Ľúbim ťa, Dominika Fabová. Aj vysvetlím, prečo
Andyho svet

Prečo si myslím, že ťa ľúbim

Občas sa zamyslím nad tým, čo tým vlastne myslím. Keď vypustím z úst vetu: “Ľúbim ťa.”

Aby bolo jasné, nehovorím to v posteli. Nikdy. Vlastne v posteli áno, ale nie tesne pred, počas či po milovaní. Tak sme sa s mojou priateľkou Dominikou dohodli. Asi je všeobecne známe, prečo – ale aj tak to vysvetlím. Hovorí sa (nejakí “odborníci” to tvrdia a tak nejako sa to stalo generálne uznaným faktom), že v priebehu sexu sme my, ľudia schopní vypustiť z úst v podstate čokoľvek. A nemusíme to ani trocha myslieť vážne. Vplyv endorfínu alebo čo ja viem, čoho.

Ja síce moje vyjadrenie

“Ľúbim ťa” voči mojej priateľke vážne myslím,

ale nechcem mu na vážnosti vedome uberať. Tak to nechávam na inokedy. (A snažím sa spomenúť si na ten pocit aj mimo “postele”. Lebo ako muž – a možno to nie je iba tým – sa musím snažiť. My, muži sa celkovo musíme cielene snažiť o mnohé veci, ktoré sú pre uvedomelé a zrelé ženy samozrejmosťou. Presne takou je aj tá moja a aj preto: ľúbim ťa. Lebo veď toto píšem hlavne pre teba.)

Moja priateľka je jediným človekom v celom mojom doterajšom živote, ktorého naozaj počúvam. Počúvam v tom zmysle, že si dám povedať. Že sa zamyslím nad tým, čo mi hovorí a aplikujem to do môjho života. Že

na podklade vypočutého niečo zmením a pod.

Do istej miery počúvam aj moju mamičku. Ale priznám sa, že ani zďaleka nie takou formou a do takej miery ako Dominiku. Voči rodičom máme mnohí zakódované také nejaké prirodzené rebelantstvo, asi preto to v ich prípade nemôže spoľahlivo fungovať. U mňa to však doteraz nefungovalo nikdy pri nikom.

Nemyslím si, že by som bol tvrdohlavý. Len si natoľko chcem robiť veci po mojom, že sa snažím v prvom rade vždy hľadať dôvody, prečo nepočúvnuť niekoho rady či prehovárania do duše. V princípe mi to funguje. Nemám sa zle.

Robím si veci po mojom a som spokojný

Lenže (bol) som stále sám.

Jasné, prešiel som zopár vzťahmi. Mám bezmála 44 rokov a nie som úplný odľud povahovo ani výzorovo. Zákonite som teda musel mať nejakú tú frajerku. Len to nikdy (dlho) nevydržalo. Pritom boli aj vzťahy, v ktorých už som mal trošku toho rozumu a snažil som sa. Lenže snažil som sa (zasa iba) po mojom a to nestačilo. Asi nikdy nikomu to stačiť nebude. Len nie všetci to pochopia.

Moju priateľku Niku počúvam. Tak naozaj

Občas mi síce niečo musí povedať dvakrát (rozumej: zo päťkrát), ale nakoniec mi to docvakne. Že mi nechce zle a že sa ma väčšinou ani nesnaží zmeniť. (V tom zmysle, v akom sa ženy vraj snažia zmeniť svojich mužov v partnerstve alebo v manželstve. Čo garantovane nefunguje. Teda pokým sa tie ženy snažia vyrobiť z chlapa niečo úplne iné, než čím on vo svojej podstate je.)

Moja terajšia priateľka totiž vidí niekde na dno mojej duše a vie, čo vo mne má. A snaží sa bojovať s mojimi negatívnymi vlastnosťami. Aby pre mňa prijateľnou formou aj mne ukázala, čo tam hlboko vo mne je a akým by som mohol byť. Keby som sa snažil a pozeral sa na veci a na svet aj inou optikou než len mojou vlastnou.

A presne pre to a za to (ju) ľúbim (ťa)

A ešte za to, ako sa so mnou rozpráva(š). Lebo mám trocha dojem, že doteraz to zakaždým bolo o tom, že sa ma niekto snažil do niečoho dotlačiť. Do niečoho ma veľmi decentne a takmer “neprekuknuteľne” vmanipulovať. Až s mojou Dominikou konečne naozaj spolu diskutujeme s veľkým “D”. Nehráme spolu žiadne hry, nesúperíme. (No, vlastne ja to ešte občas robievam. Nechtiac, neúmyselne a nevedomky. Som na to vždy hneď upozornený a hneď to aj naprávam. Dobre, nie vždy hneď. Ale naprávam.)

Aj za to moju priateľku ľúbim


Možno si kladieš otázku: prečo ten ilustračný obrázok? No, a prečo nie? Je rovnako pekný ako hocijaký iný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.