Čo ja osobne jednoducho a prosto „nedávam“, ako sa hovorí, to je klamstvo vo vzťahu. Ale možno to vôbec nemyslím vážne, keďže som vraj manipulátor. Resp. takto… Že ním údajne som, mi povedala, ak si dobre spomínam, jediná osoba. Prirodzene, kopa ďalších si to môže o mne myslieť, len nemá gule alebo dôvod, povedať mi to do očí. V princípe je mi to jedno, samozrejme.
Jednak preto, že som (arogantný grázel) človek, ktorý nemá prečo nemať ťažko v piči, čo si kto o ňom myslí. Kŕmim sa sám a bývam pod vlastnou strechou – tak prečo riešiť, ako ty ma vidíš. A jednak z titulu, o ktorom už som písal v blogu o mojich životných pravidlách, hodnotách a postojoch:
manipulácia je vo svojej hlbokej podstate nezmyslom.
Je iba výhovorkou ľudí snažiacich sa ospravedlniť vlastné zlé rozhodnutia. Pokým si svojprávnou osobou, len a len TY rozhoduješ o každom tvojom prdnutí. Nikto iný.
Skrývať sa za podľahnutie manipulácii je v horšom prípade slabošstvom a v tom lepšom nevedomosťou, neuvedomovaním si takej nejakej životnej podstaty, * poťažmo absenciou sebareflexie. Alebo niečo podobné. Je totiž jednoduché snažiť zvaliť vinu za vlastné faux pas na nejakého „prechcaného manipulátora“. Ale o manipulácii tento blog byť nemá napriek tomu, že je mojou pomerne obľúbenou témou.
* Je mi z mojej vlastnej až šokujúco vznešenej formulácie trocha na grcanie, ale nechám to tak.
Ale dosť som odbočil, ergo teraz z trocha iného súdka. Z toho, o ktorom tento blog pôvodne mal byť. Vieš, čo spôsobilo fakt, že všeobecne v živote od istej doby
neklamem a zároveň, že neznesiem klamstvo vo vzťahu?
Som pohodlný.
Pravda je jednoduchá, pretože prosto je. Klamstvo vo vzťahu aj akékoľvek iné si treba najprv vymyslieť a potom aj pamätať, ak má aspoň chvíľu fungovať. A presne to sa mne nechce. Ešte tak vymýšľať, to by ma bavilo – napokon, vydal som knihu a napriek faktu, že stojí na skutočných zážitkoch a príbehoch, bolo tam toho dosť, čo bolo treba vykonštruovať a vysnívať. Ale pamätať si, čo a ako som niekedy niekomu tlačil do hlavy, aby som následne nechtiac nepotopil sám seba… Na to som naozaj lenivý a som ochotný priznať si to. (Čo je asi pomerne zjavné s ohľadom na to, že to práve čítaš.)
Vlastne som postupne zistil, čím ma najjednoduchšie dokážeš „zabiť“ ako (potenciálneho) kamaráta. Keď ťa pristihnem pri lži. Nie som malicherný, mám nad životom nadhľad a viem dať aj viaceré druhé šance. Preto netvrdím, že keď mi zaklameš, skončili sme spolu. Ale nedôvera voči tebe, ktorej silný základ klamstvom položíš, ostro nabúra to, ako ťa budem vnímať ako človeka. Lebo klamstvo,
rovnako ako klamstvo vo vzťahu, je prosto zbytočné.
Tak či tak všetko sa raz prevalí, ako tvrdím okrem blogu aj v jednom z mojich životných mott. Preto ma trocha serie, ako celé zástupy báb klamú v rôznych zoznamkách. Najprv však vysvetlím dve veci.
- Na zoznamkách nehľadám (vážny) vzťah a nehľadám ani sexuálne dobrodružstvá.
- Som plachý a neistý na to, aby som sa zoznamoval tak napíšuc na priamo, naživo.
Bod číslo jedna. Vzťah takých tých „štandardných“ parametrov mne nefunguje a v dohľadnej dobe sa na tom nič nezmení. Preto jeho hľadanie v tom pravom zmysle slova som pred nejakým časom vzdal. Napriek tomu si nielenže dokážem predstaviť, že raz budem ženatý. * Dokonca by sa mi to vyslovene páčilo. V tomto a tiež v postoji k binárnosti pohlaví som zástancom skôr tradičných hodnôt. I keď nie striktne a určite nie konzervatívne. Bolo by to na dlhší blog či diskusiu.
* Ak ma poznáš naozaj dobre, vieš, že raz už som vlastne ženatý bol. Detská blbosť, ktorá nestojí za dlhší opis.
Ja osobne dosť tvrdo presadzujem názor, že ak sa chceme reálne zoznámiť a spoznať (položiť základný kameň spoznávania sa), musíme sa vidieť. Hodiny, dni a dokonca ani celé mesiace písania si s niekým nikomu triezvemu a modernému nepovie, aký jeho náprotivok na druhej strane internetového spojenia skutočne je. Zažil som to v živote veľakrát. (Naozaj veľa, možno až zbytočne – mohol som sa poučiť skôr.)
Píšeš si s niekým doblba, nekonečne. Máš pocit, že až sa raz konečne stretnete
naživo, môžeš si rovno priniesť zásnubný prsteň.
