Prečo som zrejme vyjebaný fašista a aký súvis s touto mojou vtipnou záľubou má istý ukradnutý kufor. Ktorého vyhodenia som sa včera stal očitým svedkom vedľa bytovky, v ktorej bývam. A na čo konkrétne sa už teraz akože teším. (V skutočnosti by ma oblieval studený pot, ak by mi čo len mikroskopicky záležalo na tom, čo si kto o mne myslí.) Až raz budem taký slávny, že budem mať životopis na wikipedii. (Aktualizované 18. 08. 2024)
Ako sa to celé začalo… Mal som ísť na príjemnú, keď aj pomalú prechádzku s kamarátkou, ktorá má koleno v bandáži. Pretože je šikulka a zámerne si roztrhala kožu na ňom na franforce kopačkou do zrkadla. Keď sa raz zobudila nespokojná s vlastným výzorom. (Robím si prdel, samozrejme. Ale zranenie existuje a prišlo k nemu v podstate opísaným spôsobom.) Ako chlap bez auta som cestou na električkovú zastávku prechádzal vo väčšej vzdialenosti okolo smetných košov pri Lidli. A čo pri nich nevidím. Cigán v kraťasoch a bez trička prekladá z čierneho textilného kufra (posledné) veci do už riadne plnej igelitky.
Úplne zjavne ukradnutý kufor necháva ležať
pri kontajnerovisku a peláši preč. Dal som si tú nesmiernu námahu prejsť sa tridsať metrov mimo mojej trasy a odhodenú batožinu som si prezrel zblízka. Kufor bol – vlastne je, pretože pravdepodobne tam doteraz leží, ak nejaký potrebuješ – úplne v poriadku. Bol len otvorený a prázdny. Nebyť toho, že som mal naponáhlo, nakoľko je mi odpudivou predstava, že by som meškal a niekto by na mňa musel čakať, bol by som si ho odniesol domov a následne napr. daroval cez nejakú skupinu na sieti. I keď teraz mi dochádza, že som poriadne neskontroloval zipsy. Tie môžu byť potrhané, ak bol ukradnutý kufor – a je to pravdepodobné – pôvodne zamknutý a teda otvorený nasilu.
Niečo podobné už som kedysi zažil počas môjho života v Košiciach. Pri Katedrále svätej Alžbety som videl cigánske dievčatko podobne sa zbavovať vecí z úplne zjavne ukradnutej peňaženky. Preto som príliš nepochyboval
o tom, že v tomto prípade ide o ukradnutý kufor.
Takto: nezvyknem si vytvárať predpoklady o ničom. Dávam si na to pozor, pretože to považujem za jeden z najväčších nezmyslov, akých sa človek na tejto planéte vôbec môže dopúšťať. (A vo veľkom dopúšťa.) Je to jedno z najvýraznejších konaní, ktorými si priveľa z nás neskutočne komplikuje život a škodí (ubližuje) samým sebe. Aj v tomto prípade pripúšťam, prirodzene a nepochybne, že to celé môže byť úplne, ale že úúúúúplne inak. Ja však, nech uvažujem ako uvažujem, iné vysvetlenie ako že ide o ukradnutý kufor, nenachádzam. Aspoň zatiaľ.
Príbeh vidím jednoducho: niekde nejako ukradnutý kufor (dá sa ku mne pohodlne, jedným spojom bez prestupu dostať z vlakovej aj autobusovej stanice) si dotyčný občan rómskeho etnika priniesol sem. Tu, na priestrannom poloprázdnom parkovisku z neho veci preložil do svojej tašky. Nepotrebnú batožinu, stále viac predpokladám, že poškodenú, prosto vyhodil. A toto je presne ten bod, kedy – ak nie skôr – ma začneš považovať za rasistu. Pritom…
Dlhodobo som kedysi spával s dievčaťom s cigánskou krvou. A podobne dlho som mal celkom pekný vážny (hovorí sa to tak) vzťah s ďalšou veľmi peknou a milou Rómkou.
To príliš nesvedčí o tom, že by som mal predsudky
Čo si napriek tomu všeobecne o Cigánoch myslím * (a myslia si to aj viaceré moje rómske kamarátky a známe), to sem písať nebudem. Podobne otvorené a úprimné vyjadrenia sa raz môžu stať ilegálnymi a ja by som môj blog musel prepisovať. Načo.
* A nie prvoplánovo myslím tým spôsobom, že sa to prosto nejako zrodilo v mojej hlave. Vysvetlím čoskoro, pretože o tom tento blog vlastne je.
Na výlete v Turecku ako ďalšom z navštívených štátov pred pár dňami som čítal knihu o kritickom myslení. V jednej z kapitol sa jej autor zapodieva výsledkami istého výskumu. Ten ukázal, že až bezmála 70 % obyvateľov Spojených štátov si pod pojmom „ozbrojený muž“ predstaví černocha. Autor sa zamyslel nad tým, aké smutné, poťažmo rasistické to je. Napodiv sa však kniha – budem sa opakovať – o kritickom myslení vôbec nezamyslela nad tým, prečo tomu tak je. To sa naozaj Američania v ich univerzálnom, nadzmyslovom vedomí len tak, bezdôvodne dohodli, že budú ľudí tmavohnedej a/alebo čiernej pleti považovať za viac nebezpečných než bielych? Čo je to za kokotinu?! Nemôže za tým názorom byť skôr osobná životná skúsenosť signifikantného množstva ľudí? Príp. možno ešte aj v kombinácii s rezultátmi štatistík kriminality v USA a podobne…?
