Výlet do Jordánska som v hlbokej podstate realizoval primárne za účelom vypadnúť v zimnom období z bratislavskej a slovenskej kosy do tepla. Nemuselo to byť práve teplo Kapverdských ostrovov, ale teplo. Ako sa hovorí v mojich kruhoch, pekne som sa ojebal. Najväčším paradoxom mojej návštevy tejto arabskej a teda moslimskej krajiny sa stal fakt, že som si v počasí, do ktorého bola nevyhnutná hrubá zimná bunda, spálil vrch vyholenej hlavy. Nijako tragicky, vlastne iba zľahka pripiekol – ale predsa. (Aktualizované 09. 02. 2024)
Na vysvetlenie, prečo v nadpise píšem o Jordánsku ako o „prvej“ krajine pri Mŕtvom mori. Mám jednoznačne v úmysle navštíviť ešte prinajmenšom Izrael, veľmi pravdepodobne spolu s mojou mamičkou. Navyše, návštevu menovaného mora môj výlet do Jordánska napokon neobsiahol a teda zostal mi v tomto duchu jeden obrovský cestovateľský rest.
Popravde, mojím úmyslom bolo cestovať napr. do Abu Dhabi. Dalo sa totiž tam a späť letieť za nejakých € 150.
Výlet do Jordánska mi vôbec neprišiel na um
Pritom bol napokon ešte lacnejší. (Možno preto, že hranica Jordánska pozdĺžne križuje Mŕtve more a to je ani nie 100 km od Pásma Gazy. Niežeby som bol zvlášť informovaný o tom, čo sa to tam vlastne deje.) Navrhla mi ho Michaela. Nie moja sestra. Nejaká slečna z facebooku, ktorú som ešte deň pred odletom ani len nevidel. Nepíšuc o Katke, ktorú som spoznal doslova a do písmena necelé tri hodiny pred nástupom do lietadla. Tieto dve moje výletové parťáčky (vzájomné dlhoročné kamarátky) ma našli na cestovateľskej zoznamke.
Moju výzvu, že hľadám ženskú spoločnosť na cestovanie, si všimla druhá menovaná. A nakoľko po prvé, bola si vedomá, že chlap by sa im na cestu do Arábie a rôzne služby ako striptíz * či šoférovanie hodil, a po druhé, vedela, že som Miškin typ (v podstate nič zvlášť sofistikované, základom je vyholená hlava), dala o mne vedieť prvej zmienenej.
* Pribrzdi fantáziu – išlo o úplne nevinnú, spontánnu zábavnú večernú činnosť. A nešiel som donaha. Niežeby mi to vadilo, ale vraj sa to nepatrí.
Ku cti Michaele v mojich očiach slúži, že si dôkladne prelustrovala moju činnosť a napriek tomu (možno práve preto) sa rozhodla, že vo mne nevidí žiaden problém ani hrozbu. Na rozdiel od 99-ich percent ostatnej ženskej populácie, ktorá po vygooglení môjho mena okamžite zruší akýkoľvek existujúci či práve vznikajúci kontakt. Pretože presne tak štandardne vyzerá moje zoznamovanie sa so ženami.
Tak som teda dostal návrh na výlet do Jordánska
s dvoma totálne cudzími babami. Desať dní pred termínom, na ktorý mali kúpené letenky.
Ryanair mi môj spiatočný let vykalkuloval na € 58. To je len o pár eur viac, než ma stojí spiatočná cesta ícéčkom do Košíc, ergo, nebolo čo riešiť. Čo sa ubytovania týka, dohodli sme sa, že sa nasáčkujem babám do izby, aby sme si rozdelili náklady medzi tri osoby. Tento môj nápad sa najprv nestretol s ováciami, lenže ja osobne som práve za týmto účelom hľadal osobu na zdieľanie cestovateľských nákladov.
Napokon ich môj prísľub, že neprdím a nechrápem, zlomil. Realita to údajne potvrdila – a načo by klamali. Asi teda naozaj nechrápem.
No a čo teda výlet do Jordánsko a jarné počasie…?
Už zmienená kosa ako v ruskom filme. Vážne. Miška si vlastne ani nechcela vziať zimnú bundu. Mala v úmysle nechať ju v kamarátovom aute, ktoré nás viezlo na viedenské letisko. Až na moje opakované presviedčanie, že bude lepšie mať a nevyužiť, než nemať a mrznúť, si dala povedať. Ani sám som v tej chvíli ešte netušil, ako pekelne užitočne jej radím.