Lebo ste prosto „dokonalou zhodou“, spriaznenými dušami. Potom si spolu sadnete na kávu… A ty si po desiatich minútach hovoríš: „Čo ti jebe?! Veď mám pocit, akoby som tu bol úplným omylom. Ten človek oproti mne mi absolútne, ale že absolútne nič nehovorí. To ako sa vôbec mohlo stať, toto?! Zablokovať na facebooku, zmazať z tindra.“ Dokonca čím dlhšie som si niekým písal, tým istejšie bolo, že to skončí práve takto. Odhliadnuc od faktu, akou priamou úmerou sa s dĺžkou vypisovania si zvyšovala pravdepodobnosť, že sa vôbec nestretneme.
Vidím dve cesty. Prvou je stráviť zopár hodín denne v priebehu niekoľkých týždňov písaním. Ohliadneš sa naspäť a zistíš – ak si dáš tú námahu orientačne to zrátať – že si totálne cudziemu človeku venovala (lebo to robia to najmä ženy) čistých cca 24 hodín tvojho života. Aby si nakoniec aj tak zistila, že je: ženatý, tučný, býva u rodičov alebo má inú zásadnú prekážku, ktorú ti toľkokrát (aj na tvoj priamy dopyt) chcel napísať, ale vždy ste to spolu tak nejako zakecali.
Druhou možnosťou je „investovať“ 30 minút života
do cesty na miesto stretnutia, 30 minút do posedenia pri káve (v strede nákupného centra, aby sa na teba nemohol ani len škaredo pozrieť, nieto že pokúsiť sa ťa znásilniť alebo predať do Mexika na orgány – áno, s takýmito obavami sa naozaj stretávam) a posledných 30 minút do cesty preč. Domov, do práce, na nákup alebo do lesa hľadať strom, na ktorom si to hodíš – ak to bolo naozaj až také zlé. Suma sumárum: zistiť, či toto je láska tvojho života alebo len (ďalší) omyl ťa stálo hodinu a pol tvojho času. Zostávajúcich 22 a pol hodiny môžeš venovať… no nech aj trebárs ďalším pokusom. Tak čo je lepšie?
Úplne úprimne? Vlastne ani jedno.
Najlepšie by bolo prisadnúť si v kaviarni k tej kočke,
ktorá si dva stoly od teba vychutnáva kapučíno, a dať sa s ňou do reči. Lenže tu sa dostávame k bodu číslo dva – presne na toto ja nie som stavaný. Som totiž totálne neistý v tom, či budem vedieť, o čom sa baviť s neznámou ženskou. Zvlášť, ak bude tým typom ženy, ktorý očakáva námety na diskusiu od muža. Je to síce jedným z mála prežitkov zo 17-eho storočia, ale stále tu je. Netvrď mne ani sama sebe opak, určite aj ty to tak vidíš: od chlapa sa prosto očakáva, že bude rozprávať. A ja vlastne rozprávať viem. Dlho, zaujímavo, sofistikovane a aj pútavo. Lenže… No, prosto téma na samostatný článok.
V tomto obdivujem a tichúčko závidím – v najlepšom zmysle slova – mojim kamarátom Denisovi R. a Peťovi Š. ich absolútnu suverenitu a žoviálnosť. Mať tak tri percentá toho, čo v sebe v tomto zmysle majú tí dvaja, v kombinácii s mojím ÚDAJNE (a to naozaj maximálne zdôrazňujem) inteligentným, presvedčivým, hodnoverným a upokojujúcim vystupovaním… (Asi) som kráľ.
Žiaľ, nemám to v sebe. A nemal by som to písať tu ani nikde inde a namiesto toho by som si to mal upratať v hlave. Vsugerovať sám sebe, že zajtra ráno sa zobudím vo vesmíre, kde som kráľom žoviálnosti a podobným spôsobom si nosím denne domov tri mobilné čísla na baby, priam žeravé po tom, aby ma mohli hĺbkovo spoznať. Lenže tak by zasa nikdy nevznikol tento blog.
A späť k tomu, prečo som tému (ne)zoznamovania sa
prepašoval do blogu na tému „klamstvo vo vzťahu“.
No pretože väčšina žien, a to najmä nie úplne mladučkých čiže povedzme od 25 vyššie, klame v tom, že sa chce zoznámiť. Pritom si chce písať. Než by som sa do tohto mal nechať vtiahnuť, radšej vychrlím takýto blog a prejsť sa okolo Kuchajdy pôjdem s kávou v ruke sám.
A ver mi, že by som si s tebou vedel písať tak, že by si mala doslova a do písmena vlhko v nohavičkách a/alebo chcela by si si ma vziať. Pričom vôbec by som si nemusel vymýšľať, bol by som takmer úplne úprimný. Už mi celkom slušné množstvo báb napísalo, že moje „písmenká“ dokážu tak pôsobiť.
Ešte posledná vec s veľmi krátkou exspiráciou. Pri všetkej obrovskej úcte, súcite a rešpekte voči aktuálnym a potenciálnym obetiam vojnového konfliktu na Ukrajine: Putin síce na jednej strane rozpútal peklo. Na strane druhej však jediným rozkazom vyliečil svet z dvojročnej mediálnej pandémie. Rúška a všetky ostatné pičoviny sa teda, vďakabohu, čoskoro úplne prestanú riešiť. Napriek tomu, slečna, čo sa chceš „zoznámiť“: predstav si všetkých tých chlapov s respirátormi, ktorých vídaš v nákupných centrách… Máš dojem, že vieš, ako vyzerajú? Nemáš.
Čo potom dofrasa robí v tvojom profile na tindri, badoo, pokeci atď., FOTKA V RÚŠKU? Považuješ snáď za špeciálnu schopnosť (hodnú dokonca obrazovej prezentácie) umenie natiahnuť si za každé ucho gumičku…? AKOŽE VÁŽNE?!