U mňa je to totiž presne tak. Zdanlivo máličko odbočím: moja viera sa zakladá na tom, že všetci sme jedným duchom, všetci sme kúsočkami spoločnej jednoty – to však tu a teraz ani omylom nebudem rozvíjať. Chcem tým naznačiť, že zo samotnej podstaty pristupujem ku každej ľudskej bytosti na planéte ako k sebe samotnému. Slepý rasizmus nemá v mojom myslení miesto. Niečo úplne iné však je skúsenosť.
O nej je aj „môj“ ukradnutý kufor a jeho príbeh
Opisuje môj reálny zážitok, čiže skúsenosť. Žiaden predsudok, stereotyp, žiadnu predpojatosť. Napokon, kto má so stereotypmi viac skúseností než týpek s mojím výzorom… A mrzelo (priam zarazilo) ma, že tomuto sa vo svojej knihe nevenoval človek proklamovaný ako odborník na kritické myslenie. V hlavnom meste je situácia s rómskym etnikom relatívne v pohode. Sú známe oblasti, kde je to horšie, stále je tu však etnikum kaukazské vo výraznej prevahe. V takých Košiciach, ktoré som spomenul a v ktorých som dva roky žil, je to úplne inak. Tam sú Rómovia relatívne v prevahe, pretože sú súdržní. Keď idú riešiť „svoje veci“, môžeš sa spoľahnúť na to, že aj ak ich možno nevidíš, v prípade potreby ich spoza viacerých okolitých rohov vybehne pekná hromádka. Toto je moja osobná životná skúsenosť, takto tí ľudia jednoducho fungujú. Je to teda čistý opis reality, žiaden vyjebaný fašizmus z úvodnej vety článku.
Aj wikipedia píše o kritickom myslení, keď aj nie v slovenčine. Čo mi v texte na nej chýba, to je zmienka o pochybnostiach. Osobne som presvedčený o tom – z toho vyplýva môj pohľad na mnohé veci a moje postoje – že o všetkom v živote je nevyhnutné pripustiť aspoň maličkú mieru pochybnosti. Aj o tých najzákladnejších skutočnostiach, ktoré sú aktuálne na báze konsenzu veľkej časti tzv. civilizovanej spoločnosti prijaté ako pevný fakt: že naša planéta je guľatá, ako funguje gravitácia atď., atď.
Aby bolo jasné, ani omylom NETVRDÍM, že by Zem guľatou nebola alebo že by to s gravitáciou bolo nejako inak, než nás to naučili na hodinách fyziky.
Mám však dostatok nadhľadu a kritického myslenia
na to, aby som bol ochotný pripustiť možnosť, že aj tie najzákladnejšie veci môžu byť (aspoň trocha) inak, než sa zmienená spoločnosť všeobecne domnieva.
Toto podľa mňa je alebo by malo byť súčasťou definície kritického myslenia. Ochota pochybovať. Byť ochotný pripustiť možnosť, že niečo môže byť inak, než si myslím. Nestáť si tvrdohlavo, neochvejne a teda hlúpo za nejakým (prvotným, pôvodným) názorom. Byť ochotný akceptovať zmenu, prijať iný, nový názor podložený argumentmi. Ani nepíšem argumentmi „nespochybniteľnými“, lebo takých už tu bolo… A skončili na smetisku dejín, ako sa hovorí. Nahradili ich nové, rovnako nespochybniteľné fakty, znalosti a argumenty, ako boli tie predtým. Napokon, v latinčine je pre to porekadlo pochádzajúce údajne od stredovekých študentov: „Dubitando ad veritatem pervenimus“ – pochybovaním prídeme k pravde.
A ešte k môjmu vyjadreniu z úvodu textu o tom, na čo sa už teraz teším. Považoval som wiki za pomerne relevantný informačný zdroj. Avšak zopár textov na nej týmto presvedčením otriaslo. Najmä v kontexte toho, ako jednoducho sa dá z niekoho urobiť „oficiálne“ dezoláta, konšpirátora atď. Predpokladám, že ak by som niekedy dospel do štádia, že sa v tejto encyklopédii bude písať o mne, tak bude stačiť tento jeden článok na to, aby som bol oficiálne označený za rasistu, poťažmo fašistu. Pritom môj blog mal byť skôr o kritickom myslení. Ukradnutý kufor a príbeh s veľmi pravdepodobným cigánskym zlodejom mal byť iba určitou literárnou zložkou textu. Tak uvidíme.
Titulné foto je z dielne šikovnej bratislavskej fotografky s ruským pôvodom Anastasiie a vzniklo na báze tzv. tfp („time for print“) spolupráce.