Prvý deň po párhodinovom spánku sme doslova celý strávili prechodením notoricky známeho skalného mesta Petra. Keď sa okolo poludnia ukázalo slnko a my sme práve neboli v niektorej z roklín, bolo pocitovo možno aj 15°C. Inak ale vyslovene chladno a výrazne veterno. V podobnom počasí na Slovensku by človek mohol byť vycapený na slnku od rána do večera týždeň vkuse a nič by sa nestalo. Jordánske slnko je však z úplne inej dimenzie. Po návšteve Petry som pochopil, prečo sa miestni bez pokrývky hlavy takmer nehnú. Ale ako píšem: nič tragické. Po tých cca 25-ich rokoch, čo si holím hlavu a bezmála nikdy nenosím čiapku, je už moja pokožka ako-tak zvyknutá. Doma sa mierne zošúpala a je to okej.
Výlet do Jordánska mi utkvie v pamäti ako výlet
plný bonmotov. Prvý som spôsobil ja, keď som nám kúpil „Lunch box“. V bufete cestou hore, k hlavnému chrámu Petry (uvidíš ho na niektorých fotkách). Tak nejako si nikto z nás poriadne neprečítal, čo je vlastne jeho obsahom. Zhodli sme sa na tom, že sme si všetci predstavili niečo ako box na jedlo s viacerými priehradkami, naplnenými niečím mäsovým, nejakým tým falafelom (ten sme si ako jediný v rýchlosti všimli v menu), pitou, možno hranolkami atď. Dostali sme však do ruky niečo ako Fantozii pri jeho nákupe z vlaku. Ak si z mladšej generácie, zrejme ani len netušíš, čo je „… plastikový příbor, plastikový pohárek, kuřecí křidýlko – taky plastikové…“.
Podobné rozčarovanie sme my traja zažili (a rozosmiali sa) pri pohľade na plastové vrecko s paradajkou, maličkou uhorkou, kelímkom jogurtu, tromi plátkami niečoho ako slovenská točená, pár trojuholníkmi taveného syra a pár kúskami pity. Jedinou naozaj zaujímavou zložkou 19-eurového nákupu bolo zo desať guľôčok vytúženého falafelu. Nastal však problém.
Vrecko sa mi pre absenciu iných možností hompáľalo v ruke.
Asi po kilometri zachytili vôňu lunch boxu mačky
A že nimi bol môj výlet do Jordánska rovnako ako celá táto krajina pekne preplnené. Podobne ako svorkami čítajúcimi niekedy celé desiatky túlavých psov. Domáci ich tolerujú a určite aj prikrmujú. Prvý sa objavil Garfield, po chvíli jeho dvaja súrodenci. Tretí v poradí svoj záujem o naše jedlo prejavil tým, že sa mi pokúsil doslova vydriapať po stehne… No. Takto. Ja úprimne milujem zvieratá, úplne všetky. Mačky som pre moju sesternicu, ktorá ich zachraňuje z bratislavských ulíc, dlhodobo dočaskoval (rovnako ako psov pre organizáciu SAOZ). Ale svorka prevažne ryšavých kocúrov, pred ktorou som musel doslova utiecť, mi na chvíľu trocha pokazila vzťah k nim. Zachránili ma turisti, ktorí položili na zem nejaké jedlo, čím tú bandu zastavili a mne dali priestor na útek po skalných schodoch.
Niet divu, že keď sme na druhý deň v púšti na istom mieste začali stúpať k nádhernému výhľadu, v istom momente som s vyvalenými očami musel zakričať: „Prečo počujem mačacie mravčanie…?!“ Čím som baby dosť pobavil a po prvom „skvelom lunch boxe“ vznikol druhý slogan výletu v znení „Andy a jeho mačky“.
