Je to trocha smutné, kontraproduktívne, no najmä výrazne nepraktické. Žiaľ, skúsenosti – vďakabohu, viac tie sprostredkované než vlastné – mi hovoria, že hlboký, úprimný, taký ten skutočný charakter partnera človek spravidla spozná až po rozchode. Alebo ho v tej chvíli aspoň otestuje riadnou zaťažkávajúcou skúškou.
Fakt je, že máme
prirodzenú a pomerne logickú tendenciu chovať sa inak
vo chvíli, keď síce nastal problém, no my vieme, že sa nejakým spôsobom chtiac-nechtiac vyrieši a vzťah bude pokračovať. Pretože pokračovať môže a niekedy máme pocit, že musí. * Vtedy sa správame s vidinou toho, že s dotyčným človekom musíme zostať žiť. Na druhej strane, úplne inak, často tak nejako reálnejšie, sa (za)chováme v situácii, keď „už nám to môže byť jedno“. Keď už nám na tom, čo si o nás druhá strana bude – kvázi do konca života – myslieť, absolútne nezáleží. Keď máme pocit, že za sebou pokojne môžeme spáliť mosty.
* Čo je nezmysel, samozrejme. Odmietam pripustiť možnosť, že môže nastať situácia, kedy musím zostať v toxickom, škodlivom alebo čo i len nefunkčnom vzťahu. Všetko je totiž riešiteľné a deti (spravidla spoločné), ktoré sú snáď najčastejšie proklamovaným dôvodom pre zachovanie partnerstva „za každú cenu“, sú dôvodom nezmyselným. Rozvíjať to nechcem, bolo by to na úplne iný článok. Resp. skôr asi téma na podcastový rozhovor so vzťahovým psychológom či partnerským poradcom. Možno taký raz v rámci môjho pripravovaného projektu urobím.
A práve po tomto príslovečnom spálení mostov sa mnohí začneme správať tak, ako je nám to skutočne prirodzené.
V takých chvíľach sa prejaví skutočný charakter partnera
(nás samotných) a ukážeme našu bezvýhradne pravú tvár. Až v momente, kedy už akoby „nemáme čo stratiť“, ukážeme, akými naozaj sme. Lebo (až) v tej chvíli stratí zmysel na čokoľvek sa hrať, akýmkoľvek spôsob sa (ďalej) pretvarovať. Vtedy odhalíme náš reálny charakter, našu skutočnú a ničím nemaskovanú/neovplyvnenú podstatu.
No a práve preto, že je to spravidla čas, kedy vzťah definitívne stroskotal, je to maximálne nepraktické. Ak sa ukáže, že je fajn, ak sme sa takého partnera zbavili a vylúčili ho z nášho života, začne nám byť ľúto toho tzv. strateného času. (I keď ja osobne to takto ani omylom nevnímam.) A ak sa ukáže, že náš v tej chvíli už ex je v hlbokej podstate čestným a hodnotným človekom, začneme banovať, že sme oňho prišli. Preto som túto situáciu v úvode blogu nazval aj smutnou.
Treba niekoho presviedčať, že to takto v živote funguje?
Ilustrovať moje tvrdenie nejakým príkladom? Nemyslím si. Som si úplne istý, že každý z nás niečo podobné zažil. Ak nie osobne, na vlastnej koži, určite má vo svojej blízkosti niekoho, kto si prešiel či prechádza malým peklíčkom od bývalého partnera. Vlastne je to tak bežnou vecou, že nás v realite prekvapí skôr opak. Dobrý vzťah a/alebo bezproblémové fungovanie (ak je nutné napr. kvôli deťom) s expartnerom.
Svet (niekto by napísal vesmír) funguje tak, že si do života priťahujeme to, čo chceme alebo čím sa v myšlienkach zapodievame. Preto tí bezproblémovo naladení spomedzi nás problémy s bývalými partnermi neprežívajú. Avšak aj tí ich poznajú z počutia a veľmi pravdepodobne majú niečo podobné v tesnej blízkosti.
Podľa mňa sa
skutočný charakter partnera, resp. človeka všeobecne
nemení. Menia sa priority, postoje k životu, názory. Charakter ako taký je daný viac-menej výlučne geneticky, domnievam sa. Zmeniť vzťah a tým chovanie sa k expartnerovi však časom dokážem. Práve na podklade prehodnotenia postojov. Na báze osobnostného vyzretia. Toto poznám aj z mojej skúsenosti, na podklade vlastného rozhodnutia.
