspoň v mojom prípade bol – veľmi príjemný pocit.
Keď sa ti permanentne dejú v živote veci, ktoré nielen ty sám, ale ľudia okolo teba komentujú vyjadreniami typu: „Teda ty máš ale šťastie..!“, chtiac-nechtiac si uvedomíš, že to „len“ šťastím nebude. Že je za tým niečo iné, niečo viac. No a ja osobne som presvedčený, že
je za tým ten predmetný skutočný anjel strážny.
Moja expriateľka by to potvrdila, domnievam sa. Počas dvoch spoločne prežitých rokov mi niečo v tom zmysle, aké šťastie mám na rôzne veci v živote, povedala toľkokrát, že už zrejme v existenciu anjela strážneho uverila aj ona sama. Ak teda neverila už predtým. Mala však pocit, že ona to šťastie v živote nemá alebo aspoň nie v tej „mojej“ miere. A práve toto je podľa mňa chyba, ktorú, žiaľ, robia mnohí.
Medzičasom už notoricky známy
princíp „tajomstva“, ktorý opisuje rovnomenná kniha,
pozná zrejme každý. Takmer určite každý, kto tento môj článok dočítal až sem. Mám však pocit, že obrovská časť ľudí znalých tohto princípu o ňom rozpráva a ospevuje ho – no neriadi sa ním.
Ja sa totiž domnievam, že môj skutočný anjel strážny práve preto dáva na mňa taký dobrý pozor, lebo po prvé, uvedomujem si to, verím v neho, často nad jeho existenciou uvažujem. A po druhé, nezabúdam poďakovať sa mu. Takmer vždy, keď jeho zásah akútne pocítim, no niekedy aj „len tak“, zdanlivo bez dôvodu. Veruže len „zdanlivo“. Ono by sa totiž tých dôvodov na poďakovanie v skutočnosti VŽDY našlo viac než dosť.
Som presvedčený o tom, že práve tým spätne akoby priťahujem pozornosť či povedzme energiu tej sily, ktorá má moc kedykoľvek obrátiť náš život naruby. Podobne ako keď sa z ničoho nič ocitne nejaký Bratislavčan v Košiciach, kvázi „natrvalo“. A keďže je takéto myslenie pozitívnym myslením v jednej z jeho najčírejších foriem – no aký iný efekt než hromádku šťastia v živote by mohlo priniesť? A za to som – a to aj práve v tejto chvíli – nesmierne vďačný. Čo nie je blábol do páčivého blogu, ale absolútne úprimný pocit.
Za všetko to šťastie, ktoré mi do života prináša môj skutočný anjel strážny, predsa len jeden príklad. Dejúci sa na bežnej, bezmála dennej báze.
Bývam aktuálne na šiestom podlaží. Spravidla chodím pešo a použiť výťah mi takmer ani nenapadne. Keď však idem s nákupom a pod., niekedy si poviem: „Okej, ak je výťah na tomto alebo nejakom blízkom poschodí, odveziem sa.“ Inak nie, pretože šetrím spoločnú elektrinu. (Tak som divný, no a čo…?!)
Môj skutočný anjel strážny o tom vopred vie, samozrejme
Preto spoľahlivo takmer vždy zariadi, že kabína je… na úplne opačnom konci domu.
Znie ti to absurdne, lebo tvojím predpokladom bolo, že sa vďaka zásahu „zhora“ vždy pohodlne zveziem? No práveže konské lobogo! Presne to by predsa bolo voči mne vyslovene zradou. Veď čím by som potom docielil taký pevný zadok…?! 🙂
Chápeš teraz už princíp, akým nazerám na vlastný život a na udalosti v ňom? A prečo vo vyššiu moc nemusím „veriť“, lebo jej účinky zažívam v priamom prenose?
Do kostola – to k tej titulnej fotke – nechodím na omše ani modliť sa. Nehlásim sa k žiadnemu z oficiálnych vierovyznaní. Ale kostoly mám rád, tie staré, s históriou a atmosférou. Majú pre mňa fascinujúce, tajomné čaro a úžasnú energiu. Na zábere je jeden z dvoch môjmu srdcu najmilších, bazilika Sedembolestnej panny Márie v Šaštíne. V istom zmysle som v ňom vyrastal a viažu sa mi k nemu nádherné spomienky a emócie.
Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