Apropo, turisti. Tí ostatní. Za bežných okolností, čiže v počasí, pri ktorom sa netešíš, že si prišiel zo zimy a máš teda so sebou patričnú bundu,
býva Jordánsko a skalné mesto Petra zvlášť, preplnené
návštevníkmi. Urobiť si fotku ktoréhokoľvek zo skalných chrámov, ktorého dolná časť nie je doslova zakrytá mrakom ľudských hláv, je nemožné. No a pozri si moje zábery v galérii na konci blogu. Nás bolo na konci januára v celom údolí roztrúsených len zopár desiatok. V tomto zmysle teda vďačím Katke a Miške za (ďalší) výborný nápad. No a Michaele vďačíme spolu s Katkou za literárny klimax výletu. Výlet do Jordánska umožnil totiž zrod jej poetického výtvoru, ktorý sama autorka vznešene nazvala básničkou. A ktorý je tretím bonmotom.
„Volám sa Miška.
Dneska spím v dlhom tričku
a zakašem si ho až po pičku.“
Dielo vzniklo na margo faktu, že v prvú noc spala Miška v tričku krátkom a to jej počas spánku vyliezalo nad pás. Z popisu vyššie je asi jasné, že keď teplo nebolo cez slnečný deň, v noci bola zima úplne pekelná.
Ako výlet do Jordánska ukázal, hotely tu nemajú
v štandarde žiadne kúrenie v izbách. Ubytovacie zariadenia sa tu vyhrievajú klimatizačnými inventormi, ktoré však rušivo hučia. Prvé dve noci sme teda ten náš vypli. Tretiu noc sme strávili v stanovej kupole v púšti – a tu už sme si veruže zakúrili. Napriek faktu, že baby si ľahli spať v dlhých, ťažkých kabátoch z ťavej kože. V tých sme si počas večera vychutnávali pohľad na nádherne jasnú a obrovským množstvom hviezd posiatu púštnu jordánsku oblohu. Cez aplikáciu v mobile sme si prezerali súhvezdia. Tu som zistil, že trojica „hviezdičiek“, ktoré ja mám pri členku a moja kamarátka Tina na pleci, je v súhvezdí Orion.
Čím ešte bol výlet do Jordánska špecifický?
Spotrebou cukru na strane domácich. Pre mňa ako človeka, ktorý sa naučil piť kávu max. do nejakej 15-ej hodiny popoludní, bolo zarážajúce, že Jordánci chlemcú silný čierny čaj do poslednej chvíle pred spaním. Zábavné je, že si do malej šálky nasypú niekoľko lyžičiek cukru, avšak nemiešajú to. Veľká časť cukru teda zostane na dne šálky. Netuším, akým spôsobom takáto forma konzumácie tohto horúceho nápoja (vďakabohu zaň v tej zime vonku) vznikla. No zjavne je výrazne rozšírenou tradíciou. Apropo, na niečo ako možnosť vyskúšať tradičnú formu pitia kávy sme nenatrafili. To ma troška mrzí spolu s faktom, že
som výlet do Jordánska nezavŕšil kúpou kadidla,
ktorého pálenie vyslovene milujem. Vydymujem si ním byt niekoľkokrát do roka pomedzi to, ako pálim vonné tyčinky. Len tak, pre radosť a potešenie. Z dôvodu tech. príčin, ktoré som si sám spôsobil, plus pre moje prehnané špekulovanie na to prosto nezostal čas.
(Doplnené 09. 02. 2024) Takmer by som bol zabudol, že na výlet do Jordánska budem spomínať aj v kontexte mojich vodičských „schopností“. Tu som si otestoval, akým zradným sa môže stať návyk na parkovacie senzory koldokola auta. Pretože potom sa ti pri cúvaní hravo stane, že načechráš kufor toho požičaného. Ešte väčšou srandou však môže byť,
keď v Jordánsku očakávaš plynulý zjazd z diaľnice.
Frčíš si povolených stodesať a síce eviduješ výjazd a spomalíš. Lenže tak nejako si predstavuješ, že z diaľnice budeš zbiehať oblúčikom. Nečakáš 90-stupňovú odbočku na prašnú cestu stredom ničoho. Ak tento fakt v tme pochopíš v iba pármetrovom predstihu, nezostáva ti iné, než dupnúť na brzdu. Na zadných sedadlách ležiacu budúcu recitátorku vyššie uvedenej básničky zabudneš vziať ohľad. Našťastie, dotyčnej sa zdá náramne vtipným fakt, že sa na podlahu auta neskotúľala, ale zošuchla tak, ako ležala. Takže nakoniec zasa len kopa smiechu hneď v úvode návštevy arabského sveta. A túto čerstvo vzniknutú tradíciu sme si udržali. Snáď nie v tejto zostave naposledy.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
