Pôvodne som začal písať blog na mierne odlišnú tému. V podstate o tom, ako sa mi podarilo dosiahnuť skutočnosť, že som „úplný pánom vlastného času“ – ako som sa vyjadril niekde, kde si to prečítal istý môj známy. A požiadal ma o objasnenie. Behom písania som zistil, že ten námet vydá na dlhší text. Uvedomil som si však, že možno bude vhodnejšie (najprv) napísať o tom, prečo život beriem s takým nadhľadom a ľahkosťou. Ako sa dá dosiahnuť životná pohoda a spokojnosť, aké ja mám. V konečnom dôsledku, tie veci spolu vlastne súvisia užšie, než by sa možno zdalo.
Ono totiž byť v živote spokojným a v pohode určite nie je a sotva niekedy * bude o tom, že si za vodou. Finančne, majetkovo. Možno práve naopak. V princípe som toho živým dôkazom, i keď za chudáka sa nepovažujem napriek aktuálnemu úplne minimálnemu príjmu.
* Lákalo ma použiť namiesto „sotva niekedy“ výraz „nikdy“. Jeho používaniu sa však vyhýbam pre jeho podľa mňa nepatričnú definitívnosť. A preto, že aj tak to nikdy neplatí. (Lebo že haha.)
Mohol by som písať o všeličom:
- ako je životná pohoda a spokojnosť vlastne „filozofiou“ či „postojom“;
- ako je to o „prístupe k životu“;
- že je to vlastne „voľba každého človeka“, či chce byť a či aj je v živote spokojným.
A všetko by to bola pravda, samozrejme. U mňa konkrétne ale
životná pohoda a spokojnosť stojí na nasledovnom.
Mne takmer na ničom nezáleží. Cháp ma však správne: nezáleží v tom zmysle, že sa k ničomu v mojom živote nijako zvlášť neviažem. Na máločo v živote som tak nejako fixovaný a – aspoň v to dúfam a verím – od ničoho v živote nie som skutočne závislý. To spätne spôsobuje, že keď čokoľvek, čo by som síce mohol mať, no nemám – alebo keď o niečo z toho, na čo som zvyknutý, nejakým spôsobom prídem, nevyjde nejaký plán/snaha, nedosiahnem nejaký zámer atď., atď…
Nič z toho v mojom živote nespôsobí žiadnu tragédiu
Nič prevratné sa na mojom živote nezmení, naďalej budem spokojným človekom.
Nie som si istý, či sa niečo podobné dá vypestovať. Mohlo a malo by to ísť, som o tom presvedčený. Háčik je v tom, že ja osobne som sa s takýmto postojom či prístupom pravdepodobne narodil. Preto sa mi to ťažko tvrdí s nejakou prehnanou istotu.
Možno si hovoríš: „Tak potom
aká životná pohoda a spokojnosť – dostal jednoducho dar
od Boha (verzia pre prípad, že si veriacou osobou), má to v genetickej výbave (verzia neveriaceho človeka).“ A máš pravdu. Až na to, že ja to všetko vnímam tak a verím v to, že presne toto je mojou karmou. Z nejakých dôvodov a pre nejaké príčiny, ktoré si prenášam z jedného života do ďalšieho, * som takto nastavený.
* Základom mojej viery je viera v princíp príčiny a následku. Inými slovami v karmu. A karma ako taká by, logicky, nemala vôbec žiadny význam bez reinkarnácie.
O tomto však tento text byť nemá. Nemienim písať o karme a o tom, ako s jej princípmi žiť a narábať. Ani pri skoncentrovaní a mnohonásobnom znásobení všetkej mojej drzosti si v priebehu tohto života sotva niekedy dovolím o tomto niekoho poúčať. A môj názor už som vyslovil. Ale spomenul som domnienku, že postoj k životu podobný tomu môjmu by sa mal dať vybudovať. Vytvoriť ho v sebe. Ak teda nejakou náhodou máš záujem o dosiahnutie
hodnôt, ktorými v mojich očiach sú životná pohoda a spokojnosť.
V kútiku duše vždy počítam s tým, že doslova všetko sa zo dňa na deň môže totálne diametrálne zmeniť. Začať sa to môže hlúposťami: * pokazí sa mi laptop a nebudem môcť písať, ergo prídem o kus zábavy. Cez vážnejšie veci: prídem o prácu a stratím zdroj príjmu. Po veľmi vážne: vyšetrovanie dá dokopy dostatok indícií a prídu ma zatknúť (napr. za kupliarstvo), ergo dočasne stratím slobodu pohybu. Alebo „príde“ fiktívna epidémia síce existujúceho, no po všetkých stránkach odrbaného vírusu a situácie okolo neho. A uväzniť sa nás budú snažiť všetkých, kvázi celý svet. 🙂 (No ale predstav si: mohla mi takáto na prvý pohľad absurdná fikcia takto vyjsť, naplniť sa?)
* Nie v každom zo zmienených bodov píšem úplne konkrétne o mne a o mojej životnej situácii. Niečo na mňa sedí presne, niečo je skôr všeobecne vnímané ako dôležité, pričom pre mňa osobne to – prinajmenšom aktuálne – veľa znamenať nemusí.
Keď s niečím počítam, nemôže ma to zraziť na kolená
Aspoň nie dlhodobo či nebodaj definitívne. Vo všetkej pokore sveta si uvedomujem, že stať sa kedykoľvek môže naozaj čokoľvek. O tých – z pohľadu bežného človeka – „najtragickejších“ či „najhorších“ veciach ani nechcem písať. Viem o tom, počítam s tým. Nemyslím na to, nekalkulujem s tým – tým by som živil energiou myšlienok niečo, čo živiť nechcem. Avšak vedomý si toho, že sa niečo môže stať, som.
Veci sa prosto dejú. Niekedy bez ohľadu na nás
a na to, čo my by sme si priali. Ak je nejaký vyšší – karmický – dôvod na to, aby sa niečo nejako udialo, zrejme to neovplyvním ani najväčším možným úsilím (vierou, modlitbami, želaním, prosbami…). Nie vždy musím – a ja osobne na tom skutočne ani netrvám – rozumieť či postupne pochopiť, prečo sa niečo udialo tak, ako sa udialo. Na to tu nie som, tak karma nefunguje.
Ja sa prosto snažím zariadiť (si) veci tak, aby moja životná pohoda a spokojnosť dosiahli najvyššiu možnú mieru. A keď sa akákoľvek skutočnosť v mojom živote akokoľvek zmení,
tak sa napasujem na tú zmenu, prispôsobím sa jej – a pokračujem.
Jednoducho ďalej pracujem na tom, aby moja životná pohoda a spokojnosť dosiahli najvyššiu možnú mieru.
Toto je (bol) ťažký článok. Keď ho po sebe čítam, kričí z neho na mňa fakt, že mu zrejme málokto porozumie. Ťažko sa mi ako laikovi a „smietke“ vysvetľujú súvislosti, ktoré sú vlastne aj mne samému ťažko pochopiteľné. A skôr ich len vnímam, viac-menej podvedome a tiež iba postupne akceptujem a premietam do vlastného života, než že by som ich ja sám chápal. Ale mal som chuť, možno až potrebu dať to „na papier“. A želanie môjho známeho, aby som niečo podobné spísal – niečo, na spísanie čoho som sa v skutočnosti už dlhšie chystal – mi prišlo ako to povestné „znamenie“.
Obe ilustračné fotografie v tomto texte sú z dielne fotografky Judity Horváthovej.
